V minulom roku sa na našom malom knižnom trhu objavila zaujímavá a rozsiahla novinka, nazvaná veľmi jednoducho no veľavravne Romanovovci (1613-1918). Z knihy sa stal takmer okamžite bestseller. Už z jej názvu je zjavné, že približuje významný vládnuci rod ruských Romanovovcov, ktorý viac ako tri storočia ovplyvňoval život nielen v krajine kde panoval, ale aj v iných kútoch starého kontinentu. Autorom je britský historik Simon Sebag Montefiore, ktorý nie je v literárnej brandži žiadnym nováčikom. Nejde o nejakého amatérskeho historika s talentom na písanie, ale o historika s doktorátom z Cambridgeskej univerzity. V súčasnosti tu prednáša o dejinách Ruska a vedie kurzy na témy vodcovstva a revolúcie. Jeho tvorba je, na pomerne mladý vek, iba pred pár rokmi oslávil päťdesiatku, značne rozsiahla. Napísal už viacero odborných kníh, z ktorých vyčnievajú predovšetkým diela ako Mladý Stalin, Stalin: Na dvore červeného cára, Katarína veľká a Potemkin. Tieto získali predovšetkým v anglosaskom svete viaceré ocenenia. Montefiore sa venuje aj beletrii, najmä historickým románom. Kritikmi sú oceňované jeho diela Sašenka a V jednu zimnú noc.
Z názvov Montefioreho kníh je zrejmé, že autor sa špecializuje na ruské dejiny. Tie sú predovšetkým v strednej Európe, vďaka červenej totalite, ktorá tu štyri dekády vládla, nepoznané a ich obraz značne pokrivený. Aj preto je kniha o Romanovovcoch viac ako vítaným artiklom.
Čitateľovi sa otvoria súkromné komnaty a životy dvadsiatky ruských cárov a cárovien, z rodu často hodnoteného ako najúspešnejší panovnícky rod moderných čias, ktorý vládol na šestine sveta. Ide o zaujímavú a skutočne pestrú zmes panovníkov, z ktorých niektorí boli obdarení geniálnou mysľou, iní sa nedokázali vyrovnať so svojím cárskym údelom a možno aj preto čiastočne zošaleli. Túžba po vláde a moci bola jedným zo spoločných menovateľov takmer všetkých protagonistov knihy. Montefiore odhaľuje, niekedy možno až príliš bulvárne, záležitosti súkromia Romanovovcov. No i vďaka tomu možno vidieť ľudí s modrou krvou ako obyčajných smrteľníkov s ich slabosťami, ale aj prednosťami.
Britský historik tiež vyvracia viacero mýtov, ktoré vznikli keď „romantickí“ kronikári v prvej polovici 20. storočia opisujúci tragický osud posledného cára častokrát konštatovali, že rodina bola prekliata. Autor však úplne jasne konštatuje: „Romanovovci boli najúspešnejší budovatelia ríše od čias Mongolov.“ Podčiarkuje to aj zaujímavým prepočtom: od nástupu na trón, v roku 1613, sa ríša ruských Romanovovcov rozrastala o stoštyridsaťdva štvorcových kilometrov za deň.
Orientovať sa v komplikovanej a spletitej rodovej genealógii pomáhajú čitateľom náčrty rodokmeňov. Vyznať sa v pestrom počte historických postáv uľahčuje „intro“ pred každou kapitolou – zoznam najdôležitejších protagonistov, ktoré v nich vystupujú. Ak sa v texte pri nich stratíte, môžete sa o pár strán vrátiť späť a dohľadať si o koho ide. Pestrým a príjemným doplnením knihy je aj jej obrazová príloha. Keď autor približuje život krásnej amazonky, ruskej venuše Jelizavety, ktorá očarila mnohých mužov a nielen svojich milencov, čitateľ ju môže vidieť aj na jej oficiálnom portréte. No fotografie z oficiálnych podujatí i zo súkromia posledného cára a jeho rodiny sú ozajstným skvostom skvele doplňujúcim monografiu.
Bežný čitateľ, ale aj historik ocení predovšetkým bohatý fond archívnych prameňov, možno povedať z celej Európy, ktorý autor pri písaní knihy využil. Popri ruských archívoch, Petrohradskom a Moskovskom, preštudoval Montefiore aj dokumenty v archívoch v Odese, Tbilisi, Baku, Sevastopole, Jalte, ale aj vo Varšave, Paríži a v Londýne. Poznámky, ktoré by odkazovali na konkrétne dokumenty v knihe však chýbajú. Ak by tam boli, značne by rozšírili už aj tak obsiahly (784 strán) rozsah knihy.
Detailný príbeh dvadsiatich cárov a cárovien, ich tajomstvá, mocenské zápasy ovplyvnené viacerými palácovými sprisahaniami, ale aj rodinným súperením či sexuálnou dekadenciou a extravaganciou, to všetko ponúka kniha o ruských Romanovovcoch.
Simon Sebag Montefiore
Romanovovci (1613 – 1918)
preklad Mária Kočanová
Tatran, 2017
Rastislav Molda pracuje ako historik umenia v Stredoslovenskom múzeu v Banskej Bystrici. Venuje sa výskumu dejín „dlhého” 19. storočia s dôrazom na formovanie slovenského národného hnutia, analýze etnických stereotypov a skúma vplyv školstva a umenia na utváranie národnej identity. Je autorom dvoch monografií Cestopisné denníky štúrovcov (2014) a Ideálny obraz národa. Stereotypizácia uhorských národností v slovenskej cestopisnej a národopisnej literatúre 19. storočia (2015), viacerých vedeckých štúdií, odborných článkov a recenzií.
