Pomenovali po ňom ulicu či námestie hádam v každom meste. Dali ho na bankovku. Má busty, má mohylu. Všade a stále sa objavuje tá istá hlava v čiapke francúzskeho generála. Vraj ňou zakrýval úbytok vlasov. Slovenský Ikaros, ktorý vzlietol k slnku a so spálenými krídlami padol k zemi. Zrodila sa legenda o rytierovi bez bázne a hany, o ktorom, okrem pár základných faktov natlačených do hlavy v škole, nevieme skoro nič. Prečo? Pretože mladý človek a starý rebel spoločne neznášajú, ak niečo „musia“. Musia ctiť nehybný symbol, najväčšieho Slováka.

Kniha Tahiti je naproti tomu dosť blasfemická utópia. Blasfemická je preto, že hneď na začiatku nás poteší fotka strapatého bradatého Milana Rastislava, odetého len do kvetovaného parea, ako sa ležérne opiera o palmu. Na konci knihy je zasa fotografia krásnej nahej Tahiťanky. Čo to má byť? Toto je realita, nič vymyslené. Jednou z mnohých aktivít nášho hrdinu bola práca astronóma a meteorológa. Tá ho priviedla, okrem iných miest planéty, aj na Tahiti, kde si to zamiloval. Dokonca začal snívať o tom, že by na ostrove mohla vzniknúť slovenská kolónia. Podal inzerát, avšak americkí Slováci, ktorým bol adresovaný, prejavili hanebne málo záujmu sťahovať sa na nejaké ostrovy, kde žilo okrem domorodcov veľa pochybných živlov a prírodné podmienky boli pre Európanov nesmierne ťažké. Milana Rastislava to veľmi sklamalo. Toľko vraví reálna história jeho života.

Reálny bol samozrejme aj jeho záujem o oslobodenie Slovákov spod maďarskej nadvlády. Prvá svetová vojna, jej vyústenie, delenie koristi a rozpad monarchie, Trianon, revolúcie, hlavne VOSR, boli kockami, ktoré si hádzal osud. Vieme, že 28. októbra 1918 vzniklo Československo. V knihe, ktorá má nadpis Utópia, sa však Michal Hvorecký zahráva s myšlienkou „čo by bolo keby“. Ak by sa Česi rozhodli vykašlať na Slovákov a úplne sa osamostatniť, ak by Slovensko bolo len Horným Uhorskom a nastala by nemilosrdná maďarizácia obyvateľstva, boli by Slováci ochotní nastúpiť na dlhý pochod s veľmi vzdialeným cieľom Tahiti? Práve s touto možnosťou sa pohráva Hvorecký, ktorý žongluje s realitou ako salónny kúzelník, tu pridá Štefánikovi pár rokov života, tam uberie rozum ľuďom, ktorí sú ochotní ísť 40 dní peši do Mníchova, ako tvrdí kniha.

Načo je dobrý utopický príbeh? Je to cesta ako sa pokúsiť dať odpovede na otázky, ktoré milosrdná realita taktne tlmí. V dystopiách je všetko jasné. Tam niet záchrany, je rozhodnuté a vymyslené,  že budúci svet je sivý a pochmúrny. Utópia však ukrýva nádej, aj keď pravda vieme, že nerealizovateľnú. Pozitívom je, že autor použil veľa reálií zo života Štefánika, priblížil dejinné dianie podstatne šťavnatejšie, než je to možné v učebniciach. Pozorného čitateľa dokonca donúti použiť internetové vyhľadávače či encyklopédie, aby si overil či sa nemýli, aby zistil, kde je ešte na poli reality a kde ho už Hvorecký vtiahol do svojho paralelného sveta, kde žijú tahitskí Slováci potetovaní vzormi podľa čipiek z ich rodných dedín.

Strastiplnú cestu prenasledovaných Slovákov popísal autor do mikrodetailov, hyperrealisticky. Dá sa snáď predpokladať, že pri opisoch nepriateľských reakcií obyvateľov oblastí, ktorými ľudia putovali vedení svojím generálom, sa dá nájsť paralela k strachu, nedôvere a xenofóbii, ktorá je vlastná mnohým ľuďom, ktorí nechcú, aby Európu zaplavili prúdy utečencov z celého sveta. Bolestivá je aj strata identity, spojenia so starou vlasťou, začínanie od nuly niekde, kde to nie je tak kúzelné ako si pútnik predstavoval. Asimilácia je tiež nezastaviteľná, jedno či v Hornom Uhorsku alebo na Tahiti. Kniha je plná alúzií. Netreba sa preto pri jej čítaní ponáhľať, radšej len pomaly rozpletať jej vlákna. Vnímať, čo nám Michal Hvorecký hovorí.

Michal Hvorecký
Tahiti
Marenčin PT, 2019

Publikované: 12/10/2019

Beáta Beregrad Grünmannová – autorka je publicistka a recenzentka.