H. D. Thoreau: Walden alebo Život v lese
Henry David Thoreau je Jack Kerouac devätnásteho storočia, mohli by sme povedať na úvod, a nie úplne by sme sa mýlili. Jeho Walden alebo Život v lese (1854) „sa stal nielen príručkou vandrákov, cestovateľov, outdoorových nadšencov, ale aj hlasom mnohých generácií nekonformne zmýšľajúcich, často ekologicky uvedomelých ľudí“ (Lacko, 2020, s. 12). Dielo vzniklo z autorovho viac ako dva roky trvajúceho pobytu pri Waldenskom jazere v Massachussetts. Thoreau sťaby predstaviteľ smeru nazývaného transcendentalizmus sa pre tento životný krok rozhodol vedome, za účelom preskúmania teoretických myšlienok o vnímaní prírody ako jazyka, ktorý nám môže pomôcť pochopiť seba samých v praxi. Priestor na toto uvažovanie autorovi prenajal ďalší významný predstaviteľ spomínaného hnutia – Ralph Waldo Emerson. Ozveny ich zmýšľania nájdeme v dielach takých velikánov, ako sú Herman Melville (autor diela Biela veľryba) či Walt Whitman (v jeho diele Steblá trávy), a rezonujú s nami dodnes, či už ide o humanizmus, uvažovanie o dôležitosti skúmania vlastného vnútra a prežívania, hľadanie svojho miesta vo svete, alebo – a to predovšetkým – prehodnocovanie potrebnosti materiálnych vecí k plnohodnotnému životu. Ak ste sa niekedy zamýšľali nad tým, či naozaj potrebujete ďalšie tričko alebo tenisky, máte k Thoreauovi bližšie, než by ste hádali. Inklinácia k nekonformnému typu zmýšľania bola zrejmá už z autorovej eseje Občianska neposlušnosť (1849), ktorá síce dielu Walden predchádzala, no v mnohom sú si podobné, respektíve z oboch môžeme jasne vnímať nastavenie smerom proti oficiálnemu poriadku a zaužívanému spôsobu života. Okrem prozaických textov bol aj autorom poézie (v češtine vyšiel výber z jeho básní pod názvom Esence života v roku 2012).
Pre dielo Walden je určujúca jeho kompozícia. Text je členený na kapitoly, pričom ešte pred kapitolou nazvanou Kde som žil a pre čo som žil sa nachádza úvodná časť s názvom Hospodárenie. U Thoreaua metóda a štrukturalistické myslenie často predbehnú obsah a myšlienky, ktoré sa snaží komunikovať. Svoj autorský prístup sám komentuje: „Nehovoril by som toľko o sebe, keby existoval niekto iný, koho by som poznal tak dobre. Bohužiaľ ma k tejto téme viaže úzky rozsah mojej skúsenosti. Ja takisto vyžadujem od každého spisovateľa, prvotriedneho či podradného, prostý a poctivý popis jeho vlastného života a nie to, čo počul o životoch iných“ (s. 17). Kniha obsahuje okrem samotného textu rôzne úryvky z veršov či próz (okrem iných ide o ukážky z Biblie, mytologických textov a ďalších klasických diel literárneho kánonu), ktoré autora inšpirovali, záznamy o jeho účtovníctve, respektíve skromných výdajoch, na základe ktorých dokladá svoju tézu, že na prežitie človeku postačí naozaj málo – ako nás učí Thoreau, človek je koniec-koncov bohatý podľa toho, koľko vecí si môže dovoliť opustiť. Kladie si otázku o povahe dobročinnosti, ako pomáhať tak, aby sa naša pomoc nemíňala účinku, ale naopak, aby sa násobila a generovala dobro ďalej. Ako správne pomáhať? To je otázka nanajvýš aktuálna aj v našom dnešnom každodennom živote. Autor uvádza príklad stretnutia s írskymi robotníkmi, keď si uvedomil, že napriek svojej chudobe majú viac vrstiev oblečenia ako on sám: „Videl som, že má na sebe tri páry nohavíc a dva páry pančúch; hoci boli špinavé a potrhané, mohol si dovoliť odmietnuť ďalšie zvršky odo mňa, toľko mal spodkov! To mu treba, tú jeho vrecovinu! Potom som začal ľutovať sám seba: bola by väčšia dobročinnosť darovať jednu flanelovú košeľu mne než celý sklad lacnej konfekcie jemu“ (s. 84). Možno sa pri čítaní knihy sami zamyslíme nad tým, koľko vecí naozaj potrebujeme, koľko z našej spotreby by sme mohli eliminovať a pomôcť tým nielen sebe, no aj ostatným. A sme vôbec ochotní si takéto skutočnosti na rovinu priznať? Pre Thoreaua bola uctievanou hodnotou predovšetkým pravda, prístup k životu, v rámci ktorého by bol pravdivý sám pred sebou, ale aj vo vzťahu k spoločnosti ako takej: „Pravdu hovoril a pravdu žil, – takým sa narodil, a neustále sa kvôli tomu dostával do zložitých situácií. Všetci boli zakaždým zvedaví, na ktorú stranu sa Henry postaví, aký postoj zaujme a čo na to povie; on ich očakávania nikdy nesklamal a pri každej príležitosti dokázal prísť