Jaroslava Šaková: Raňajky u Tiffanyho skutočnejšie než skutočnosť

Truman Capote: Raňajky u Tiffanyho

Rozmarná novelka o krásnej Holly Golightlyovej v kulisách mesta, ktoré nikdy nespí. Možno aj vy si takto nejako pamätáte knihu Raňajky u Tiffanyho od Trumana Capoteho. Ak ste ju nečítali. Ak ste ju totiž čítali, pravdepodobne viete, že dielo v sebe ukrýva aj zradné spodné tóny a veľký kus smútku. Niet sa čomu čudovať: Truman Capote bol zakladateľom žurnalistického románu alebo tiež štýlu písania nazývaného nová žurnalistika (new journalism), ktorého podobu definoval svojím románom Chladnokrvne (1965) s podtitulom Pravdivá správa o viacnásobnej vražde a jej dôsledkoch. Tento pohyb v americkej literatúre 2. polovice 20. storočia predstavoval komplikovaný proces kombinovania reportáže, dokumentaristiky a estetických hodnôt prozaickej tvorby.

Truman Capote (vlastným menom Truman S. Persons, priezvisko Capote získal od svojho otčima) začínal ako autor krátkych poviedok na rôzne témy. Avšak keď v lyrickom príbehu z amerického Juhu o láske, slobode, ale aj o hľadaní tej správnej cesty k nim Lúčna harfa vydanom v roku 1951 nechá autor jednu z postáv prehovoriť: „Musíme znát své stanovisko, abychom je mohli hájit; to je základní pravidlo“ (Capote, 2019, s. 63), je nám jasné, že ide o univerzálne platnú výpoveď, ktorá bude dôležitou aj v jeho nasledujúcej tvorbe. V novele Raňajky u Tiffanyho z roku 1958 sa prejavujú náznaky štýlu na pomedzí žurnalistiky či dokumentárneho písania. Sú to drobné detaily v autorovom rukopise, ktoré však rozprávaniu zabezpečujú svižnosť a plynulosť, pričom mu zároveň dodávajú autentickosť: „,Japonec to rozprával takto,ʻ povedal a vyrukoval s nasledujúcou historkou: na Štedrý deň pán Yunioshi prechádzal s aparátom cez Tococul, zastrčenú a nezaujímavú dedinku, len tak zopár hlinených chatrčí, na dvoroch opice a na strechách myšiaky“ (Capote, 1966, s. 13). V prípade knihy Chladnokrvne sa autorovi precíznym prístupom k zaznamenávaniu a hodnoteniu faktov a vybrúseným pozorovateľským talentom darí vyvolať dojem všednosti, až nezaujímavosti kansaskej lokality, v ktorej sa taký ohavný zločin stal: „Každý, kto vlakom či autom precestoval Ameriku od jedného pobrežia k druhému, prešiel pravdepodobne aj mestom Garden City, no pravdepodobne málokto si to zapamätá, Garden City je len jedno z mnohých väčších miest v strede – skoro v presnom strede – vnútrozemia Spojených štátov“ (Capote, 1967, s. 37). Nevšedné pozorovacie schopnosti, zmysel pre detail a citlivú analýzu psychológie postáv sa stanú poznávacími znameniami autorovho rukopisu.

