October, baby
Ak zmeníš v slove láska niekoľko písmen a dve doplníš, vyjde ti šarlach.
Ťažko sa to vyslovuje,
najmä ak si pár dní po pôrode.
Mojej skôr narodenej sestre tieto slabiky uviazli v hrdle
skôr, ako sa naučila hovoriť.
O pár rokov na jeseň,
v čase, keď si moje nedovyvinuté
pľúca privykali na vzduch v inkubátore,
a potom vždy, keď vietor vystreľuje havrany do tváre tohto mesta,
v celých salvách, lesklé a bezprizorné, pubertálne hlučné,
vždy keď sa obloha preliači a vyvanie do nej teplo leta, mám chuť
odísť.
Dýchať.
Je hnijúce lístie, voda premiešaná s prachom a mrznúca do obrazcov, je koža na
hánkach, puknutá mrazom, suchá tráva, v ktorej môžem ležať predtým, než
v nej stuhne srieň, sú zmrznuté trnky, z jadierka zlupuješ zubami tenkú dužinu…
Október, potom ticho, kým čakám na sneh, ktorý
prichádza každý rok
neskôr,
aby to všetko prikryl.
Žiaden sneh ešte nepadol
do hĺbky tvojich stôp,
sestrička.
Je môj
dych,
prach,
ktorý vykašliavam,
koža, ktorú nezvlečiem, mením sa zvnútra navonok,
opíjaný kyslíkom, stále živší, stále ľahší, biely
ako krieda, ktorou si značím cestu späť
k miestu zrodu,
ktorý opakujem,
keď si vypadávam z rúk.
Hranice jazyka nie sú hranicami sveta
Zatiaľ čo dužinu ovocia mráz roztvára do hnilých kvetov,
kraje kaluží zviera a vystužuje.
Dívam sa.
Skutočnosť sa vydáva napospas.
Podľa Karola Chmela je schopnosť čítať ju vecou vzdelania. Ale
ja som videl
skôr, ako som vedel čítať.
Všetci, čo za Buñuelom vstúpili do (vlastného?) oka, opustili okruh spoločného
ohňa, aby si svietili zvedavými očami.
Oheň v strede osady hreje z jednej strany, slovníky hniezdia na stromoch z
vydotýkaného dreva, ich opeľovanie prebieha za denného svetla počas
rozhovorov s očakávateľným koncom, významy sa vyjednávajú za cenu straty
niektorých čŕt vlastnej tváre.
Tí, čo sa z vlastného oka vracajú ku kmeňovému ohňu, majú
detsky rozžiarené oči a
v rukách zlomky/petroglyfy/qr kódy,
hlinu za nechtami,
piesok medzi zubami,
mušle namiesto uší,
jazyk prilepený k podnebiu,
hrdelné hlásky rezonujúce v dutine lesa/ hrdelné hlásky
rozoznievajúce blanité membrány slovníkových hesiel (zrazu priepustné,
pružné)…
V kruhu sa rozdeľuje potrava/ družky/ miesta na sedenie.
Nie som iný, rád tu sedím. Tuk úlovku steká na hladké pieskovce.
Sú lovci, čo sa vracajú s korisťou.
Sú lovci, ktorých ukoristilo to, čo videli.
Tvrdia, že ich krik, je spev,
ich krívanie tanec,
ich koktanie zaklínanie. Ty si
tomu verila.
Naše dieťa prinieslo zatiaľ posledný príspevok
k neustálemu premenúvaniu súhvezdí.
Štvorročná Deborka po prekonaní nákazy
obráti hlavu k nebu a povie:
„Tata, hviezdy sú ako kiahne.“
Erínye
S nepriznanou sympatiou k Narcisovi
(ako všetky siroty,
ktorých jedinou odpoveďou
na odvrhnutie
je vlastná tvár)
s pohrdlivou žiarlivosťou k Euridike
dopoviete Orfeov spev
vlastným zavytím.
Zapierate otcov, ktorých ste nepoznali.
Z detskej izby oslobodené priskorým ženstvom.
Zo vzlyku do vzlyku.
Nestalo sa to, ale je to pravda/stalo sa to, nie je to pravda.
Antoine mi vravel
o starom panstve, kde vyrastali dve sestry.
Kúpavali sa v barokovej fontáne. Pod dlážkou v jedálni žil
v dutine had. Kŕmili ho miskou mlieka.
Nápadníkov skúšali tým, že pri večeri
prezradili, čo sa skrýva pod ich nohami.
Vybrať si chceli
toho, ktorého nepremkne strach.
Muž, ktorý prešiel skúškou, sa ukázal
byť kovbojom zvyknutým zabiť štrkáča jedným výstrelom.
Rovnako pokojný ostal, aj keď v očiach staršej sestry
prudko zarodila prebujnená záhrada panstva,
aj keď v jesennom chlade sadla rosa na záhony kvetov,
ktoré dal preorať
a zmeniť na pasienky.
Mladšia sestra sa nevydala.
My sme deti staršej.
S odporom každé ráno vstávame
k bezdôvodne bitým koňom,
zalievame neduživé kríky ruží,
od detstva strieľame na sťahovavé vtáky.
Všetky uštipnuté tým istým jedom.
(inšpirované textom Antoine De Saint Exupéryho)
K-POP
V intel-vízii bežia upútavky
na neexistujúce seriály.
Ich hrdinovia
vystupujú v reklamách na produkty,
medzi ktorými hrajú svoje príbehy.
Túžba odročená na neurčito.
Tvoj mesiáš má najviac sledovateľov,
vyrazil na turné, dvojníci kontaminujú jeho identitu.
V zimničnom klepote klávesníc zdieľam jeho tvár.
Originál nie je to, čo bolo prvé, ale to, čo je lepšie.
Druhý príchod vo výške rozlíšenia, v obojstranne obklopujúcom huku.
Naposledy ho videli v Južnej Kórei.
Štekavý jazyk reinterpretuje zabudnuté melódie,
ktoré živili pop atlantickej civilizácie.
Jeho tvár je prívetivá, číslo vytetované
na chrbte dlane ľahko čitateľné.
Pozri sa lepšie, čo robia starci. Obrazy vecí a zvierat,
ktoré uctievajú s požehnaním veľkňaza
už neodkazujú na nič živé.
Pozri sa na ženy pri západnom portáli,
oplakávajúce jednu z karikatúr božstva.
Dojaté vlastným dojatím, svojou účasťou,
odďaľujú moment precitnutia.
Pozri sa na mužov.
Kde sú muži?
Nevládzem vás milovať, nemôžem
vás nenávidieť.
Jozef Palaščák (1984) debutoval zbierkou Básní TELOI (2009). V roku 2010 vyšla bibliofília Otec, Syn a Cudzinka a zatiaľ ostatnou zbierkou je Notácia (2014). Jeho básne boli preložené a publikované v maďarčine, angličtine, slovinčine, bosniačtine a poľštine. Píše recenzie, poviedky, je spoluautor divadelnej hry Divadla Na Peróne s názvom Slovenský raj (2017). Pracuje ako literárny redaktor.
