Kniha vychádza vo výberovej edícii Poézia vydavateľstva Skalná ruža
Poetka a prekladateľka Donna Stonecipher vyrastala v Spojených štátoch a Teheráne, niekoľko rokov pobudla v Prahe a teraz žije v Berlíne. Debutovala v roku 2002 zbierkou básní v próze Rezervoár (The Reservoir), po ktorej nasledovali zbierky Souvenir de Constantinople (2007), Svetoobčianka (The Cosmopolitan, 2008), Modelové mesto (Model City, 2015), Dejiny transakcií (Transaction Histories, 2018) a esej Básne v próze a mesto (Prose Poetry and the City, 2018). V jej poézii, ktorá sa pohybuje na hranici inovatívnej básnickej výpovede a komunikatívne prístupnej lyriky, dominuje fascinácia mestom. Modelové mesto charakterizuje scudzený a scudzujúci pohľad na postsocialistický Berlín a iné urbánne priestory. Na Slovensku vychádza kniha poézie Donny Stonecipher po prvý raz. Zbierku do slovenčiny preložila Ivana Hostová. Autorom doslovu je Peter Macsovszky.
Preklad a vydanie knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Modelové mesto 69
Bolo to ako cítiť sa v jedno popoludnie veľmi neisto mimo nemodelového
mesta, tak neisto, ako sa človek cíti, keď sa vezie vo výťahu, čo sa otvára
z dvoch strán.
*
Bolo to ako viezť sa vo výťahu a cítiť sa veľmi neisto, chcieť, aby sa výťah
otváral len na jednej strane, chcieť vedieť, na ktorej ešte predtým, ako sa
dvere otvoria, vedieť, že jedna strana výťahu je výlučne vnútrajškom.
*
Bolo to ako premýšľať o oknách domov nemodelového mesta, o ich gotických
oblúkoch a pokazených závorách ako o obojstranných otvoroch,
vďaka ktorým je vnútrajšok kompletne porézny, bezvnútrajškový.
*
Bolo to ako v jedno popoludnie stáť vo výťahu mimo nemodelového
mesta, kde ťa ruší nadmiera škár a otvorov, prístupov a mnohopočetných
vchodov – nadvláda prúdenia.
Modelové mesto 70
Bolo to ako sa v knihe dočítať o modelovom meste la cite industrielle, v ktorom
majú byť všetky budovy z betónu, všetky rohy zaoblené a ktorého každá
spálňa má mať aspoň jedno južné okno.
*
Bolo to ako čítať, že la cite industrielle by sa malo nachádzať presne uprostred
medzi horami a riekou a že by v ňom malo byť množstvo škôl a žiadne kostoly
ani súdy.
*
Bolo to ako premýšľať o západnom okne vo svojej spálni a o teoretických
západoch slnka, ktoré z neho nevidno, lebo na druhej strane ulice mesiac po
tom, čo si sa nasťahovala, začal vyrastať poschodie za poschodím nový hotel.
*
Bolo to ako rozmýšľať o tom, ako la cite industrielle nepostavili, na rozdiel
od hotela, čo ti blokuje západy slnka, o tom, že hotely, čo zacláňajú západy
slnka a majú ostré hrany a okná na všetky svetové strany, budú stavať vždy.
Modelové mesto 71
Bolo to ako ľahnúť si v novej hotelovej izbe a snažiť sa predstaviť si mesto,
v ktorom už nie je možné postaviť žiadnu ďalšiu budovu, mesto, ktoré je
dokonale, úplne, iskrivo, nepriepustne dostavané.
*
Bolo to ako predstavovať si, že tam žiješ – v meste, kde sú obyvatelia spokojní
s tým, čo je postavené, kde nie sú architekti a kde samotné slovo
„architekt“ pôsobí zastaralo, podobne ako „aparátnik“ alebo „kastelán“.
*
Bolo to ako predstaviť si, že tam žiješ ako architekt a nedokážeš sa z mesta
odsťahovať len kvôli tomu, že ťa fascinuje, celé dni hľadíš na dokonalo
postavené mesto, na jeho dokonalé mrakodrapy, letiská, kostoly.
*
Bolo to ako byť architektom a vedieť, že všetky mestá na svete sú už dostavané,
sedieť fascinovane pri okne, pozerať na to všetko, na to všetko už
dokonale dostavané.
Modelové mesto 72
Bolo to ako pricestovať do modelového mesta a ubytovať sa v hoteli, ktorý
pôvodne slúžil ako továreň na korzety, a uvažovať, či pôvodné plány
modelového mesta rátali s hotelmi.
*
Bolo to ako premýšľať, či vôbec existuje modelové mesto, ktoré s hotelmi
rátalo, a pritom sa milovať s priateľom v bývalej továrni na korzety,
z ktorej je dnes hotel.
*
Bolo to ako neskôr snoriť po knižniciach, hľadať plány modelových
miest, nachádzať miesta pre továrne na topánky a chudobince, chodníky
a vertikálne okná, ani jedno miesto však nie je vyhradené pre hotel.
*
Bolo to ako premýšľať o modelových mestách a o hoteloch a uvedomiť si,
že žiadne modelové mesto nemohlo rátať s hotelmi – veď prečo by mala
byť uprostred plne realizovaného ideálu prázdnota?
Publikované: 15/08/2019
Juraj Kuniak (1955) – básnik, spisovateľ, prekladateľ. Bývalý konštruktér, horolezec a podnikateľ. Vedie vydavateľstvo Skalná ruža. Vydal dve desiatky kníh rôznych žánrov, zbierku básní Za mestom (2015), básnicko-výtvarnú knihu Rosa mystica (2016, spoluautor Ján Kudlička) a súbor obrazových publikácií Nepálsky diptych (2018, spoluautor fotograf Marián Kováč). Najnovšie mu vyšla kniha zobraných básní Amonit (2019). Preložil Spev o mne Walta Whitmana (2013, 2019) a básnickú zbierku Čas a materiály Roberta Hassa (2019). Žije v horskej osade Kordíky na strednom Slovensku.
