Čo dokáže jeden z milióna?

Lívia

Čo dokáže, keď je iba kvapkou v mori? No, ak by tam tá kvapka nebola, mohlo by sa stať, že by tam chýbala. Dokáže všetko a nič. Všetko, čo mu život na plecia naloží, prežije, a predsa po sebe nič nezanechá, aby naňho niekto spomínal. Musí robiť chyby, aby za nich potom musel platiť, ale všetko vydrží. A rovnako statočne znáša bolesť ako lásku a vždy v tichosti, aby si nik iný nevšimol, čo prežíva. „Trp, Jozef Mak.“ Odkazuje autor svojej hlavnej postave a Jozef Mak trpí, a aj to s pokojom a  v tichosti…

Vlado

Jozef je človek s ťažkým životom, ktorý prežil veľa ťažkých a tragických udalostí.  Ale ľudí s podobným osudom by sme na začiatku dvadsiateho storočia našli asi v každej dedine. A predsa ho autor označoval prívlastkom človek-milión. Ale čím bol práve on iný, čo dokázal ako jeden z milióna? Zvládol sa so všetkým, čo ho stretlo, vysporiadať, vysporiadať po svojom. A zvládol to takmer bez prejavovania emócií – to bolo jeho silnou aj slabou stránkou zároveň. Taký bol vo vojne, v práci, ale aj v súkromí.

Dominik

„Jozef Mak: Milión. Čo sa spomína len ako ľudstvo, a nikdy nie ako človek.“ (Hronský, 1980, s.5) Prečo práve milión? Lebo Jozef Mak predstavuje ľudstvo, hoci je to iba bežný človek ako každý z nás. Za meno Jozef Mak si možno dosadiť meno každého jedného človeka, žijúceho na tomto svete. No či je každý ako on? Jozefa si môžeme predstaviť rovnako ako jedno zrnko reálneho maku.  A presne v tom je i podstata –   i jedno malé zrnko môže predstavovať silu milióna. V tom je sila Jozefa, v tom je sila každého človeka.

Ako sa Jozefa Maka dotkli spoločenské zmeny na začiatku 20. storočia?

Nikoleta

 Zdalo sa mi, že Jozef Mak citlivejšie vnímal zmeny v postavení spoločnosti, veď sám nebol jeden z bohatších. Preto sa asi rozhodol, že chce niečo v života mať, nejaký pevný bod, čo v tej dobe predstavoval dom. Viditeľné zmeny na Jozefovi boli badateľné po príchode z vojny, keď musel čeliť krutej realite – Maruša sa vydala za jeho staršieho brata Jana, s ktorým nemal najlepší vzťah. Akoby to nestačilo,  Jano s Marušou  sa nasťahovali do jeho domu – ,,Chalupa,  ktorá prirástla mu k životu” a zrazu sa mal o ňu deliť s niekým,  kto si vzal jeho Marušu, s niekým, kto mu vôbec s chalupou nepomohol,  ale býva v nej. Popri tom všetkom stratil aj svoju matku. Jozef vnímal aj to, že v dedine sa objavovali bohatší ľudia u pána Banociho, vnímal výstavbu železníc. To všetko Jozef Mak vnímal, no neprišlo mi, žeby  sa vzpieral, skôr sa s tým len zmieril.

Jozef

Jozefa Maka sa spoločenské zmeny dotkli, môžeme si to všimnúť, keď sa po príchode z vojenčiny dozvedá, že sa stavia železnica. No sám veľmi z toho nadšený nebol, lebo miesto, kde vyrastal, zrazu sa menilo na nepoznanie. Keď sa dozvedá o sobáši svojho brata s jeho bývalou frajerkou, rovnako pociťuje zmenu. Aj sám brat Ján, ktorý sa k nemu v detstve správal odmerane, sa mu zrazu prihovára, akoby sa nič nestalo. Zaujímavé  však je, ako sa s tým  Jozef dokáže časom zmieriť. Čo iné mu aj ostáva, len si zvykať.

