V roku 2024 sme si pripomenuli okrúhlych 100 rokov od narodenia českého hudobného skladateľa, výtvarníka, herca a komika Jiřího Šlitra. Pri tejto príležitosti vydala Česká pošta špeciálnu známku s podobizňou Šlitra za klavírom a divadlo Semafor pripravilo spomienkovú revue Šli tři Šlitři. Spisovateľ Lukáš Berný si Šlitrovu pamiatku uctil výnimočným spôsobom – napísal o ňom rozsiahlu publikáciu s príznačným názvom: Jiří Šlitr. Doktor Klavír.
Storočnicu Jiřího Šlitra pochopiteľne najviac oslavovali v pražskom divadle Semafor, ktoréŠlitr založil so svojím umeleckým partnerom Jiřím Suchým v roku 1959. Divadlo uviedlo revue Šli tři Šlitři, v ktorej Suchý spomínal na spoločnú tvorbu so Šlitrom počas tzv. zlatej éry Semaforu v rokoch 1959 – 1969. Pôvodný zámer divadla bol pripomenúť si Šlitra špeciálnou inscenáciou s niekoľkými reprízami. Lenže záujem verejnosti bol tak obrovský, že Semafor mal revue v repertoári napokon počas celého roka 2024. O rok neskôr Suchý uviedol mierne obmenenú revue Šli čtyři Šlitři, ktorá sa rovnako stretla s veľkým záujmom divákov. Tohto roku Semafor vypočul prosby svojich fanúšikov a pripravil pokračovanie s názvom Extravagantní díkuvzdání Jiřímu Šlitrovi.
Jedným z vrcholov Šlitrovej storočnice bolo aj vydanie knihy spisovateľa Lukáša Berného, ktorá podrobne mapuje život a dielo slávneho českého umelca. Publikácia je rozdelená do deviatich kapitol, ktoré sa ešte vnútorne členia na podkapitoly. Chronologicky približuje život a dielo vynikajúceho hudobníka, skladateľa, klaviristu, výtvarníka, grafika, herca a komika Jiřího Šlitra (1924 – 1969). Berný spolupracoval aj so Šlitrovou dvojičkou Jiřím Suchým, vďaka ktorému je kniha obohatená o zaujímavé spomienky, fotografie a dobové dokumenty späté so Šlitrom a divadlom Semafor.
Úvodná kapitola pojednáva o Šlitrovom detstve a mladosti, ktoré prežil v Sudetoch a počas druhej svetovej vojny najmä v Rychnove nad Kněžnou. Berný čerpal z pamätí Šlitrových príbuzných a spolužiakov a do knihy zaradil aj vzácne fotografie zo Šlitrovho detstva. Spolužiaci spomínali, že už na strednej škole sa výrazne prejavoval Šlitrov hudobný i výtvarný talent. Šlitr počas vojny založil svoju prvú kapelu (Rychnovský dixieland), s ktorou hrával až do roku 1945. Po skončení vojny odišiel do Prahy študovať právo na Karlovu univerzitu a doktorský diplom obdržal v roku 1949.
Počas vysokoškolských štúdií rozvíjal svoj hudobný talent a v Prahe založil jazzovú kapelu s názvom Czechoslovak Dixieland Jazz Band. Aktívna bola v rokoch 1948 – 1949 a zaujímavosťou je, že na ich koncertoch sa ako poslucháč objavoval aj herec Miroslav Horníček, ktorý sa neskôr so Šlitrom spriatelil. Od roku 1954 začal vtedy tridsaťročný klavirista Šlitr vystupovať na estrádach, kde účinkovali herci Horníček, František Filipovský, Miloš Kopecký a Lubomír Lipský. Práve od nich si vyslúžil prezývku „Doktor Klavír“. Berný venuje veľkú pozornosť predstaveniu rozmanitej umeleckej činnosti Jiřího Šlitra ešte pred osudovým stretnutím s Jiřím Suchým, ku ktorému došlo v roku 1957 v podniku Reduta na Národnej triede v Prahe. Miroslav Horníček zoznámil Šlitra s hudobníkom, textárom a spevákom Suchým, ktorý v Redute vystupoval s kapelou Akord club.
Berný v knihe uvádza niekoľko detailov z obdobia začiatkov spolupráce Suchého a Šlitra. Niektoré sú známejšie, iné menej. Pobaví Suchého spomienka, ako ho Šlitr pozval na spoločný výlet k rieke: „On měl tenkrát motorku a jednou za mnou přišel a povídal: „Víte, my bychom se měli trochu sblížit. Co abychom si v neděli vyjeli na výlet?“ Dohodli jsme se, že se pojedeme k Berounce vykoupat. On tam pak potkal nějakou svou kamarádku, tak za mnou přišel, že nazpátek je taky dobrý vlakový spojení. A já jel domů vlakem.“
Od roku 1957 začal Šlitr príležitostne vystupovať v Redute ako hosť Akord clubu. Spolu so Suchým účinkovali aj v programe Pondelky s tetou, ktorý v kaviarni Vltava uvádzal Miroslav Horníček. Keďže Horníček v tomto období hral s Janom Werichom v Divadle ABC, aj sám Werich sa niekoľkokrát v kaviarni Vltava objavil. Tu sa zoznámil so Suchým a Šlitrom. Vtedy ešte nikto nemohol tušiť, že v roku 1965 si Werich zahrá so Šlitrom v televíznej komédii Magnetické vlny léčí a že v roku 1966 sa v Lucerne v spoločnom programe Gramotingltangl stretnú všetci štyria – Werich, Horníček, Suchý a Šlitr.