Capoteho ranú tvorbu možno priradiť k štýlu „južanská gotika“ reprezentovanému autormi ako Edgar Allan Poe, William Faulkner, Tennessee Williams či Harper Lee (posledná menovaná bola blízkou priateľkou Trumana Capoteho a jeho veľkou oporou pri práci na románe Chladnokrvne). Z tohto obdobia možno spomenúť jeho román Iné hlasy, iné izby (1948) a zbierku poviedok Strom noci (1949). Niektoré z tvorivých princípov týchto poviedok autor ďalej rozvíjal aj v rozsiahlejších prozaických útvaroch, pričom možno konštatovať, že „jeho próza je neobyčejně tvárná. Střídá různé nálady a rozpoložení. Dovede evokovat stejně účinně ovzduší hrůzy, groteskního veselí i nostalgického smutku, nejen v základních kontrastních polohách. Ale v nejrůznějších proměnách a modulacích. Lidé, věci i situace mají u Capota vždy nějakou příchuť, barvu, vůni, pach. Neutrální rovinu jako by autor nesnášel. Všude cítíme nějakou atmosféru“ (Hornát, 1965, s. 106). Nostalgia zohráva významnú úlohu aj v novele Raňajky u Tiffanyho, najmä nostalgia za domovom zreteľná v tom, ako Holly začne rozprávača volať podľa svojho brata (ten je na vojne a ku koncu knihy sa dozvedáme, že padol v boji), čím manifestuje svoj smútok za minulosťou a zároveň aj túžbu po blízkosti: „A vy ste vyzerali taký príjemný. Ako môj brat Fred. Spávali sme štyria v jednej posteli a iba on mi dovolil, aby som sa k nemu pritúlila, keď bola chladná noc. Mimochodom, môžem vás volať Fred?“ (Capote, 1966, s. 22). Ako vidieť aj z predošlého citátu, smútok je v tejto novele silne prepojený so senzorickou rovinou, či už ide o chlad, tmu, alebo napríklad zvuk: „niekedy hrávala také piesne, že sa človek čudoval, kde ich nabrala, skade vlastne pochádza. Trpké, žiaľne tulácke melódie so slovami, ktoré voňali sosnovými lesmi alebo prériou. Jedna z nich sa začínala: Nechcem mrieť, nechcem spať, len po nebeských pastvinách putovať, a tá jej zrejme najväčšmi lahodila, lebo si ju často pospevovala ešte dlho zatým, keď jej vlasy uschli“ (Capote, 1966, s. 21). Otázka domova či skôr jeho absencie je v diele zdôraznená tým, že Holly má na vizitke poštovej schránky uvedené slová „Slečna Holiday Golightlyová, Na cestách“ (Capote, 1966, s. 16). Výber mena postavy je v tomto prípade naozaj signifikantný, keďže jedným z významov slova anglického slova holiday je aj dovolenka, asociácia s neustálym putovaním či hľadaním niečoho nového a dobrodružného je tu teda ešte znásobená. V detailoch zobrazenia každodennej reality obsahujúcej v sebe však zároveň prvky nevšednej spomienky či túžby po vzrušení sa prejavuje autorova priam psychologická vnímavosť.

Raňajky u Tiffanyho opisujú na prvý pohľad jednoduchý príbeh náhodného stretnutia spisovateľa s mladou osemnásťročnou ženou, ašpirujúcou herečkou, predstavujúcou prototyp záhadnej femme fatale. Narazili na seba iba vďaka tomu, že bývali v jednom činžiaku a Holly si neustále zabúdala kľúče a potom zvonila susedom, prípadne k nim rovno preliezla do bytu, ako to bolo v prípade spisovateľa, u ktorého sa jeden večer ocitla, keď zo svojho príbytku doslova utiekla pred dotieravým nápadníkom. Ako sa postupne s rozprávačom príbehu spoznávajú, odkrývajú sa pred nami ďalšie a ďalšie momenty zo života Holly, ktoré objasňujú jej správanie aj trošku excentrický dojem, ktorý v ľuďoch na prvý pohľad zanecháva. Rozpletá sa nielen téma detstva a mladosti, ale aj kariérne možnosti, ktoré si Holly najprv túžila vydobyť a neskôr ich možno trochu zanovito nechala od seba odísť. Rozporuplnosť, ktorú jej postava prináša, sa javí pochopiteľnejšou, keď zoberieme do úvahy fakt, že Holly túži po niečom stabilnom, avšak nedokáže to nájsť. Symbolom toho je jej kocúr, ktorému schválne nedala meno, pretože vie, že mu ešte nemôže poskytnúť trvalý a bezpečný domov. Napriek snovosti a prízračnosti, v ktorej akoby sa Holly Golightlyová prirodzene pohybovala, obsahuje novela precízne opisy mesta tvoriaceho pevný rámec príbehu, ako už naznačuje jeho názov. Obchod u Tiffanyho reprezentuje métu, zhmotnený sen, túžbu stať sa súčasťou lepšej spoločnosti, ale zároveň je to pre Holly jediné miesto, kde sa cíti naozaj dobre, ako doma, kde prežíva pozitívne emócie: „najlepšie je vziať si taxík a odviezť sa k Tiffanymu. Hneď ma to upokojí, to ticho v obchode a to pyšné ovzdušie, tam sa človeku nemôže stať nič veľmi zlé, pri tých láskavých, dobre oblečených mužoch a v tej príjemnej vôni striebra a náprsných tašiek z krokodílej kože. Keby som našla v živote miesto, kde by som sa cítila ako u Tiffanyho, kúpila by som si nábytok a pokrstila kocúra“ (Capote, 1966, s. 43).

