Tvorba hudobnej skupiny Kolowrat si vyslúžila pomenovania ako „gitaroví melancholici“, či „mluvčí městské poetiky“. Košická kapela debutovala albumom Vrany sa vracajú v roku 2006. Za druhý album Slnko je vo veži získali tri nominácie na Radio Head_Awards 2009. V roku 2013 vydal Kolowrat album Pobiť sa/utiecť. Na jar 2021 vyšiel štúdiový záznam akustických vystúpení na albume Bichrom, ktorý obsahuje výber piesní z troch albumov v streetfolkovej verzii.
Žijeme v časoch výrazných obmedzení – v umeleckej tvorbe obmedzenia nemusia viesť nevyhnutne k neslobode, niekedy je to práve naopak. Čo ste získali vynechaním všetkých hudobných nástrojov okrem gitary na albume Bichrom? Začali ste inak vnímať vaše staré texty?
Rastislav Rusnák (spev): Spätne mám pocit, že nám atmosféra uzavretej krajiny pomohla v počiatočnom nastavení mysle. Áno, niečo sme si predsavzali, ale nevideli sme to v diaľke ako pevne stojací kameň, skôr ako oblak, ktorý sa možno zhmotní a možno nie. Nemôžem povedať, že by som v starých textoch našiel nové významy, ale určite som od začiatku hrania iba s Jankom rozpoznával rozdiel v tom, ako ma je dobre počuť a aj reakcie ľudí boli v tomto duchu časté. Je pochopiteľné, že vyznenie celej kapely je komplexnejšie a ľudia ju vnímajú z viacerých hľadísk naraz, nesústredia sa na jednotlivosti. Zrazu tam boli iba dva elementy: gitara a spev, takže to zasvietilo. Našou úlohou bolo, aby to tie piesne ustáli, aby sme preukázali, že dokážu takto fungovať a žiť.
Ján Horňák (gitara, vokály): V mojom hudobnom vnímaní má prirodzený zvuk hudobného nástroja veľké miesto. Láka ma práve minimum prifarbenia, bez využitia elektronických vymožeností. Iba človek a hudobný nástroj, tak ako boli zhotovení ich tvorcami. Staré verzus nové vnímam v kontexte toho, čo sa udialo transformáciou zvuku viacerých nástrojov na jeden, ako aj osobným vyjadrovaním sa cez hru na gitare. Pri aranžovaní jednotlivých piesní som sa snažil preniesť čo najviac hudobných elementov, ktoré som v piesňach vnímal ako kľúčové, aby sa v akustickom prevedení zachoval odkaz na pôvodné hudobné nástroje.
Prenášanie hudobných elementov, aby sa zachoval odkaz na hudobné nástroje, ako sa to robí?
J. H.: Kolowrat v plnej nástrojovej a päťčlennej výzbroji za bežných okolností tvorí spev, dve elektrické gitary a k nim množstvo gitarových efektov, bicie a elektrická basová gitara. Uvediem ako príklad pieseň Mikádo. Pôvodná pieseň je postavená na silnom gitarovom riffe (motíve), zároveň aj na výraznej basovej gitare, ktorá silno drží a hýbe celú pieseň vpred. Vedel som, že tieto dve veci sa mi musí podariť zahrať aj na jednej gitare. Keďže je gitara nástroj, na ktorom sa dá hrať aj prstami, nielen brnkátkom, viete získať kontrolu nad každou strunou samostatne. Použil som túto techniku, a tým sa mi podarilo hrať aj basový, aj gitarový motív naraz bez toho, aby pieseň stratila pôvodný „drive“.
Dobrý piesňový text môže priviesť poslucháča k poézii. V akej podobe sa k vám dostávala poézia či piesňová poézia?
R. R.: V 90. rokoch, v tínedžerskom veku som popri zahraničnej hudbe počúval viacero českých pesničkárov: Křesťana, Plíhala, Třešňáka, Nohavicu či Nerez. Išlo o relatívne krátku epizódu, ale myslím si, že títo interpreti mi v podvedomí nastavili normu, podľa ktorej som si utváral kritériá dobrého textu. A keď som sám začal písať, bolo pre mňa dôležité, aby aj moja tvorba tie kritéria zniesla. „Vážnej“ poézie mám doma niekoľko plných políc, ale iba preto, že som zdedil otcovu knižnicu.
