Eva Urbanová (1986) je literárna vedkyňa, kritička, vysokoškolská učiteľka, príležitostná poetka a autorka knihy pre deti a mládež Jeleňatý a Kravatý (2019), ktorá v danom roku získala ocenenie Debut roka čitateľov Knižnej revue. V oblasti literárnej vedy a kritiky svoj záujem upriamuje na poéziu; štúdie, recenzie a iné publikuje v domácich a zahraničných periodikách, antológiách a zborníkoch. Je autorkou vedeckých monografií: Medzi snom a fikciou – poetická tvorba Evy Luky (2022); O muškátoch, mravcoch a jarabinách (Slovenský variant haiku; 2023). Aktívne sa zapája do literárneho diania na Slovensku (periodické hodnotenia poézie pre časopis Knižná revue; diskusie a besedy – Literárny kvocient, Vertigo café a iné; porotkyňa v súťažiach: Akademický Prešov, Zlatá vlna za rok 2019, Básne SK/CZ 2022, Literárny Zvolen a iné). Zaoberá sa tiež tvorivým písaním – vedie workshopy tvorivého písania pre deti a tvorby haiku pre dospelých.
Skúmaniu japonského žánru haiku sa venuješ už od roku 2009. Vyvrcholením tvojho záujmu je monografia O muškátoch, mravcoch a jarabinách (slovenský variant haiku; Verbum, 2023). O tom, čo je haiku, si už na našom portáli písala. Čo ťa však počas tých pätnástich rokov výskumu najviac prekvapilo?
Prekvapilo ma, že stále je toho viac, čo mi ešte ostáva preskúmať, ako to, na čo som prišla, hoci som si na začiatku naivne myslela, že túto tému „vyčerpám“ už diplomovou prácou. Ale najviac ma udivuje samotné haiku. Stále nanovo ma fascinuje a aj v tých najošúchanejších a tisíckrát prečítaných nájdem niečo nové. Akoby som musela na niektoré haiku dozrieť, opisovanú situáciu zažiť alebo k nej nájsť paralelu. Haiku je objektívny záznam skutočnosti zapísaný mimo ducha, ak by som parafrázovala Allena Ginsberga, čo nám vlastne ponúka možnosť privlastniť si jeho obsah. Inak povedané, niekedy mám pocit, že si presne viem predstaviť chvíľu, ktorú haiku opisuje, akoby som ju prežívala či prežila a zrazu si uvedomila jej výnimočnosť.
V našom prostredí hovoríš o slovenskom variante haiku. Čím je špecifický?
Mnohými aspektmi, o tom je vlastne celá kniha (Úsmev.). Ale zjednodušene by sa dalo povedať, že skrátka posúva niektoré zásady japonského haiku, variuje ich a nahrádza vlastnou literárnou, filozofickou, náboženskou, rytmickou či motivickou tradíciou. Niektoré slovenské haiku to robia funkčne a takéto narušenie ma ako čitateľku – aj ako niekoho, kto haiku sleduje a analyzuje – poteší, pretože ide síce vlastnou cestou, ale zachováva aj istú esenciu. Sú však aj také slovenské haiku, ktoré, povedané bez okolkov, tento žáner skrátka sprznia a výsledkom je akási imitácia, trojriadková báseň, ktorá je zároveň nepresvedčivou poéziou. Tie hranice sú niekedy veľmi nejasné a, samozrejme, závisí aj od toho, kto a ako haiku číta. Domnievam sa však, že keď niekto pomenuje svoju báseň haiku, mali by sme v nej nájsť minimálne ozvenu tohto žánru.
V tomto roku vyšla antológia slovenského haiku s názvom Tiché ihriská po stopách zapĺňané tušom rýchlej hry (Literárna bašta, 2024), na ktorej si sa editorsky podieľala spolu s Dalfarom. Okrem toho, že je to z grafického a knihárskeho hľadiska unikátne dielo, podľa Viliama Nádaskaya ide aj o najreprezentatívnejší výber slovenského haiku (Knižná revue, č. 7-8/2024). V čom spočíva koncept tejto knihy?
Koncept tejto knihy spočíva v hre, ako čítame už v jej názve, ktorým sme trochu komplikovane (ako to už slovenské haiku robí) chceli dať najavo, že slovenský variant haiku je predsa len prirýchly v porovnaní s japonským umením. Napriek tomu sa však usiluje zachovať spomínanú esenciu haiku, kráčať v stopách tohto starodávneho žánru, ktorého vznik sa spája so 17. storočím, ale počiatky siahajú omnoho hlbšie, až niekde ku kronike Kodžiki či zbierke Manjóšú. Hra je potom zakomponovaná aj do spôsobu čítania tejto knihy, keďže haiku sú radené za sebou bez uvedenia autora či autorky. Každý z 30 autorov a autoriek vybraných do antológie figuruje v knihe pod špecifickým motívom (čosi ako vizuálne kigo), na základe ktorého si potom môžete dohľadať v registri, o koho ide (svoju značku máme aj my s Dalfarom a tiež ilustrátorka Radka Čabrádi Tvrdoňová).
Ako sa zrodila myšlienka na vydanie tejto antológie?