Na prvý pohľad kontrastne k vznešenému svetu u Tiffanyho možno vnímať užívanie si drobných radostí života, ktoré pre dvojicu predstavujú tzv. „rozlietané dni“ strávené spolu. V skutočnosti však ide iba o dva komplementárne spôsoby toho, ako žiť autenticky, pristupovať ku každému dňu s očakávaním toho dobrého, toho, čo nás vytrhne zo všednosti a prinesie nám do života radosť. Holly sa pokúša žiť tak, aby ľudia chceli tráviť čas v jej prítomnosti, je rada stredobodom pozornosti, organizuje rôzne večierky a stretnutia, pri ktorých sa okolo nej točí množstvo známych aj neznámych tvárí. Z postáv, ktoré v príbehu istý čas zotrvajú, možno spomenúť suseda fotografa Yunioshiho, priateľa Holly Rustyho Trawlera či jej kamarátku Meg Wildwoodovú (v priebehu deja sa roly vymenia a Rusty sa ožení s Meg, zatiaľ čo Holly začne tvoriť pár s Josém, ktorý bol pôvodne priateľom Meg). Rozprávač hlavnú protagonistku charakterizuje ako ženu, ktorá vždy, keď ju navštívite, pôsobí dojmom, že je práve na odchode z domu – je teda nestála, tak trochu v duchu hesla kam vietor, tam plášť. Záhady okolo jej osoby ešte viac rozvíri to, keď sa zjaví doktor Golightly, zverolekár tvrdiaci, že Holly sa skutočným menom volá Lulamae a je to jeho manželka. Rozprávač to zhodnotí slovami, že to bolo také nepravdepodobné, že to musela byť pravda. Rovnakým dojmom pôsobí aj to, keď sa v priebehu niekoľkých stránok dozvieme, že Holly otehotnela s Josém a plánuje s ním odísť do Brazílie. Následne však potratila, keď ju zatkli za to, že sa nepriamo zúčastňovala na pašovaní drog tým, že vo väzení navštevovala gangstera Sallyho Tomata. José ju po tomto škandále opustí a Holly sa po prepustení na kauciu svoju situáciu rozhodne riešiť tým, že odíde do Brazílie sama.

Neukotvenosť, akási rozorvanosť rôznymi smermi či bohémskosť a voľnomyšlienkarstvo je však len povrchnou stránkou Holly, ktorá je v skutočnosti symbolom celej generácie. Doslov Raňajok u Tiffanyho uvádza, že príbeh je „nepriamo – portrét spoločnosti; portrét na pozadí jedného rozbitého sna. Holly Golightlyová si myslela, že môže túto spoločnosť poraziť jej vlastnými zbraňami; nakoniec bola predsa len slabšia. Opäť sa raz osvedčila antická múdrosť: Prispôsob sa včas, lebo zahynieš. Nestroskotala takto sama; pred vyše tridsiatimi rokmi podobne bojoval Jay Gatsby, Veľký Gatsby Francisa Scotta Fitzgeralda“ (Dobiášová, 1966, s. 112). Text Holly a Gatsbyho dáva do paralely ako dve rozdielne generačné podoby amerického sna.