V čom je pre vás kľúčová metafora farby v súvislosti s gitarou a spevom v názve hudobného albumu Bichrom? Uvedomila som si, že farba je dôležitá aj pre hudbu, napríklad farba spevu, odtieň hlasu. Farba zvuku gitary – existuje niečo také?
R. R.: Bichrom znamená dvojfarebný. Chcel som, aby názov akustického albumu nejako odkazoval na fakt, že aj keď ide o Kolowrat, nie je to tá päťčlenná zostava, ktorú si s názvom kapely spoja ľudia, čo nás poznajú, ale že ide o redukovaný počet interpretov, a tým i dajme tomu farebných odtieňov, ktoré tá hudba môže ponúknuť.
J. H.: Každý hudobný nástroj so sebou nesie určitú paletu farieb, tónových odtieňov, ktoré charakterizujú daný nástroj. Preto je aj toľko rôznych nástrojových kombinácii, ktoré ponúkajú človeku nevyčerpateľné zvukové zážitky, „maľby“, z počúvania hudby.
Minimalistické predvedenie piesňového textu na albume Bichrom odkrýva jeho kvalitu. Nielen vás lepšie počuť, ako ste spomínali, ale aj text samotný je poslucháčom viac uvedomovaný. Viete si predstaviť, že by ste svoje texty recitovali ako poéziu?
R.R.: Predstaviť si to viem, no keď som začínal s písaním textov, nesníval som o dobrej poézii, ale o dobrých piesňach. A aj keď som textovú zložku vždy bral vážne, rovnako dôležitá bola pre mňa aj hudba. A to mi, myslím, zostalo dodnes. Už som spomenul „veľkú poéziu“ ako niečo svojbytné, no v skutočnosti si myslím, že najneskôr od vstupu Boba Dylana na svetovú scénu sa rola básnika prirodzene prelína s rolou pesničkára, aj keď, samozrejme, nie nevyhnutne v každom prípade. Hudba sa stala pre poéziu jednou z možných ciest, navyše nárast vplyvu popkultúry v druhej polovici 20. storočia spôsobil, že práve v spojení s hudbou si poézia udržala svoju burcujúcu silu pre spoločnosť, zatiaľ čo „literárna“ poézia v tomto skôr strácala svoje niekdajšie pozície.
Môžeme uvažovať aj o „lyrickom subjekte“ vašich textov? Má spoločné črty naprieč celým albumom?
R. R.: Teoretickým ukotveniam svojich textov som sa nikdy nevenoval, pristupujem k nim skôr intuitívne. Ale vnímam, že naratív v textoch nie je vždy jednotný, aj keď určitú jednotiacu linku by sa v nich dalo nájsť. Najčastejšie ide o čiastočne odosobneného rozprávača, ktorý sa obracia na niekoho nie nepodobného mne samému, aj keď nie v celistvosti, skôr len v určitom aspekte. Vo výsledku tak ide zväčša len o obrys postavy bez ambície dávať jej konkrétne kontúry. Vlastnosti s ňou spájané sú v prvom rade ľudské, teda univerzálne.
Vaše texty vnímam ako „rozhovory so sebou samým“ – akýsi dialóg silnejšieho so zraniteľnejším, v túžbe poradiť si so životom. Všetky tieto zložky majú na mňa ako poslucháčku psychohygienický efekt, ktorý je prítomný práve v tejto zjednodušenej, streetfolkovej verzii. Čo je to ten streetfolk a ako sa dá prejsť od rokenrolu či bigbítu k streetfolku vynechaním pár nástrojov?