Natália

Knižná podoba Jozefa Maka bola vraj v skutočnosti reálne žijúca. Knižný Jozef Mak je teda prototypom reálneho Jozefa Maka. Život Jozefa Maka ovplyvnili spoločenské pomery začiatkom 20. storočia. Nerovnosť medzi ľuďmi spôsobila, že sa utvárali proti sebe stojace skupiny. Zhoršili sa nielen medziľudské vzťahy všeobecne, dokonca aj medzi súrodencami. Niektorí boli majetní (mali chalupu, pozemky…), iní okúsili biedu, ponižovanie a bezmocnosť. V takomto prostredí sa sformovali postavy v románe (Jozef, Jano, Maruša, Jula…),  aj osobnostný profil Jozefa Maka.

V čom  vidíte silu a slabosť Evy  Makovej, Jozefovej matky?  Argumentujte citátmi z diela

Dominik

Eva Maková predstavuje akýsi prototyp matky trpiteľky, ktorá znáša svoj životný údel. O sile Jozefovej matky môžeme „počuť“ hneď v úvode, pri Jozefovom narodení. Jeho narodenie je sprevádzané nepriaznivými okolnosťami, no zároveň to upevňuje vzťah medzi matkou a synom: „A ona teraz v tomto dome porodila chlapca, do nemohol byť ani Jano, nemal byť ani Mak.“ (Hronský,1980, s. 5) Jej sila spočívala hlavne v tom, že vždy vystupovala ako tá, ktorá pomoc nepotrebuje aj napriek strachu. Vždy sa snažila sa ochraňovať Jozefa pred bratom Janom. A čo bolo jej slabosťou? Bol to práve strach, strach z budúcnosti, a to najmä preto, lebo sa bála odchodu syna Jozefa a toho, čo bude s ňou.

Nikoleta

Jedna zo silných stránok Evy Makovej bola tá,  že sa nenechala odsúdiť ľuďmi pre jej nemanželské dieťa Jozefa. Po tom, ako sa nasťahovala k Meľošovi kvôli tomu, že im zhorela chalupa, musela znášať Meľoša. Skrývala sa pred ním, trpela jeho nadávky, ktoré  vnímala aj Maruša.  ,,Netráp sa ty, Maruša, pre mňa dobre je vtedy, keď otec nadáva…“ Nie vždy ostalo len pri nadávkach…,  zmierila sa s tým.  Jozef niečo tušil,  no matka mu dala najavo,  že pre ňu už nemusí robiť, nemusí sa plašiť s robotou.  ,,Nepláš sa pre mňa Jožo, ja som ti už privyknutá, ja všetko vydržím…, ja som ti už ako kameň.“ Za slabšiu stránku Evy Makovej považujem to, že dovolila spoločnosti, aby Jozefa vnímali ako nemanželské dieťa. Dávala to najavo hlavne vtedy, keď Jozefa posielala naspäť do  roboty, keď povedala, že ,,lepšie je, keď neschodíš z rúbania“. Vtedy jej Jozef v myšlienkach vyčítal: ,,… načo ste ma na svet doniesli? Zavadziam vám?“

Jozef

Eva Maková bola žena, ktorá chcela pre svojich dvoch synov len to najlepšie, čo im dokázala dať.  Bola vdova, držala sa silno,  robila všetko pre to, aby uživila seba a synov. V tom je jej sila, ktorú mohla ukázať aj ľuďom, žijúcim v dedine. Jej slabosťou bolo však to, že svojich synov nedokázala nijako zmieriť. Trápilo ju, že bratia  spolu nevychádzali. Jozef bol nevlastný brat Jana,  môžeme všimnúť Janovo správanie k Jozefovi: „Žerieš, Jožko! Jožko, Jožko, veď sa dlho už z môjho nenažerieš…!“ Matka obraňuje Jána, zastáva sa ho pre Jozefom: „Veď je Jano nie zlý, veď to vieš, len ho ľudia naprávajú na zlé reči, a keby sa neopíjal, nedbala by som na to.“  Aj pod jej vplyvom sa Jozef vo vzťahu k Jánovi pomaly mení.

