V školskom klube si spravila úlohy. Ticho sedela v lavici a čakala, kým bude môcť odísť domov, a vychovávateľka chcela vedieť, prečo sa nehrá s ostatnými alebo si aspoň nekreslí; kreslí predsa rada. Dorotka neodpovedala. Stuhla v šiji a sklopila pohľad. Nemohla prezradiť, prečo nekreslí.
Na ceste zo školy ju dobehol Tomy a celý zadýchaný jej ukázal jazvy, ktoré si spravil červenou fixkou, na zápästiach a jednu veľkú cez brucho; vyhrnul si tričko a zachytil ho zubami, aby si mohla jazvu lepšie obzrieť. Sálalo z neho teplo. Býval v susednom vchode a ešte chvíľu kráčali spolu, no pri potravinách sa musela zastaviť.
Tomy sa otočil a videl, ako si k nohám zložila tašku; a od tej chvíle už nepovedala ani slovo. Zniesla posmešky aj pár štuchancov, kým ho neomrzelo dobiedzať. Zblízka jej ústami prdol do tváre a zmizol za rohom.
Zdvihla tašku a vykročila k škôlke.
Odhodlanie, s ktorým ráno odišla z domu a nosila ho celý deň ako studené tajomstvo v dlani, ju každým krokom opúšťalo a keď došla k stromu pri plote, nezostalo z neho skoro nič. Bezradne postávala a ľutovala, že Tomymu neprezradila, čo má v pláne. Mohol jej pomôcť. Mohol namiesto nej preliezť plot, dávala by pozor. Vysvetlila by mu, ako sa dostane na zadný dvor, poza kríky, aby ho nikto nevidel, a kde nájde drevenú ohrádku so Želmírou.
Musela si dodať odvahu. Myslela na Filipa. Počkala, kým okolo prejde pani so psom, chytila sa plota, zdvihla ľavú nohu a zaprela ju do kmeňa.
Odomkla a vošla do ticha. Nikto nebol doma. Maminka, Filip ani ocko. Nazrela do každej miestnosti.
V detskej izbe si kľakla na koberec. Otvorila tašku a opatrne, s obavou z nej vybrala korytnačku; našťastie zalezenú v pancieri.
Bola to suchozemská korytnačka. Pani riaditeľka ju prišla ukázať aj do veľkej skupiny, kam Dorotka ešte vlani chodila, a oznámila im, že sa o ňu budú všetci spoločne starať. Zimu prespala v teráriu. Keď sa oteplilo a ožila a mohla zostať vonku aj cez noc, chodili za ňou deti na zadný dvor. Lozila v ohrádke a pomaly, dôkladne prežúvala šalát a ovocie, ktoré jej nosili z olovrantu. Dorotke sa nepáčila. Mala šupinaté nohy s pazúrmi a vráskavý krk. V tvári jej pripomínala starú ženu.
Filip bol zo Želmíry nadšený. Tvrdil, že zo všetkých detí ju má najradšej on, a teraz, keď do škôlky nemohol chodiť, spomínal ju ešte častejšie.
Rozprával o nej zo sna.
Musela mu ju nakresliť. Ocko zavesil obrázok Filipovi nad posteľ. A teraz bola Želmíra tu, u nich v izbe. Ako vzorovaný kameň pri školskej taške, ktorý môže hocikedy vystrčiť nohy a ošklivú hlavu.
Dorotka na ňu hľadela a na okamih akoby prestala existovať; chcelo sa jej spať a cez steny k nej doliehala hudba, tiché tóny od susedov.
Obrázok nedostal Filip zadarmo; musel sa s ňou hrať na dievča. Na hlavu mu natiahla pančucháče ako dlhé vlasy, ktoré sa dajú zapliesť. Nepáčilo sa mu to; a o to viac sa to páčilo jej. Nesmela sa s ním škriepiť, mala zakázané trápiť ho, a tak ho aspoň bozkávala, zovretého pevne v náručí, až lapal po dychu.
Kolenačky pritiahla tašku k skrinke, aby sa pobalila na zajtra do školy. Musela si dávať pozor, aby si nepomýlila dni v rozvrhu, nalepenom na vnútornej strane dvierok. Nemohla nájsť pracovný zošit z angličtiny; v skrinke mala neporiadok a maminka sa vyhrážala, že jej ju vyhádže. A zrazu bol doma ocko, zavolal na ňu z predsiene. Schmatla korytnačku a zavrela ju do skrinky.
Ocko sa na ňu krátko usmial, ale bol vážny. Zdvihol ju do náručia a povedal, že Filipa odviezla do nemocnice sanitka. A maminka je s ním.
„Filip zomrie?“
„Nie.“
Ockov pohľad vyletel od večere. „Prečo by mal zomrieť?“ Hľadel na dcéru a krútil hlavou, aby to slovo nad stolom rozptýlil.
„Bude v poriadku, neboj…“
Nedojedol ani jeden z nich. Ocko vysypal zvyšky do smetného koša a taniere uložil do drezu. Z chladničky vytiahol fľašu vermútu, z mrazničky vrecko s ľadom. Tmavá červeň, ktorou zalial kocky ľadu v pohári, pripadala Dorotke krásna; páčil sa jej aj cinkavý zvuk ľadu.