s novým, originálnym úsudkom“ (Emerson, 2009, s. 18). V rámci svojej originality prináša Thoreauovo dielo množstvo konceptov, ktoré môžu a nemusia byť overiteľné a uplatniteľné v praxi, či už ide o teóriu nepodmieneného príjmu, emancipáciu spod neustáleho – a nie vždy opodstatneného – strachu, ktorý ľuďom komplikuje životy, či prehodnotenie vzťahu k dôležitosti nehnuteľností. Hoci to všetko znie ako nanajvýš seriózne témy, v knihe nie je núdza ani o odľahčený prístup a humor: „Ako by som zvládol žiť v zariadenom dome? Radšej by som sedel pod holým nebom, pretože na tráve sa prach nezbiera – pokiaľ ju človek nevykosí“ (s. 48). Akoby si Thoreau ponory do hĺbok fungovania ľudskej spoločnosti a jej zákonitostí kompenzoval odbočkami k nadhľadu a pokusom o vtip. A treba uznať, že oboje mu ide rovnako dobre.
Po nemalom rozsahu venovanom teoretickým úvahám prichádzajú na rad viac či menej praktické rady, ktoré autor nesmeruje iba jednotlivcom, ale s odhodlaním aj ľudstvu ako celku: to by sa podľa neho nemalo snažiť do dejín zapísať architektúrou, ale silou svojho abstraktného myslenia. Radí držať sa striedmosti v stravovaní a iných cností vedúcich k čistote života. Vymýšľa konkrétne nápady, ako by sa dalo uživiť, aby tým zároveň pomáhal okoliu, no vždy znovu naráža na mantinely komerčných a trhových princípov: „Sníval som o tom, že budem zbierať rôzne divoké bylinky alebo nosiť ihličie dedinčanom, ktorí si radi pripomínajú les, možno ho voziť aj do mesta, na rebrinákoch. Ale odvtedy som sa poučil, že obchod pokazí všetko, na čo siahne svojou prekliatou rukou; aj keby ste predávali správy z neba, kliatba obchodu vás neminie“ (s. 79). Pri uvažovaní o spôsobe prežitia načiera až do dôb prvotných spoločností a komunít, ale kontinuitu vníma okrem obchodovania aj pri pozorovaní prírody a sveta navôkol: „Nikdy nekončiaci prameň! Možno v to jarné ráno, keď boli Adam a Eva vyhnaní z raja, Waldenské jazero už existovalo, už vtedy rozčerené jemným jarným dažďom, sprevádzaným hmlou a južným vetríkom, pokryté myriadou kačiek a husí, čo ešte o prvotnom hriechu nepočuli – nič než čistotu jazera nepotrebovali“ (s. 193). Paradoxne k tomu, že sa sám často pri opisoch či exkurzoch do historických referencií nechá unášať na vlne košatých vyjadrení a vzletných konštrukcií, je jednou z rád pre čitateľov zjednodušovať, nekomplikovať si zbytočne život, vzťahy ani obchodné transakcie. Kniha je ale zároveň plná citátov blížiacich sa gnómickému charakteru, majú teda takpovediac všeobecnú platnosť a ani rokmi uplynutými od vydania knihy nestratili nič zo svojej univerzálnosti.
Pozornosť je venovaná tiež medziľudským vzťahom, skúma sa napríklad povaha samoty: „Čo je to za priestor, ktorý oddeľuje jedného človeka od druhého a robí ho osamelým? Zistil som, že žiadna námaha, ktorú podstúpia nohy, k sebe nepriblíži dve mysle“ (s. 143). To, čo však spočiatku vyzerá ako kritika, sa postupne prepóluje do chvály samoty, keď ide o stav podporujúci prácu, napríklad tvorbu, ale aj poľnohospodárske aktivity. Autor sa špeciálne zameriava na zachytenie detailov svojho pestovania bôbu, pričom obrábanie pôdy je vykreslené ako súčasť nekonečného predstavenia, ktoré príroda ponúka v každej sezóne nanovo a vždy s rovnakou intenzitou. Aj preto nie je potrebné sa nechať pohltiť strachom o úrodu či akýmikoľvek inými obavami a pochybnosťami: „Pravý roľník sa zbaví úzkosti – tak ako sa veveričky nestrachujú, či sa v lese tento rok urodia gaštany alebo nie – splní si každý deň svoju prácu, vzdá sa akéhokoľvek nároku na výnos svojho poľa a v duchu obetuje plody nielen prvé, ale aj posledné“ (s. 179). Zbavenie sa strachu je formou zmierenia sa s kolobehom prírody a života, akceptácie toho, že nie nad všetkým môžeme (a musíme) mať kontrolu. Autor to vyskúšal za nás, keď sa svojím experimentom rozhodol ponoriť sa do tajov prírodného sveta a naučiť sa, ako v ňom prežiť a klásť mu čo najmenší odpor – klásť čo najmenší odpor svojej vlastnej prirodzenosti. Podobne postupuje pri komentovaní lovu rýb či úvahách o praktickej využiteľnosti iných zvierat z okolia jazera: „Jarabiciam a zajacom sa bude dariť vždy, nech už sa vo svete stane čokoľvek, sú to praví rodáci zeme“ (s. 294). Hlavným kritériom prístupu k všetkému živému sa tak stáva autentickosť.