Vlado

Sila a aj slabosť matky Evy Makovej je v tom, že sa prinútila vydržať každú situáciu a vždy sa snažila prispôsobiť. Keď jej zhorel dom a ostala žiť u Meľošovcov, povedala Jozefovi: „…ja som ti už privyknutá a všetko vydržím…“ Aj kvôli tomu podľa mňa ochorela. Dokázala sama vychovať dve deti, na čo je potrebná fyzická aj duševná sila. Ale nedokázala sa postaviť Janovi, keď celý život týral a ponižoval Jozefa, no ani Meľošovi, keď ubližoval jej samotnej.

Súhlasíte s tvrdením, že okolie vnímalo Jozefa Maka ako nemanželské dieťa, a preto ho neprijalo medzi seba? 

Dominik

S uvedeným  tvrdením, samozrejme,  súhlasím. Okolie a  dedina vnímala Jozefa ako nemanželské dieťa. Už v úvode som si všimol motív chleba, motív,  ktorý predstavuje odmietnutie spoločnosťou: „Jezu, pri krste sme zabudli na chlieb…! Akože sme to krstili? Nepoložili sme pod stôl chlieb, baba nevzala chlapca, nepoložila chlapca na chlieb a my, ženy z rodiny, nerozbehli sme sa, ktorá si dieťa prvá uchytí…“ (Hronský, 1980, s.8). Dedina má stereotypný pohľad a neberie ohľad na človeka a vopred predurčuje osud: „Na dedine býva to tak, že napolo každému upletú osud vopred, neraz v detstve prisúdia, kto bude múdry, a potom musí byť múdry, alebo prisúdia opak.“ (Hronský, 1980, s.44).

Natália

Jozef Mak – nemanželské dieťa – sa často ocitol medzi dvoma kameňmi. Tvrdenie, že Jozef Mak bol nemanželské dieťa, som pocítila z obsahu diela rovnako. Okolie (ľudia v dedine) sa k Makovcom nechovali ľudsky. Tradície pri krste neboli zachované. „I Makovci si nesú svoje ťarchy do belasých diaľok.“ Nikto sa neponúkol byť krstnými rodičmi. Ľudia sa Eve Makovej vysmievali a často hovorievali: „Makovci sú ako kostolná myš.“

Nikoleta

Už na začiatku diela je možné pocítiť, ako spoločnosť neprijala nielen Jozefa, ale odsúdila aj Evu Makovu. Nemal krstnú mať, za ktorú sa nakoniec ponúkla Hana Meľošová. Výsmech na Jozefovu osobu bol častejší ako na niekoho iného. Aj brat Jano mu často opakoval: ,, Žerieš Jožko!?, veď sa dlho už môj nenažerieš!“ Kvôli strachu sa Jožko bál aj jesť. Nepríjemné poznámky si neodpustil ani Gregor Biaľoš,  keď sa Jožko chcel pridať k rubárom, ,,čo sa trepeš medzi rubárom, keď si sa ešte ani kráčať nenaučil…“. Až časom Jozef zistil, že práve Gregor Biaľoš je jeho otcom. ,,Jozef sa len obzeral, počúval posmešky a všetky surové poznámky okolo neho,“ lebo Jožko už len raz taký bol.

Vlado

Vnímanie Jozefa ako nemanželského dieťaťa sa v diela postupne vytráca. Pri jeho narodení však bolo až také silné, že takmer nikto nechcel byť jeho krstným rodičom. Jeho brat ako nemanželského vnímal celý život a dával mu to pocítiť, napríklad keď ho bil, hanbil sa zaňho, hovoril, že už dlho nebude jesť v jeho dome, dokonca,  keď bol Jozef na vojne, nasťahoval sa Jano do jeho chalupy s Marušou. Nemyslím si však, že pri práci v lese sa k nemu správali horšie, lebo bol nemanželský. Skôr to bolo pre to,  že bol málo zhovorčivý.