Štvrtú kapitolu venoval Berný Šlitrovmu pôsobeniu na Svetovej výstave Expo 58 v Bruseli, kde si hudobník a výtvarník vydobyl veľké uznanie a slávu. Šlitr tu účinkoval v programe Laterna magika, ktorý bol hlavným ťahákom Československého pavilónu na Expo. Autorom a režisérom Laterny magiky bol Alfréd Radok, jeho spolupracovníkom bol i mladý slovenský režisér Ján Roháč, Šlitrov priateľ. Autor doplnil kapitolu osobnými spomienkami Sylvi Daníčkovej, ktorá bola niekoľko rokov partnerkou Jiřího Šlitra. Podkapitola obsahuje nielen ich spoločné fotografie, ale aj vzácne reprodukcie Šlitrových aktov.
V roku 1959 Suchý a Šlitr založili v Prahe divadlo Semafor, ktoré až do roku 1961 pôsobilo v ulici Ve Smečkách (dnes je tam Činoherní klub). Už v prvej hre Semaforu s názvom Člověk z půdy účinkovali hosťujúce herecké hviezdy – Horníček, Kopecký, Filipovský. Medzi zakladajúcich členov umeleckého súboru patril aj Waldemar Matuška, od začiatku tu pôsobil orchester kapelníka Ferdinanda Havlíka. Berný následne podrobne predstavuje ďalšie inscenácie Semaforu – Zuzana je sama doma, Taková ztráta krve, Zuzana je zase sama doma a ďalšie. Každá hra je doplnená zaujímavou obrazovou prílohou – fotografiami, divadelnými plagátmi, bulletinmi a pod.
Rok 1962 bol pre Semafor zlomový. Z divadla náhle odišli Matuška, Eva Pilarová a Karel Štědrý. Bolo nutné sformovať nový umelecký súbor divadla. V ťažkej situácii Šlitr navrhol, aby mu Suchý do najbližšej hry Jonáš a tingl-tangl napísal malú rolu. Šlitr pôsobil v divadle ako hudobný skladateľ, ale nikdy predtým nehral. Prekvapený Suchý napísal Šlitrovi rolu pianistu a od roku 1962 už hovoríme o Šlitrovi aj ako o hercovi a komikovi. Práve do tohto obdobia datujeme vznik klaunskej dvojice Suchý – Šlitr.
Berný podrobne predstavuje čitateľovi aj filmovú tvorbu Jiřího Šlitra. Málokto vie, že Šlitr je autorom hudby do trezorového televízneho filmu Konec jasnovidce (1957), ktorý režíroval Ján Roháč a hlavnú postavu jasnovidca stvárnil Miloš Kopecký. Ako autor hudby i herec sa Šlitr predstavil vo filmoch Konkurs (1963), Kdyby tisíc klarinetů (1964), Recitál Jiří Suchý – Jiří Šlitr (1965), Magnetické vlny léčí (1965), Dobře placená procházka (1966), Zločin v šantánu (1968) a ďalších.
Šlitr i Suchý milovali Osvobozené divadlo a tvorbu Voskovca, Wericha a Ježka. Obaja poznali všetky pesničky Osvobozeného divadla, Šlitr bol veľmi ovplyvnený svojím skladateľským vzorom Jaroslavom Ježkom. Berný vzťah S+Š a V+W opisuje na niekoľkých miestach publikácie. Podkapitolu venoval aj Šlitrovým návštevám New Yorku, kde ho hostil samotný Jiří Voskovec. Berný priblížil ich stretnutia a do diela zaradil aj jedinú známu spoločnú fotografiu Šlitra s Voskovcom z roku 1966. Vzácne sú aj ukážky korešpondencie medzi Voskovcom a Šlitrom. V roku 1967 strávil Šlitr v Severnej Amerike pol roka, keď prijal pozvanie byť súčasťou československého kultúrneho programu Kinoautomat na Svetovej výstave Expo 67 v kanadskom Montreale. Že bol Šlitr umelec svetového formátu potvrdzuje fakt, že svoje kresby prezentoval na výstavách v New Yorku, Houstone i Hollywoode!
V roku 1969 uviedol Semafor hudobnú komédiu Jonáš a dr. Matrace, v ktorej hral Šlitr pianistu so zvláštnym menom Prokop Matrace. Do tejto inscenácie zložil aj smutnú baladu o umierajúcom vojakovi s názvom Jo, to jsem ještě žil. Práve táto pieseň ostane navždy spojená s tragickou smrťou Jiřího Šlitra, ku ktorej došlo 26. decembra 1969. Okolnosti Šlitrovho náhleho odchodu nie sú všeobecne známe, preto si ich stručne pripomeňme.
