Božena Slančíková – Timrava je výnimočný zjav, ktorý v slovenskej literatúre nemožno prehliadnuť. Vznik ženských spolkov v devätnástom storočí a ich postupná rozšírenosť do istej miery podnietila počiatky ženskej emancipácie v Uhorsku. Status ženy ako manželky a matky ostával  stabilný. Jej činnosť, doteraz obmedzená na vedenie domácnosti, sa postupne obohacovala aj o kultúrne a edukačné aktivity.

Vzhľadom na prítomnosť silných, samostatných ženských postáv by sme optikou súčasnej literárnej vedy mohli uvažovaťo uplatnení feministických prvkov. Na Timravinom videní sveta sa nepochybne podieľala jej osobná životná skúsenosť: nikdy sa nevydala a v neskorších dielach skeptickými vyjadreniami o manželstve si trpko potvrdzovala správnosť tohto rozhodnutia. Podobne v celoživotnej tvorbe zobrazovala disharmonický vzťah muža a ženy bez nádeje na vzájomné porozumenie.

 Zobrazenie nesentimentálnej podoby lásky a kontroverzné poňatie ženskej roly v spoločnosti sa nie vždy stretlo s pochopením vtedajšej literárnej kritiky. V Panoráme slovenskej literatúry II. (2005) sa v tejto súvislosti uvádza: „(Jej dielo – pozn. P.G.) sa na jednej strane vykladalo s veľkou empatiou, na druhej sa zase odmietalo pre neakceptovateľnú poetiku. Autorkino postavenie medzi ostatnými prozaikmi sa pociťovalo a pociťuje dodnes ako výnimočné.“

Opisovanie dedinského prostredia v kritickom realizme (druhá etapa realizmu v slovenskej literatúre dominujúca na konci devätnásteho storočia) sa ukazuje ako úplne oslobodené od doterajších ideálov. Uzavreté dedinské spoločenstvo je plné predsudkov, úpadku a nevzdelanosti. Timrava ako ústredná predstaviteľka tohto literárneho prúdu na všetky nepriaznivé spoločenské špecifiká naliehavo upozorňuje.

Odhliadnuc od prostredia dediny kritizuje povrchnú malomestskú morálku, často s využitím autobiografických prvkov (novela Skúsenosť,1902).

Nosnou témou novely Ťapákovci (1914) je zobrazenie spolužitia  šestnástich súrodencov v starom rodičovskom dome. Jednoduchosť až primitivizmus obyvateľov domu sa dokazuje etymologicky pomenovaním Ťapákovci  (pejoratívum „ťapnutý“ – zaostalý). Nastolenie situácie chaosu a iracionality prebieha  v úvodnej scéne z domova: „Veľa je ľudí u Ťapákov … Keď sa zídu, temer nestačia lavice. A keď obsadnú stôl na obed, čo len po sedem ráz začrú do misy lyžicami, už sa i vyprázdni … Ľudu dosť, ale to je chyba, že nieto hlavy v dome. Ešte kým stará gazdiná, ich mať, žila, bolo ako-tak. Ale ako ona v pominulú zimu zložila ustaté kosti do hrobu, jej pozostalí sú ako ovce bez pastiera. Otec umrel dávno – nieto, kto by viedol veľkú čeľaď.

Z dedinského prostredia je ťapákovský dom vyňatý ako periféria, okraj spoločnosti, ale v rámci neho fungujú zaužívané, nemenné zvyky. Jednotlivé ženské a mužské postavy sa priam pretekajú v lenivosti a pohodlnosti spĺňajúc tak určitý stereotyp správania, podobne ako kategória hlúposti v dráme Kocúrkovo od Jána Chalupku. Timrava pri väčšine postáv uplatňuje metódu typizácie, ktorá zároveň slúži k lepšiemu vykresleniu istého charakterového typu.

Ženské protagonistky Iľa a Ančasa svojím vzhľadom a správaním vymedzujú z rodinného kruhu, kde (takmer) všetci myslia (častejšie skôr nemyslia) ako jeden. Timrava každej z nich prisúdi prezývku, čím explicitne predznačí charakter postavy.

Iľa – kráľovná

Zosobňuje rozum, vzdelanie a aktivitu, ako autorita – dedinská babica – stojí pri zrode nového života.  Práve tým sa symbolicky stáva hybnou silou pokroku, prinúti manžela Paľa, aby si postavili nový dom v dedine. Ako jediná z ťapákovského kolektívu využíva vlastný potenciál a ako postava vedie k zásadnej spoločenskej zmene. Nástupom do služby k rechtorke  sa zvýrazní jej samostatnosť.

Neustálym vystupovaním proti zaužívaným pravidlám a normám zároveň dokazuje svoju dominanciu, autonómnosť a názorovú vyhranenosť: „Nechce Iľu nik, lebo sa vyvyšuje nad všetky. Je i v obecnej službe, je babicou. Bola na kurze v Sobote zo dva mesiace a odvtedy drží sa nad ostatné povýšené, akoby ona nie zo sedliackeho, ale panského rodu. Nič sa jej odvtedy nepáči v dome, s ničím nie je spokojná. Naúča, majstruje a chce zrútiť staré obyčaje, odjakživa u Ťapákov zakorenené.“

Anča – zmija

Ilin protipól, postava je tvarovaná ako zdroj pasivity, životnej frustrácie a rezignácie. Ančino pomenovanie zmija vyplýva z jej nepríjemnej, jedovitej povahy ako psychickej obrany pred okolitým svetom. Nešťastný osud postavy spočíva v telesnom postihnutí, ktorým si vyslúžila (napriek peknej tvári) nelichotivý titul – mrzáčka. S tragickosťou postavy súvisí motív svadobného čepca – sú Ančiným životným údelom, aj keď ona sama sa svadby nikdy nedočká.