Spôsobuje nedostatok komunikácie postavám utrpenie?  Aké? Konkretizujte.

Jozef

Môžem súhlasiť s tým, že komunikácia medzi nimi je málo viditeľná. Prvým príkladom môže byť Jula a Jozef. Boli manželia, ale vzťah, ktorý mali  mi pripomína sobáš na dohodu, dnes si ešte Petrisková a zajtra budeš Maková. Nemali si čo povedať, sám Jozef bol vždy niekde na robote. Keď sa aj chcel niečo  opýtať July, ostal stáť ako prikovaný a nevedel,  čo ďalej.  Ani  samotnú lásku k Jule, ktorú aj v sebe cítil, nedokázal vyjadriť. Podľa mňa aj to je jedna z príčin, prečo Jula zomiera. Nikdy to od neho nepočula, aj keď si to  všímala na jeho správaní. Jozef a Maruša. Mali sa radi, keď Jozef odišiel na vojenčinu, úplne sa zmenila, začala piť, ošpatnela. Bola vydatá za Jána, no nemali si veľmi čo povedať. Nemohla sa už  stretávať s Jozefom, a to jej spôsobilo úzkosť a utrpenie, ktoré bolo na nej viditeľné. Síce po návrate Jozefa sa ho snažila získať späť, no nepodarilo sa jej to a Maruša zomiera. Ján, ktorý predtým,  ako Jozef prišiel domov, bol pánom domu, nakoniec z domu uteká, pretože to nezvláda. Aj toto je jeden z možných dôsledkov nedostatku komunikácie  medzi členmi domácnosti.

Dominik

 Postavy nekonajú z vlastných podnetov, ale sú osudovo určené utrpením. Pre postavy je príznačná  nekomunikácia, napríklad Jozef Mak dostal do vienka nemé ústa, nepatrí sa mu prejavovať svoje city, napr. k Jule, či neskôr k Maruši nedokáže vyjadriť svoje city a lásku. Postavy kvôli mlčanlivosti, uzavretosti nedokážu prejaviť najmä lásku, no aj nenávisť (čo je v diele dosť výrazné). Práve aj ticho a mlčanie spôsobuje postavám utrpenie a vyvoláva napätie v deji. Ticho spôsobuje postavám utrpenie, no zároveň postavy si svojou nekomunikáciou zľahčujú život.

Lívia

Spôsobuje a veľké. Azda najviac trpia, kvôli nedostatku komunikácie. Trpí Jula, nevie ako Jozefovi povedať, že mu je vďačná, že ho má rada, že by všetko dala za to, aby mal aj on rád ju a že sa trápi, či je preňho dosť dobrá. Trpí Jozef,  keď si nevie s bratom povedať, ako na tom vlastné sú,  keď nevie povedať ani Jule, ani Maruši, čo vlastne chce, a čo je dôvodom, že trpia obe. Aj keď si nakoniec vyberie Julu a Maruša sa mu zhnusí, ani to jej nevie povedať. Jozef prišiel na to, aké ťažké je hovoriť, keď bol s chlapmi v hore: „Nikdy si nepomyslel Jozef Mak, či je ťažšie zváľať borovicu, vysokú ako veža, a či ťažšie chlapom rozprávať, ale teraz to razom uhádol a razom mu vystúpil pot na čele pred nemožnou úlohou.“