Nápad vznikol v priateľskom rozhovore jednej obdivovateľky a jedného obdivovateľa haiku. Zostaviť antológiu slovenského haiku som chcela už dávno, ale sama by som si na to netrúfla. Zároveň som dovtedy nenašla nikoho, s kým by som sa chcela na tomto projekte podieľať. Až keď sa ma raz Dalfar opýtal, či nechcem zostaviť antológiu haiku, keď sa týmto žánrom toľko zaoberám. Moja odpoveď bola áno, ale jedine s ním. Myslím, že najprv sme si to zadali ako taký súkromný projekt, až neskôr sme oslovili aj vydavateľa Literárnej bašty Slavomíra Sochora, ktorému sa nápad páčil. Pamätám si, že prvý polrok, keď sme haiku len zhŕňali, sme popri tom písali aj veľa vlastných. Naskočili sme na rytmus 5 – 7 – 5, až sme istú dobu mali pocit, že aj naše správy sa takto „formujú“. Možno ešte jedna zaujímavosť, popri antológii haiku, ktorú sme zostavovali takmer dva roky, vznikala aj anti-antológia, do ktorej sme si ukladali tie najbizarnejšie kúsky – čosi ako zlatá malina (alebo skôr čerešňa?) slovenského haiku.
Žáner haiku býva niekedy podceňovaný – v tom zmysle, že každý predsa dokáže vytvoriť trojriadkovú báseň… Ako teda docieliť, aby haiku nebolo – opäť slovami Viliama Nádaskaya – iba zhlukom slov s napočítanými slabikami?
Recept nepoznám. Keby som ho poznala, tak už nepíšem nič iné, len haiku. Posúdiť haiku iných je ale ľahšie, preto si niekedy kritici a kritičky tiež ľahko pomyslia, že by mohli byť autormi a autorkami. Niektorí určite áno, iní určite nie. Ja patrím k druhej skupine. Hoci sama tvorím poéziu, považujem to len za pletku a ako kritička by som svoje texty – aj haiku – posudzovala veľmi prísne.
Spomedzi literárnovedných textov u mňa najviac rezonuje tvoja monografia o poézii Evy Luky s názvom Medzi snom a fikciou (FACE, 2022). Čím je táto poetka v našom prostredí jedinečná? A v čom oslovila teba?
Jedinečná je vo viacerých smeroch – v jazyku, v témach, v obraznosti, v prístupe k tvorbe a vnímaní poézie vôbec. Niečo z toho som pred písaním práce vedela, iné nie, ale nechala som sa viesť výlučne textom. Na začiatku ma oslovila temná stránka jej fikčného sveta, bola taká čierna, že v nej bolo možné rozoznať odtiene (hĺbky) tejto temnoty. Potom každý záblesk svetla či harmónie pôsobil ako zjavenie. Ten svet, ktorý Eva Luka modeluje, je hybridným svetom, ak by som si požičala termín Lubomíra Doležela. Je to svet s vlastnými pravidlami, vlastnými postavami, dokonca aj s vlastným snovým svetom a jazykom, ktorý na ten náš nielenže nereferuje, ale spochybňuje ho. V mnohých aspektoch mi evokuje Kafku. No nie je to úžasné? (Úsmev.)
Dlhodobo sa venuješ literárnej kritike. Publikuješ recenzie, chodíš na diskusie, podieľaš sa na ročnom hodnotení domácej poézie pre Knižnú revue. Aké sú tvoje osobné kritériá pre kvalitný text?
Moje osobné kritéria sa tiež rokmi menia. Na začiatku, pri svojich prvých recenziách, som sa opierala najmä o literárnu históriu a otázku, nakoľko je daný text perspektívny pre ďalší vývin, nakoľko nadväzuje na ten predošlý, nakoľko sú tie ktoré postupy a obraznosť originálne, funkčné atď. Teraz sú to stále otázky, ktoré beriem do úvahy, ale čím ďalej, tým viac chcem poéziu čítať podobne ako haiku – prítomne. Pri tom množstve zbierok poézie, čo za rok prečítam, by som sa chcela najmä potešiť. Aj ja chcem mať estetický zážitok! Najprv teda musí prísť, podobne ako pri haiku, fascinácia. S ňou prichádza aj chuť zbierku interpretovať, a potom aj hodnotiť.
Rád by som ešte spomenul, že si aj príležitostná poetka. Pamätám si napríklad tvoje „bežecké denníky“, z ktorých niečo zaznelo v Rádiu_FM. Čo máš nové v tejto oblasti? Píšeš aj haiku?
Málo kilometrov, málo básní (Smiech.). Čo sa týka poézie, tak mám málinko nového. Písala som veľa, keď som čakala dcéru, potom, keď mi odišiel ocino, a potom, keď som čakala syna. Vo všetkých prípadoch išlo viac o terapiu ako o skutočnú poéziu. Zrejme potrebujem silné životné okamihy, alebo som ešte neobjavila, ako zachytiť krásu obyčajných dní. Haiku som písala počas vzniku antológie, ale ja veci príliš komplikujem, aj tie moje haiku sú také.
Inak sa pozerám na svoju tvorbu pre deti, tá akoby vznikla mimo mňa. Možno preto, že som do nej zasadila mystifikáciu, že autorom je môj ocino, a že ja len príbehy lovím v spomienkach. Ocino ale vymyslel geniálne postavy, čo bola polovica práce, preto nemusím byť k tej knihe až taká kritická a mám ju ozaj veľmi rada. Chystám sa dokonca napísať Jeleňatý a Kravatý 2, lebo sa mi v hlave objavilo pár nápadov, čo by ešte mohli zažiť títo jelení parťáci. Rozpísaný mám aj jeden sci-fi román pre deti, ktorého kapitola bola vo vianočnej antológii Dohviezdny večer. Len kedy to všetko dokončím? Medzitým radšej ešte s Dalfarom zostavíme nejakú antológiu.
(S Evou Urbanovou sa zhováral Jozef Horvát)
Link č. 1: https://knihynadosah.sk/eva-urbanova-co-je-to-haiku/
Link č. 2: https://www.rtvs.sk/radio/archiv/11478/1369678
Autorka fotografie: Anna Siedykh