Fľašu nechal na linke.
„Ja som ho nakreslila…“
Hľadela na zložitý ornament na vinete.
Ocko sa napil a ľad zacinkal. „Pár dní si ho tam možno nechajú, spravia mu nové vyšetrenia…“ Pozrel na Dorotku. „A čo si nakreslila?“
Najradšej by sa v ornamente stratila.
„Že zomrel,“ povedala potichu a pozrela na ocka. Pohár s vermútom zastal vo vzduchu.
„Nakreslila som taký obrázok, včera, a maminka sa hnevala…“
Ockova zamračená tvár sa vyjasnila spomienkou.
„Ach, áno, ja som ten obrázok videl. Maminka mi ho ukázala. Prečo si to kreslila?“
„Ja som nechcela…“
„Dobre, zlatko. Ale už také veci nekresli, áno?“ Prikývla a ocko sa otočil, pretože mu zvonil telefón.
Prešiel s ním do obývačky a Dorotka ho nasledovala. Videla, ako počúva, s rukou zaborenou do vlasov, a keď sa otočil a zbadal ju, telefón jej podal.
„Ahoj, miláčik…“
Akoby sa dlho nevideli; tak jej znel maminkin hlas. Dozvedela sa, že Filip spí a zajtra ráno ho budú operovať. Dnes v noci zostane v nemocnici maminka s ním.
„Drž nám palčeky, dobre?“
Stisla päsť, z celej sily. Vrátila telefón, stisla druhú päsť a ocko odišiel telefonovať do kuchyne.
Päste stískala v priebehu celého večera, aj pri telke, stále oblečená vo veciach zo školy. Pozorovala ocka, ako si prstom mieša ľad vo vermúte. Vždy keď dopil, vstal a odišiel do kuchyne a keď sa vrátil, videla, že má naliate zase o čosi viac. Všimla si jeho pery, mal ich vlhké a lesklé. A spoznala, že aj keď hľadí na telku, program nesleduje.
Sama sa rozhodla, že pôjde spať.
„Úlohy máš spravené?“
Prezliekla sa do pyžama. Zuby si neumyla, len si pod tečúcou vodou chvíľu namáčala prsty. Ocko ju zakryl paplónom a pobozkal; ovanula ju vôňa vermútu. Bola lákavá ako jeho krásna farba.
„Necháš mi otvorené, trošku?“
„Pravdaže. Dobrú noc.“ A zhasol svetlo.
Pred tým, ako zaspala, si zaumienila, že keď vyrastie a bude mať dlhé, bohaté vlasy, bude piť červený vermút a v pohári jej budú cinkať kocky ľadu.
Ocko bol v izbe.
Precitla do tmy. Na Filipovej posteli zbadala temný obrys. Chcela niečo povedať, aby zahnala strach, a aj ocko sa vystrel, akoby niečo začul. Spomenula si na korytnačku, celá stuhla a tvár zaborila do vankúša.
Zdalo sa jej, že tak leží veľmi, veľmi dlho, sotva dýchala; vyčerpalo ju to. Keď zase otvorila oči, videla, že si ocko ľahol.
„Ja som to chcela,“ vyslovila a počula, ako sa zhlboka nadýchol. „Chcela som ho tak nakresliť.“
Ocko nič nehovoril a podľa toho, ako dýchal, spoznala, že spí.
Zavrela oči, ale dlho nemohla zaspať, videla korytnačku. Lozila s vystrčenou hlavou po zošitoch a učebniciach a pustila sa do stránok ako do šalátu z olovrantu, a nebola to ani tak korytnačka ako striga, uväznená v skrinke, bez nosa. A keď sa znova vynorila, s ozvenou cinknutia v ušiach, dvere boli pootvorené na dlhý pás svetla a Filipova posteľ prázdna. Z bytu k nej doľahol čudný zvuk; znel ako smiech, aj keď vedela, že to smiech nie je. A opäť klesla do prázdnoty a noc sa rozpínala a zmršťovala, najdlhšia noc v Dorotkinom živote, a po zošitoch lozila korytnačka a už tam bude navždy, v jej hlave. Vôňa vermútu. Bratova smrť. Korytnačka v skrinke.
foto: Mária Hejtmánková
Richard Pupala (1972) je absolventom žurnalistiky na FiFUK a scenáristiky na VŠMU v Bratislave. V roku 2007 zvíťazil v súťaži Poviedka. Počas štúdia, od roku 1994, prešiel niekoľkými zamestnaniami, čo bolo nevyhnutné pre živiteľa rodiny. Pracoval ako barman, ako redaktor v niekoľkých printových týždenníkoch, dva roky v agentúre Monarch ako kreatívec, v súčasnosti je „na voľnej nohe“. Býva s manželkou a dcérou Teréziou v bratislavskej Petržalke. V súčasnosti je scenáristom a dramaturgom pre produkčné spoločnosti a televízie. Knižne debutoval v roku 2014 knihou Návštevy, roku 2017 napísal zbierku strašidelných minipoviedok Čierny zošit. Jeho zatiaľ poslednou vydanou knihou je zbierka poviedok Ženy aj muži, zvieratá (2020).
Zdroj: Anasoft Litera