Na Štefana roku 1969 pozval Šlitr k sebe domov svojich rodičov a sestru s manželom na sviatočný obed. Po obede príbuzným povedal, že si musí ešte niečo zariadiť, nech ho počkajú doma. Na rozlúčku im pustil platňu s novou piesňou Jo, to jsem ještě žil… Bolo asi päť hodín podvečer, príbuzní čakali a Šlitr sa stále nevracal. Obvolali nemocnice, políciu, ale nič nezistili. Priateľka Sylva Daníčková vedela, kde presne sa nachádza Šlitrov ateliér na Václavskom námestí. Spolu so Šlitrovým švagrom Ferdinandom Mroženským nasadli do auta a vybrali sa tam. Dvere boli zatvorené, ale ručičky plynomera na chodbe sa otáčali. Privolaní policajti sa rozhodli dvere otvoriť… Naskytol sa im strašný pohľad. Na posteli ležali dve nahé mŕtve telá. Jiří Šlitr a jeho 18 ročná milenka Jitka Maxová. Vedľa postele boli fľaše od alkoholu. Šlitr mal v ateliéri malé plynové výhrevné teleso, ktorým si v zimnom období vyhrieval miestnosť. Bolo však zastarané a nespoľahlivé. Ak poklesol tlak plynu, plameň zhasol, ale keď sa tlak plynu obnovil, teleso nemalo poistku a plyn unikal potichu do miestnosti… Polícia nariadila súdnu pitvu a z nej vyplynulo, že Šlitr zomrel na otravu oxidom uhoľnatým. Cudzie zavinenie sa nepreukázalo.
Jiří Suchý spomínal, ako sa dozvedel zdrvujúcu správu o smrti priateľa: „Mně zavolala hrozně brzo ráno Věra Křesadlová a řekla mi tuhletu správu, kterou měla od jednoho našeho kamaráda, který tehdy pracoval u benzínový pumpy. Že tam zastavil pohřebák a oni mu řekli: „Víš koho vezeme? Šlitra.“
Postupne vyplávali na povrch zaujímavé skutočnosti. Jitka Maxová bola dcérou Borisa Michajlova, vplyvného komunistického funkcionára a agenta ŠtB. Michajlov mal na starosti kultúrnu politiku strany a Šlitra spoznal na Expo 58 v Bruseli, kde pôsobil ako vedúci kultúrneho oddelenia. Vedelo sa, že Šlitr má rozsiahle kontakty v zahraničí, hovorilo sa dokonca o stretávaní so zahraničnými špiónmi. Niektorí novinári písali priamo o vražde a zdôrazňovali možný ľúbostný motív – Maxová chcela mať Šlitra len pre seba a on sa k nej na verejnosti nehlásil, svoje súkromie si veľmi strážil. To vidieť aj zo skutočnosti, že ani Jiří Suchý nevedel o tomto Šlitrovom ateliéri. Každopádne, policajné vyšetrovanie vec uzavrelo ako nešťastnú náhodu – milenecký pár sa otrávil oxidom uhoľnatým unikajúcim zo starého plynového ohrievača.
Posledným dielom, ktoré Jiří Šlitr pred smrťou vytvoril, je komiksový list pre Suchého syna Jakuba, ktorý mal vtedy 5 rokov. Šlitr ho hodil Suchému do poštovej schránky 25. decembra ako vianočný darček. Tento list s krásnymi kresbami a vtipným textom sa potom ocitol ako príloha v zborníku s názvom Jiří Šlitr, ktorý pripravil Suchý na Šlitrovu pamiatku v roku 1970. Dnes je tento zborník vyhľadávaným zberateľským predmetom, najmä ak stále obsahuje vložený list malému Kubovi. Ukážku zo Šlitrovho listu ponúkame aj čitateľom portálu Knihy na dosah. Berný vo svojej knihe uverejnil všetky strany Šlitrovho listu.
Kniha Lukáša Berného podrobne a zaujímavo približuje rozsiahlu a rôznorodú tvorbu Jiřího Šlitra – jedného z najobľúbenejších umelcov v Československu vôbec. Je nabitá vzácnymi dobovými dokumentami, ktoré sa viažu k súkromiu či tvorbe tohto výnimočného skladateľa, výtvarníka, hudobníka, herca a komika. Môžeme ju smelo zaradiť aj k základnej literatúre o fenoméne s názvom Semafor.
Lukáš Berný: Jiří Šlitr. Doktor Klavír.
CPress, 2024
Mgr. Martin Konečný, PhD. – vyštudoval učiteľstvo v kombinácii slovenský jazyk a literatúra – dejepis na FF Prešovskej univerzity v Prešove. Dizertačnú prácu v odbore všeobecné dejiny obhájil na Inštitúte histórie FF PU. Publikuje v niekoľkých slovenských a českých časopisoch, napríklad v periodikách Pamiatky a múzeá, Múzeum, Krásy Slovenska, Vojenská história, KINO-IKON, 100+1 Historie, píše aj pre portál Knihy na dosah. Je autorom štyroch monografií. V roku 2025 mu vyšla kniha Osvobozené divadlo a Slovensko.
