Jerome David Salinger: Kto chytá v žite
Slovenské vydanie Salingerovej knihy Kto chytá v žite malo šťastie na dobrý preklad. To je pre text zaradený do tzv. povinného čítania veľkou výhrou. Čítajúcu mládež má totiž šancu otráviť o čosi menej než iné knihy, ba dokonca ju zaujať. Raz darmo, Salinger je tým autorom, ktorý by sa pravdepodobne čítal, aj keby na zozname povinnej literatúry nebol. Svoju cestu k rovesníkom by si Holden Caulfield zaručene našiel.
Už úvodná veta románu evokuje netradičnú formu rozhovoru, ktorý medzi Holdenom, sťaby rozprávačom príbehu, a čitateľmi vzniká: „Ak to fakt chcete počúvať, predovšetkým asi budete chcieť vedieť, kde som sa narodil, aké som mal detstvo, čo robili moji rodičia pred mojím narodením a podobné kraviny podľa vzoru Davida Copperfielda, ale aby som vám pravdu povedal, vôbec sa mi o tom nechce rozprávať“ (s. 3). Rozoberme si túto situáciu podrobnejšie: chlapec po pozornosti túži, to je z citovanej vety zrejmé. Hneď jej prvú časť možno interpretovať dvojako, a síce ako unudený výrok tínedžera, ktorý neverí, že by ho niekto chcel počúvať, ale zároveň aj ako pokus o nadviazanie kontaktu, artikuláciu toho, že rozprávač vlastne tak trochu nemôže uveriť tomu, že by sa konečne našiel niekto, kto by ho naozaj chcel počúvať. Koho by zaujímal jeho príbeh. V tomto duchu hneď v nasledujúcej vete to, čo bude rozprávať, zhodí slovami: „je to, po prvé, otrava a po druhé, moji rodičia by najmenej dva razy za sebou zinfarktovali, keby som niečo prezradil z ich súkromného života“ (s. 3). Rysuje sa tu základná dejová línia vzťahu tínedžer – rodičia/rodina, ktorá sa ako červená niť vinie celým príbehom. Holden veľa hovorí o svojich súrodencoch – bratovi menom D. B., sestre Phoebe a zosnulom bratovi menom Allie. Posledný menovaný plní aj funkciu fiktívneho partnera pre rozhovor v ťažkých chvíľach: „Tak čo som spravil, začal som sa nahlas rozprávať s Alliem. Keď som veľmi ubitý, vždy sa s ním rozprávam“ (s. 80). Brat D. B., ktorý odišiel do Hollywoodu, bol predtým „len obyčajný spisovateľ“ (s. 3) a napísal knihu poviedok s názvom Tajná zlatá rybka. J. D. Salinger je aj autorom poviedky Deň ako stvorený pre banánové rybky z knihy Deväť poviedok. Tá síce vyšla až v roku 1953, teda dva roky po vyjdení diela Kto chytá v žite, avšak predmetná poviedka bola prvýkrát uverejnená časopisecky už v roku 1948. (Aby sme spomenuli ešte aj ďalšie autorove diela, v roku 1961 vyšlo dielo Franny a Zooey a v roku 1963 dvojkniha Do výšok zdvíhajte krov, tesári a Seymour: úvod). Nemožno, samozrejme, prehliadnuť ani podobnosť mien autora a Holdenovho brata spočívajúcu v použití dvoch iniciálok (z ktorých je jedna navyše zhodná). So sestrou Phoebe sa Holden v závere knihy stretáva, vďaka čomu máme možnosť pochopiť ich výnimočný vzťah priamo, nesprostredkovane. Keď o Phoebe Holden hovorí na začiatku knihy, zhodnotí to tak, že je škoda, že ju čitatelia nepoznajú. Možno preto im ju napokon predstaví. Vyberie ju ako najvhodnejšiu reprezentantku svojej rodiny.