R. R.: Asi sú to všetko len slová, ale pre mňa je streetfolk niečo, čo môžeš odohrať iba s gitarou hocikde na ulici. Od rokenrolu k streetfolku je rovnaká cesta ako od streetfolku k rokenrolu. Veľa piesní vznikne, keď si ich hráš iba s gitarou. Pre niekoho je to možno klavír. Dosť bežne je to primárna pozícia piesne. Až potom prídu bicie a gitary a všetka tá práca na aranžmánoch. Je to cesta, ktorú kapela urobí, ale rovnako sa vie vrátiť späť po vlastných stopách. Princíp je teda jednoduchý, aj keď netvrdím, že to platí aj pre realizáciu.
V oficiálnej anotácii albumu sa dočítame o charizmatickej streetfolkovej verzii pesničiek. Čo pre vás znamená slovo charizmatický pri slove streetfolk?
R. R.: Je to príjemná asociácia. Evokuje to hĺbku, váhu výrazu, charakter. Je fajn prečítať si, že niekto tieto atribúty nachádza vo výsledkoch tvojej práce.
J. H.: Príznak charizmatický si skupina Kolowrat nesie so sebou už dlhšiu dobu, čiže v konkrétnom prípade zrejme autor len pripojil túto vlastnosť k akustickému prevedeniu piesní, ktoré ma bližšie k folku ako k rokenrolu.
Spievate s naliehavou emocionalitou. Je vysoká citlivosť, napriek tomu, že prináša zranenia, výhodou? Ako s ňou žiť?
R. R.: Hm, to je ťažká otázka. Naliehavosť môjho spevu je atribút, ktorý je v piesňach Kolowratu odjakživa prítomný a je vnímaný ako kontroverzný prvok. Buď to berieš, alebo ťa to irituje. Vždy som sa vnímal skôr ako interpreta textov než ako skutočného speváka a jednoducho som sa iba snažil spievať najlepšie, ako som vedel. To, že môj hlas znie niekedy tak naliehavo, že je to pre mnohých až za hranicou akceptovania som veľmi dlho vôbec netušil. Keď som si to uvedomil, bolo to pre mňa zvláštne, pretože som sa ocitol v situácii, keď to, čo zo mňa prirodzene vychádzalo, nebolo celkom v súlade s tým, čo by som chcel autorsky komunikovať a ja som s tým nedokázal nič urobiť, mohol som to len akceptovať. Svoj podiel na tom má aj rachot, ktorý sme ako kapela vždy robili a ja som sa cezeň nedokázal presadiť inak ako hlasným krikom. Často hraničná naliehavosť v prejave posúva spektrum vnímania obsahu viac na temnú stranu. Bežné a pre ľudí prirodzené životné starosti tak pre niekoho môžu vyznieť ako ťažoba, s ktorou sa človek borí len s vypätím všetkých síl. Iste, asi nájdeme aj piesne, kde to tak naozaj je, najmä na prvom albume, ale vo všeobecnosti si myslím, že textová náplň Kolowratu nemapuje temné hlbočiny ľudskej duše, skôr sa snaží byť civilná, citlivá, pozorná, niekedy romantická a niekedy ironická. A mňa, aj keď som sa už s posunom vnímania kvôli naliehavému prejavu viac menej vyrovnal, predsa len stále trochu zamrzí, keď si prečítam, že sme „ťažoba“.
Nehovorila som o ťažobe, ale o citlivosti. V piesňach je veľa irónie, sebairónie, odľahčenia. Problémy, ktoré rozoberáte nie sú z rodu ťažkých – presťahovanie od rodičov, workholizmus, problém nájsť si partnera či to, že sa sused neodzdraví v bráne…
R. R.: Keď chcem dobre opísať nejakú sekvenciu života, musím ju buď odpozorovať, alebo zažiť, ale hlavne precítiť. Vtedy je schopnosť vcítiť sa veľmi dôležitá. Ale asi to neznamená, že som v každom ohľade citlivý a empatický človek. Bežne som zamyslený, do seba ponorený a možno pôsobím až dojmom ignoranta, ktovie? Tiež bežne nevyhodnotím životnú situáciu správne, moja reakcia je hrubšia, ako by mala byť a citlivosť je použitá, až keď je neskoro a ja sám pre seba konštatujem chybu. Takže áno, citlivosť je dôležitá a ja sa jej stále len priúčam.
(S kapelou Kolowrat sa zhovárala Laura Kladeková)
