Meghan Daum je spisovateľka, ale predovšetkým známa novinárka a publicistka. Okrem inej tvorby, je autorkou dvoch zbierok esejí. V tej prvej, My Misspent Youth (Premárnená mladosť), rozobrala svoj život v počiatočnej fáze dospelosti. V druhej, ktorú vydala v roku 2014, a u nás vyšla pod názvom Nevysloviteľné a iné konverzačné témy (Inaque, 2017), sa venuje stavu svojej mysle, svojmu životu, po dosiahnutí štyridsiatky. Osobná esej, ktorú v knihe používa,  je literárny útvar k čitateľovi podstatne milosrdnejší ako autobiografický román, hlavne čo sa dĺžky sebaodkrývania týka. V prípade, že je autor úprimný, je aj kratší útvar veľmi odvážny počin, prekročenie hranice intimity, vyzliekanie duše na verejnosti. Čitateľ samozrejme netuší, aký kus pravdy, skutočne prežitého, mu spisovateľ predkladá. Nevie, či je príbeh prikrášlený alebo naopak pribrúsený do drastickejšej formy, umelecká licencia to istí. Spisovateľka aj tak tvrdí, že by nikdy nepísala o osobných zážitkoch, pokiaľ by sa netýkali niečoho väčšieho akejsi univerzálnej skúsenosti.

To, čo predkladá Meghan Daum v desiatich príbehoch, sa dá často označiť za spoločensky neprimerané. Zrejme predpokladala, že jej krutá úprimnosť môže pôsobiť odpudivo, preto považovala za potrebné vložiť pred samotné eseje vysvetľujúci úvod. Píše: „Ide o to, že niektoré z najpálčivejších životných problémov sa považujú za nevhodné pre rozhovory na verejnosti a dokonca aj v súkromí. Táto kniha je o nevysloviteľných myšlienkach, ktoré mnohým z nás víria hlavou.“ (str.11). Ako píše ďalej, texty sa nemôžu ľuďom páčiť, ak ich zároveň nebude niekto aj neznášať. Takých bude dosť.

Prvá a možno aj najsilnejšia esej knihy sa volá Matkovražda. Rámcom príbehu sú posledné týždne, dni a hodiny pred smrťou autorkinej matky. Meghan Daum si stiesnene uvedomuje, že necíti ten druh smútku, ktorý by v danej tragickej situácii považovala za primeraný. Zármutok, ktorý pozoruje u príbuzných iných pacientov onkologického centra, nedokáže napodobiť. Matku nevie vidieť v ružových farbách, z mysle jej neschádzajú nedostatky umierajúcej matky, nebohej starej matky, otca, jej vlastné, príčiny rozpadu manželstva rodičov, všetko možné čo ju na žene, ktorá jej dala život, iritovalo. Pokusy prispôsobiť sa normám vyznievajú falošne. Čitateľ si môže vybrať, či bude búrlivo nesúhlasiť alebo si prizná, že niekde v kútiku mysle má občas aj on myšlienky, ktoré sa dajú nazvať cynickými, pritom sú len nesentimentálne, reflektujúce realitu. Pravda, začať baliť mamine veci do škatúľ počas posledných hodín jej života, aby bolo možné čím skôr vyprázdniť drahý podnájom, chce určitú povahu.

Autorka splavne prechádza k iným témam, ktoré sa tiež taktne obchádzajú. Otázkou, ktorou sa zaoberá často a intenzívne, je dobrovoľná bezdetnosť. Ona sama v tom má jasno a zrozumiteľne to dala najavo aj svojmu manželovi. Necíti sa na to, nie je si istá, akým by bola rodičom, jej spôsob života, jej priority materstvo nezahŕňajú. Uvedomuje si, že priame priznanie niečoho takého je dodnes tabu. Je obrovský rozdiel deti nemať a deti nechcieť. To druhé je vecou slobodnej voľby, ale napriek tomu je sústavným predmetom diskusie a presviedčania. V eseji Životamenička píše o tom, že aj človek, ktorý sa nechce stať rodičom, môže mať túžbu deťom pomáhať a opisuje svoje zážitky dobrovoľnej spoločníčky detí a advokátky detí zverených do pestúnskej starostlivosti. Popisuje ťažké prípady, a to je zasa niečo, o čom sa nehovorí, keď má dieťa také povahové črty, že napokon aj tá najodvážnejšia dvojica nádejných rodičov pokus o adopciu vzdá.

Aby dorazila pobúrených, spomenie, že skutočne slabým miestom, jej citovou Achillovou pätou, sú psi. V eseji Psia výnimka spomína na trinásť rokov, keď psí miešanec Rex bol prakticky jej jediným stálym životným druhom. Dopúšťala sa obvyklého psičkárskeho faux pas, keď v rozhovoroch s mladými matkami, ktoré popisovali problémy svojich detí, ona spomínala ťažkosti svojho psa. Nie je to nič nezvyčajné, o to viac je to však trápne a matkám málokedy padne dobre.

Dozvieme sa detaily z manželského života, niečo o rodine, niečo o práci, mnohé za obvyklých okolností nevysloviteľné veci. Sú napísané zručne a s mnohým je možné sa aspoň potajomky stotožniť. Autorka sa javí ako komplikovaná, s hromadou idiosynkrázií, napríklad sa odmieta naučiť variť, baví ju koketovať s lesbizmom, hoci je úplne heterosexuálna. V tomto smere, v eseji Čestná lesba, však pôsobí dosť nepresvedčivo. Ak vydáva za vnútorné lesbické zameranie odpor k premrštenému premaľovanému a silikónmi napumpovanému obrazu krásavice, je to povrchné a nedomyslené. Ako celok je však kniha vyznaním kultivovaného ducha, ženy hľadajúcej a pochybujúcej. To, že sa trápi nad tým, či nie je bezcitná, ak myslí tak, ako myslí, je dôkazom pravého opaku. Ľahostajní a sebastrední ľudia o sebe nepochybujú. Pravda, pokiaľ má pocit, že je v čomsi jedinečná, mýli sa. Každý má svoje nevysloviteľné myšlienky.

@ 2014 Meghan Daum
Nevysvetliteľné a iné konverzačné témy
Vydalo Inaque, 2017
@preklad Aňa Ostrihoňová 2017

Beáta Beregrad Grünmannová  – autorka je publicistka a recenzentka.