Ešte pred tým všetkým však Holden svoje rozprávanie začína v kulisách súkromnej strednej školy Pencey, na ktorej je kapitánom šermiarskeho družstva, teda, pardon, bol kapitánom družstva, keďže ho zo školy vylúčili. Chcel sa už len rozlúčiť s dejepisárom, pánom Spencerom. Následne sa vráti na intrákovskú izbu, kde zažije zopár stretov so spolubývajúcimi, až sa napokon vyberie na cestu do New Yorku. Ďalšie situácie, ktoré zažíva vo vlaku, v taxíkoch či v bare, sú pestrou mozaikou zo života mladého, rebelujúceho človeka. Rebelantstvo evokuje aj Holdenov špecifický prejav s opakovaním určitých fráz. V anglickom origináli ide o frázu „anyway“, ktorej ekvivalentom v slovenskom preklade je výraz „dosť na tom“, či o slovo „boy“, ktoré je v slovenčine preložené slovkom „bohatstvo“. Významné miesto v Holdenovom pohľade na svet zastáva slovo „phony“, v slovenčine nahradené slovami „falošný“ či „farizej“. Okrem rebelantského postoja však možno tento spôsob reči kvalifikovať aj ako istú formu detskej ochrany pred svetom, čo postava Holdena priamo konštatuje: „Aj to bohatstvo často hovorím. Jednak mám mizernú slovnú zásobu, a jednak sa občas na svoj vek správam príšerne detsky. Vtedy som mal šestnásť, teraz mám sedemnásť a občas sa správam, akoby som nemal viac ako trinásť“ (s. 9). Jazyk je tu špecifickým sprievodným znakom neľahkého procesu dospievania.
Ďalším autorským postupom, ktorý Salinger Holdenovi prepožičal, je schopnosť detailného opisu ľudí, ktorými je obklopený. Či už ide o opis profesora a jeho príbytku, v ktorom ho navštívi, kde ho zarazí smrad nosných kvapiek, alebo o opis spolubývajúceho zo susednej izby a jeho nechutných návykov a nedokonalej ústnej hygieny. Holden Caulfield si skrátka na ľuďoch všíma detaily, ktoré by si možno iní nevšimli, respektíve nepostavili by svoj uhol pohľadu na týchto drobnostiach.
Pri ňom samotnom sa podobne kľúčovým prvkom zjavu stane červená poľovnícka čiapka, ktorú si sám kúpil a nosí ju ako symbol svojho pohŕdania spoločnosťou a vyčleňovania sa z jej noriem a konvencií. Uprostred tohto pohŕdania sa však znenazdajky ozýva ten najčistejší záujem o svet navôkol. To preto nemožno Holdena kategorizovať len ako naštvaného mladého muža, ktorý by videl všetko čierno-bielo. Dôkazom toho je jeho úvaha o jazierku v Central Parku: „Rozmýšľal som, kam sa tie kačice podejú, keď celé jazierko zamrzne a bude samý ľad. Rozmýšľal som, či hádam príde nejaký chlap s nákladiakom a odvezie ich do zoologickej záhrady či kam. Alebo jednoducho odletia samy“ (s. 12). A kam sa podejú mladí ľudia, keď majú pocit, že všetko okolo nich zamrzlo a oni zrazu ostali tým ľadom akísi paralyzovaní, nevediac ako ďalej? Príde im niekto na pomoc alebo si musia pomôcť sami?
