V mojej krojovej zbierke mám odloženú jednu nádhernú partu. A práve preto, aká je krásna, ju skoro nikam nenosím. Je plná krehkých korálok z fúkaného skla. Stačil by jeden neopatrný náraz, alebo by sa mi nedopatrením zošmykla z hlavy, a bolo by po nej. (Niet o tom pochýb: raz som chcela jednu z tých korálok napraviť, a silnejším dotykom som ju rozpučila na črepiny. A potom takmer hodinu s plačom lepila).
Mnohí o mne vedia, ako veľmi mám rada našu tradičnú kultúru. Už celé roky zháňam staré kroje a príbehy, ktoré k nim patria. Chodievam po dedinách a pátram po starých piesňach. Navštevujem knižnice a kultúrne centrá po celej krajiine, učím, vysvetľujem, ukazujem, skrátka všemožne sa snažím verejnosti túto tému priblížiť, lebo to vnímam ako veľmi potrebnú vec. Poznať našu históriu, tradície, z ktorých sme vzišli, spoznať našu kultúru viac, než len pri pohľade na javisko.
A aj keď je to moja dlhoročná vášeň a záľuba… rovnako veľmi, ako mám naše dedičstvo rada, tak veľmi ho aj kritizujem.
Ako je to možné?
Keď sa ľudia na prvý pohľad nadchýnajú krojmi a výšivkami, keď sa hrdia našimi unikátnymi piesňami, keď sa bijú do hrude za našu slovenskosť, keď vyzdvihujú život našich predkov a tvrdia, že by sme k nemu mali vzhliadať, ja som tá, ktorá stále so zdvihnutým prstom opakuje: neprivierajme oči.
Nezatvárajme oči pred tým, akí boli naši predkovia nevzdelaní. Koľko z nich holdovalo alkoholu, v akej biede a zúfalstve často žili. Aké utláčané boli ženy v rodine, ako sa museli podriaďovať vôli rodičov, muža, svokry. Koľkí museli opustiť svoje rodiny a odísť do Ameriky. Občas sa vrátili, občas nie.
Ó áno, vytvorili krásne výšivky a zanechali malebné drevenice. Ale koľko sa v nich naplakali a natrpeli? Koľko nešťastných, zmarených životov spôsobili manželstvá z donútenia a rozhodnutia rodičov? Koľko detí umrelo kvôli chýbajúcim liekom alebo poverám? Koľko z nich nikdy nedostalo možnosť prejaviť svoj talent, nikdy nechodilo do školy?
Ó áno, naši predkovia nám zanechali príbehy o hrdinoch, o partizánoch, o vzájomnom spolunažívaní národností, o skrývaní Židov. Ale na každý hrdinský príbeh bolo niekoľko desiatok takých, ktorí sa už tešili na vyprázdnené domy. Takých, ktorí s radosťou udávali susedov, ktorí písali prezidentovi a ministrom, či by sa nenašiel nejaký židovský domček či podnik, lebo oni si ho zaslúžia viac. Takých, čo pobrali z panských domov koberce a v nevedomosti ich podstlali koňom. Takých, čo z opustených domov pobrali kroje a prešili ich na svoje, zakryli svojimi vlastnými výšivkami. Ale krásnymi, to hej.
Najhoršie, čo môžeme s naším dedičstvom urobiť, je idealizovať ho a spraviť z neho takúto modlu. Modlu nádherného, čistého národa. Modlu o nevinnom, dedinskom ľude, obraz, kam patria vrkoče, stužky, usmievavé dievčatá a slnkom opálení mládenci, salaše a žinčica. Pesničky, ktoré sú výlučne naše slovenské, mýtická tisícročná dedina, v ktorej sa nikdy nič nezmenilo.
Celé je to krehký konštrukt. Presne ako tá moja parta. Stačí na ňu trošku zatlačiť, a rozletí sa na kusy. K tejto téme veľmi odporúčam čerstvo vydané knihy, ktoré vám túto predstavu zásadne poupravia: napríklad Sedliačky od Joanny Kucziel-Frydryszak alebo Kde líšky dávajú dobrú noc od Hany Kubátovej.
Stále si myslím, že našu históriu a našu kultúru máme viac spoznávať. Je hodná toho, aby sme z nej čerpali, aby sme v nej našli veci hodné obdivu. Ale keď sa v nej začnete vŕtať, skutočne do hĺbky, nájdeme aj bahno, špinu, zúfalstvo a zlo. A to je v poriadku. Aj za nádhernými krojmi môžu byť slzy, krv a strašná bieda. Ale nemôžeme brať jedno bez druhého. Sú to dve strany tej istej mince. A iba na krehkej, falošnej nádhere sa kultúra postaviť nedá.
Dominika Sakmárová pochádza zo Spišského Podhradia, vyštudovala sinológiu, strávila mnoho času cestovaním po krajinách Ďalekého východu, a to na Taiwane, Číne aj v Kórei. Zo svojich ciest vydala tri knihy – Mačací Kožuch a ťava pri čínskom múre, Kórejské halušky a Mačkohlavý orol. Je tiež autorkou knihy poviedok Biele mesto, ktoré sa odohrávajú v srdci Spiša – v Spišskom Podhradí a okolitých obciach. Venuje sa písaniu a literárnej činnosti a vo voľnom čase zas folklóru.