Nikoleta

V diele sme sa stretli s viacerými situáciami,  kedy väčšina myšlienok postáv prebieha len v hlave. Nikdy sa nedostali na povrch, hoci by boli kľúčovým riešením problémov v danej chvíli. S nekomunikáciou sme sa stretávali už od začiatku diela, no najvýraznejšia sa mi zdala pri problémoch medzi Julou a Jozefom. Keď sa Jula neodvážila povedať niečo Jozefovi, tak to riešila tak, že to hovorila synovi Jozefa Maka, malému Jožkovi, hoci vedela, že Jožko jej určite nerozumie. Ale vedela aj to, že Jozef ju určite počul. Myšlienky July a Jozefa som vnímala buď ako lásku, ktorú sa obaja báli  priznať,  alebo ako strach, že po vyjadrení tohto úprimného citu to jeden z nich nepochopí…

Vysvetlite slovné spojenie veľký zákon sveta v závere románu.

Lívia

Veľký zákon sveta, osud, život… kto vie? Len jedno je isté, neujdeš mu Jozef Mak. „Musí v druhej múdrej tridsiatke žať, čo v prvej nemúdrej tridsiatke sial.“ Musíš doplácať na vlastné chyby. Musíš si vyčítať, čo sa už nedá zmeniť a musíš žiť aj vo chvíľach, keď sa ti nechce. Zmenila by som, čo napísal autor z trp na ži. Ži, Jozef Mak. Ži, aj keď nevládzeš, ži, aj keď to bolí, lebo milión je takých ako ty, a ak by sa každý z nich vzdal, kto by na tomto svete zostal žiť? Nuž ži ty, človek-milión, či už v románe  alebo v skutočnom živote. „Lenže život nie je román, život je bralo, dolina, vrchy, kláty, sekera, náruživosti, chlieb a inovať, a všetky tieto veci nie sú iba kulisy…,“  že vraj život nie je len sen, že život je aj vzostup aj pád, aj trápenie aj túžby, aj život aj smrť, a to všetko nie je len hra… nuž, ži Jozef Mak!

Jozef

Zákon, ktorý je založený na určitých pravidlách, ktorými sa musíme riadiť. Ako je to myslené? Tak, ako sa narodíš, tak budeš aj po zbytok svojho života žiť, či už si chudobný alebo bohatý, šťastný alebo nešťastný, život sa neformuje sám, ale život si formujeme sami, akí sme,  takí sme, no  netreba sa vzdať.

Dominik

Veľký zákon sveta: musí v druhej tridsiatke žať, čo v prvej nemúdre sial. Čo to vlastne znamená? Tento zákon by som nazval zákonom života. Prirovnal by som to k prísloviu, čo si navaríš, to si aj zješ. Život človeka učí –  ale  hlavne skutky,  ktoré v ňom napáchal, či už dobré alebo zle. Nevýhodou je, že sa nedá vrátiť čas späť a človek sa musí životom prebojovať ďalej.

Nikoleta

,,Veľký zákon sveta“, ak nespájam dané slovné spojenie s dielom Jozef Mak,  prvé, čo mi nápadne, je smrť… V diele sa s týmto slovným spojením spája aj obyčajný človek. V danej dobe obyčajný človek predstavoval niekoho, kto musel znášať to,  že ,, život nie je román, život je bralo, dolina, vrchy, kláty, sekera, náruživosti, chlieb a inovať..“ Možno tým malo byť povedané, že práve to obyčajnému človeku patri. Obyčajný  človek  je opísaný  ako  najsilnejší,  ako ten, ktorý nemá nič zadarmo, dokonca ani život. Preto sa v diele píše ,, trp Jozef Mak, čokoľvek-milión si nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží  na svete obyčajný človek Jozef Mak“. Patrí k tomu aj smrť. Pretrpel smrť troch žien, ku ktorým mal úprimný cit. Stratil otca, ktorého poznal iba chvíľu. Brat nebol bratom,  ako sa patrí,  ale nikomu sa nesťažoval, nepreklínal svet, nikomu to neprial, s nikým sa nechcel vymeniť, len bol ticho.

 

Tieto postrehy napísali: Lívia, Dominik, Natália, Jozef, Nikoleta a Vlado – študenti 3. A, Gymnázium Sobrance