V románe Chladnokrvne zas môžeme sledovať, ako sa americký sen sa mení na nočnú moru. A práve v tomto bode sa skutočnosť prelína s literatúrou a život autora akoby v niečom kopíroval život postáv, ktoré sám vytvoril. Capote bol v istom období ako autor taký populárny, že dokonca Andy Warhol túžil spolupracovať na jeho tvorbe: „Trumana Capoteho jsem znal. V padesátých letech, ještě před pop-artem, jsem tolik toužil ilustrovat jeho povídky, že jsem ho tak často otravoval telefonáty, až mi to jednoho dne jeho matka zatrhla. Dneska jen těžko dokážu říct, čím to bylo, že jsem tolik chtěl spojit svoje kresby s těmi povídkami. Byly samozřejmě báječné, velice neobvyklé – Truman sám byl hodně neobvyklý zjev -, ve všech se vyskytovali citliví jižanští chlapci a děvčata, kteří se nacházeli tak trochu mimo společnost a vymýšleli si o sobě fantastické příběhy“ (Warhol, 2016, s. 245). Takto postupovali nielen postavy z autorových diel, aj samotný Capote akoby okolo seba chcel vytvoriť mýtus, bol preslávený návštevou bujarých večierkov americkej smotánky, ktoré mohli a nemuseli byť len zámienkou pre autorovo vyrovnávanie sa s náročným procesom tvorby románu Chladnokrvne a so všetkými následkami, ktoré vydanie tohto diela a následná vlna slávy Capotemu priniesli.

V roku 1975 spôsobilo nevídaný rozruch na umeleckej scéne publikovanie úryvkov z nedokončeného románu Vyslyšané modlitby (vyšiel až po smrti autora, v roku 1986), keďže v diele na našli mnohé priateľky Trumana Capoteho pochádzajúce z lepšej spoločnosti, ktoré mu zverili svoje najdôvernejšie tajomstvá (tento okruh žien okolo autora bol prezývaný Labute). Celá kauza dokladá rozorvanosť autorovej osobnosti, no zároveň otvára dôležitú otázku toho, nakoľko je morálne a správne inšpirovať sa pri písaní literárnych diel skutočnosťou. Je to otázka, ktorá akoby sa tiahla naprieč celou Capoteho tvorbou, a nemusíme si ju klásť len pri románe o Labutiach či true crime príbehu Chladnokrvne stojacom pri zrode novej éry fascinácie zločinom, ale napríklad aj pri Raňajkách u Tiffanyho. Nie je napokon priateľstvo záhadnej ženy so spisovateľom len odrazom obyčajnej ľudskej túžby po kontakte, intimite, po niečom naozaj skutočnom, čoho by sa človek mohol chytiť vo svete plnom mámivých preludov žiariacich niekedy jasnejšie než diamanty vo výklade u Tiffanyho?

Literatúra:
CAPOTE, Truman. Chladnokrvne. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, 1967, 356 s.
CAPOTE, Truman. Luční harfa. Praha: Kniha Zlín, 2019, 171 s.
CAPOTE, Truman. Raňajky u Tiffanyho. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1966, 114 s.
DOBIÁŠOVÁ, Helena. Bez názvu. In: CAPOTE, Truman. Raňajky u Tiffanyho. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1966, 114 s.
HORNÁT, Jaroslav. Poznámka. In: CAPOTE, Truman. Luční harfa. Praha: Státní nakladatelství krásné literatury a umění, 1965, 108 s.
WARHOL, Andy, HACKETTOVÁ, Pat. Popismus. Šedesátá léta očima Andyho Warhola. Praha: Argo, 2016, 377 s.