Tento generačný pocit so silou výpovede, s ktorou sa možno stotožniť, sa stal základom charakteristiky autorovej tvorby naprieč literárnou kritikou: „Salingerovo Kto chytá v žite bolo bibliou povojnovej generácie, príbehom Holdena Caulfielda, školopovinného adolescenta zo strednej triedy v New Yorku práve v období strácania jeho predsociálnej a predsexuálnej nevinnosti – čo vyjadruje ako Huckleberry Finn svojím vlastným živým hovorovým jazykom a svojou intuitívnou nezávislosťou, skôr než sa jeho revolta zrúti sama do seba“ (Ruland, Bradbury, 1992, s. 383). Kultovou sa však nestala len kniha samotná, ale aj udalosti, ktoré v Salingerovom živote nasledovali po tomto úžasnom úspechu: „krátko po obrovskom úspechu románu z roku 1951, ktorý sa stal nadčasovou bibliou nielen jednej generácie, sa utiahol na samotu v New Hampshire, odmietal rozhovory a novinárov, čím okolo seba vytvoril mýtus akejsi neprístupnej postavy“ (Prokopčák, Balogh, 2010, s. 10). Apropo, neprístupnosť! Keď vezmeme do úvahy názov diela, v slovenčine je ústredným slovom zámeno „kto“, ktorého anglickým náprotivkom je podstatné meno „catcher“. V oboch prípadoch ide o zdôraznenie identity jednotlivca. Keď Holden svojej sestre Phoebe hovorí, že by chcel byť tým, kto v žite chytá deti a zachraňuje ich tak pred pádom do priepasti, ozýva sa v tejto parafráze básne Roberta Burnsa jeho vlastná túžba po prelomení samoty, ktorá ho obklopuje. Napokon aj Pheobe Holdena opraví a povie mu, že v básni sa neobjavuje slovo „chytí“, ale slovo „stretne“. Holden si to však podvedome pamätal tak, že niekto niekoho v žite chytí, keďže to lepšie zodpovedalo jeho videniu sveta, v ktorom je len také obyčajné ľudské stretnutie vlastne celkom vzácnym javom. V celom diele je niekoľko signifikantných momentov, ktoré to dosvedčujú, jedným z nich je napríklad situácia, keď Holden hovorí, že New York je príšerným mestom, keď sa niekto neskoro v noci smeje na ulici. Tento krátky obraz nám umožňuje nahliadnuť do duše tínedžera, ktorý by mal byť na opačnej strane – mal by byť tým, kto sa uprostred ulice nahlas smeje –, ale on to všetko pozoruje z pozície osamelého outsidera. V tomto sú si so Salingerom viac než podobní, keďže ten „Posledné roky žil sám vo veľkom, no skromnom dome v New Hampshire. Publikovať prestal v polovici šesťdesiatych rokov, písal však stále. ,Mám rád písanie. Milujem písanie. Píšem však len pre seba a pre vlastný pôžitok,ʻ povedal v roku 1974 v interview pre The New Yorker Times. Zvyčajne sa však médiám aj obdivovateľom vyhýbal“ (Opoldusová, 2010, s. 13).
Nemá veľmi zmysel uvažovať nad tým, či Holden Caulfield predstavuje spoľahlivý alebo nespoľahlivý typ rozprávača (sám otvorene priznáva, že je klamár a rád si z ľudí strieľa), tieto zaužívané kategórie akoby na neho vôbec nebolo možné uplatniť. Je to chlapec, ktorý na ploche celého románu rozpráva svoj životný príbeh, aby čitateľom na konci povedal: „Ľutujem, že som o tom rozprával toľkým ľuďom. Tuším viem len to, že každý, o kom som rozprával, mi akosi chýba. Dokonca aj Stradlater a Ackley, napríklad. Ba myslím, že mi chýba aj ten sviniar Maurice. Sranda. Nikdy nikomu o nikom nerozprávajte. Lebo vám potom bude každý chýbať“ (s. 168). Aby Holdenovi opisovaní ľudia tak veľmi nechýbali a aby sa necítil taký sám, vyrozprával svoj príbeh nám. A my, tým, že sme si ho prečítali, máme zrazu pocit, že ho poznáme, že sme sa spriatelili. Nikto už viac neostal sám… Nikoho už viac netreba chytať v žite…
Literatúra:
OPOLDUSOVÁ, Jena. Čo chytil Salinger v žite. In: Pravda, 2010, roč. 20, č. 26, s. 13.
PROKOPČÁK, Tomáš, BALOGH, Alexander. Nechcel by som, aby mi tlieskali. In: SME, 2010, roč. 13, č. 26, s. 10.
RULAND, Richard, BRADBURY, Malcolm. From Puritanism to Postmodernism. New York: Penguin Books, 1992, 456 s.
Jaroslava Šaková (1991) vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a anglický jazyk a literatúru na FiF UK v Bratislave. Doktorandské štúdium absolvovala v Ústave slovenskej literatúry SAV. Vo svojom výskume sa venuje prevažne téme avantgardných tendencií v medzivojnovej slovenskej poézii. Je členkou redakčného okruhu časopisu Glosolália, pravidelne prispieva aj do periodík Knižná revue či Romboid.