Henry David Thoreau je autorom, ktorý sa do literárneho sveta zapísal svojím pevným a neodmysliteľným prepojením so svetom reálnym, so všetkým, čo ho dennodenne obklopovalo. Išlo o takú silnú väzbu s okolím, že dielo Walden môžeme čítať aj ako topografiu americkej krajiny štátu Massachussetts. A tak napriek tomu, že „Thoreauovo dílo nepatří mezi největší beletristické klenoty světové literatury, je však cenné svým myšlenkovým odkazem – na tehdejší dobu velmi moderním přístupem k životu v souladu s přírodou, s úctou k ní. Přesně tyto hodnoty jsou i dnes nanejvýš aktuální a je důležité jim věnovat pozornost“ (Ledererová Kolajová, 2012, s. 8). Navyše nový preklad diela do slovenčiny od Tomáša Hučka, ktorý v roku 2020 vydal BRAK, reprezentuje svieži prístup k textu takému potrebnému aj našej dnešnej dobe: „Walden je denníkom, filozofickým zamyslením, komentárom spoločenskej a psychologickej výbavy človeka v 19. storočí, ale jeho relevantnosť presahuje obdobie svojho vzniku. Počas Thoreauovho života sa Walden predával veľmi slabo a k oživeniu záujmu a na skutočnú popularitu bolo potrebné počkať do 20. storočia. Otázky, ktoré si Thoreau kladie, zasahujú aj do dnešného – celkom iného, no v mnohom veľmi podobného – sveta 21. storočia“ (Lacko, 2020, s. 11).
Pre zástupy (nielen) mladých ľudí bol a stále je Thoreau vzorom toho, že žiť sa dá aj inak, než nám to nahovára spoločnosť okolo nás. Každý, kto niekedy zatúžil odstrihnúť sa od civilizácie a prežiť niekoľko chvíľ ukrytý v lone prírody, ktorá na človeka pôsobí takým blahodarným dojmom, bude knihe Walden rozumieť. A ostatní možno takúto či podobnú túžbu v sebe nečakane objavia. Podstatné ale nie je ani tak to, či sa ukryjete v lese alebo ostanete uprostred rušného veľkomesta. Dôležité je neustále prehodnocovať svoje názory, myšlienky a spôsoby konania, neustrnúť v tom, čo nám kedysi pripadalo správne, dostatočné či vhodné, ale spochybňovať seba aj ostatných. Pýtať sa, premýšľať, vnímať proces myslenia ako nikdy sa nekončiace objavovanie nového. Thoreau nám k tomu napísal návod, ktorým sa riadiť môžeme a nemusíme, ale je tu – keby náhodou.
Literatúra:
EMERSON, Ralph Waldo. Eulógia. In: THOREAU, Henry David. Štyri eseje. Bratislava: Marek Šulík, 2009, 283 s.
LACKO, Ivan. Žiť do hĺbky a vysať život až na dreň. In: THOREAU, Henry David. Walden alebo Život v lese. Bratislava: BRAK, 2020, 352 s.
LEDEREROVÁ KOLAJOVÁ, Kristýna. Úvod. In: THOREAU, Henry David. Esence života. Výběr z poezie. Praha: Obec širšího společenství českých unitářů, 2012, 79 s.
THOREAU, Henry David. Walden alebo Život v lese. Bratislava: BRAK, 2020, 352 s.

Jaroslava Šaková (1991) vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a anglický jazyk a literatúru na FiF UK v Bratislave. Doktorandské štúdium absolvovala v Ústave slovenskej literatúry SAV. Vo svojom výskume sa venuje prevažne téme avantgardných tendencií v medzivojnovej slovenskej poézii. Je členkou redakčného okruhu časopisu Glosolália, pravidelne prispieva aj do periodík Knižná revue či Romboid.