Nemožnosť naplnenia platonickej lásky k bratrancovi Janovi vyznieva o to dramatickejšie v scéne, kde si potácajúcu sa Anču pomýlia so psom: „Čože si? Bolo počuť hlas. Anča poznala starého Fuzáka. Či si pes, či čo? Anča sa odchýlila a ani nehlesla. Nech myslí trebárs to, že je psom. Nechce sa s nikým rozprávať, a práve s tým nie.“

Muži sú aj v tomto texte u Timravy profilovaní ako slabí jedinci brániaci sa novým možnostiam, neschopní rozhodnúť sa či aktívne zasiahnuť. K jedinej pozitívnej zmene, odsťahovať sa – aj to po dlhšom čase a donútení manželkou – dôjde u najstaršieho brata, Paľa.

„Ja sa do Ťapákov nikdy nevrátim. Veď som ti povedala popredku: ja, alebo Ťapákovci. Tak si si vybral !“(…) „Oddelíme sa. Teraz sľubuješ, ale keby som išla k tebe, ostalo by všetko po starom. Poznám vás, akí ste, brat môj !Slúžiť nebudeš, to je tebe hanba. Vystavíme dom.“

Aj z kompozičného hľadiska vzbudzuje novela Ťapákovci pozornosť. Striedanie vnútorných monológov a výstižných opisov, priamočiareho rozprávačského štýlu, to všetko sa podieľa na budovaní úderného, samostatného textu.:„Jar nastala. Lúče slnca otepleli; zem zohriata vydáva paru a vôňu. Povetrie klzké, sťaby hladkalo, a plné sviežosti. Tráva na lúkach tisne sa von, vŕby a rakyty začínajú pučiť pri potokoch. Všetko budí sa k životu a hýbe k činu. Ľud chvatom berie sa do jarných prác. Cez zimu oddychoval každý, zaležané údy žiadajú sa na čerstvé povetrie – do poľa. Tváre omaľujú sa v slnci na červeno, oči prijmú svit bystrý a smelý.“

Po jazykovej stránke prevládajú v novele subštandardné výrazy (expresívne, pejoratívne slová, slangové pomenovania), čím sa umocňuje emočný zážitok z prijímania diela.

Žánrová forma novely sa napriek jednoduchej zápletke približuje k spoločenskému manifestu, v ktorom prenikavo zaznieva Timravin kritický tón. Realistický záver, v ktorom nedochádza ku katarzii a harmonizácii rodinných vzťahov, dokazuje, že život Ťapákovcov sa konštantne nemení.: „Ostatní rozídu sa na odpočinok, pozerá očami plnými vášne a beznádejnosti do obloka,  z ktorého vidieť biely uhol domu Jána Fuzákovie, a spínajúc malé, nezrobené ruky, lká : Bodaj by nebola prišla na svet, bodaj by nikdy nie!“

Timravino dielo chápeme aj ako prierez do spoločenských reálií konca devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia. Služba u rechtorky bola chápaná ako forma spoločenského poníženia, odchod ženy od manžela bol v istom zmysle dehonestáciou celej rodiny. Na spoločenskej periférii sa ocitali ľudia s telesným či duševným postihnutím (spomeňme si len na Neprebudeného od M. Kukučína či podobne modelovaného Ondráša od Ľ. Podjavorinskej) bez akejkoľvek šance zmeniť svoje životné postavenie. Koncepcia väčšiny netúžila po osobnostnom raste, ale tvrdošijne zotrvávala v nefunkčných rodinných tradíciách, navzdory životným neúspechom. Literárna postava Ile je v istom zmysle novátorským prvkom (uvažujeme aj nad autobiografickými črtami) – na jej pôsobení Timrava dokazuje opodstatnenosť ženského princípu v patriarchálnej spoločnosti.

Ťapákovci sú dodnes synonymum pre zaostalosť. Timrava ironizuje kukučínovskú dobrácky idealizovanú verziu slovenskej dediny ponúkajúc značne pravdivejší obraz spoločenského  úpadku. Mravné posolstvo o potrebe vzdelania, pokroku a nutnej sebareflexie je nepochybne potrebné bez ohľadu na aktuálne storočie. Je obdivuhodné, ak je odhalené ženou, ktorá celý život zasvätila najvyššej službe –  literatúre.

Publikované: 30/04/2020

Patrícia Gabrišová (1990) sa narodila v Trenčíne a vyštudovala kombináciu slovenský jazyk a literatúra a dejepis na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Po krátkych potulkách po hrade sa rozhodla zasvätiť život školstvu. V súčasnosti sa venuje štúdiu cudzích jazykov, písaniu poviedok a má slabosť pre všetko literárne.