Katarína Nádaská (1967) vyštudovala kombináciu etnológia – história – religionistika na FF UK v Bratislave. V roku 1997 obhájila titul PhD. Od roku 1993 do roku 2011 pôsobila ako vedecko-výskumná pracovníčka na FF UK, prednášala na UCM Trnava, UKF Nitra, FF UK Praha. Absolvovala viacero vedeckých stáží na európskych univerzitách napríklad Univerzita Viedeň, Univerzita Regensburg, Jagielonská Univerzita v Krakove. Od roku 2011 do 2013 pracovala ako kurátorka a literárna historička v Múzeu mesta Bratislava (zameranie etnológia, história, literatúra). V rokoch 2014 až 2016 pracovala ako odborná pracovníčka v Divadelnom ústave. V súčasnosti pracuje ako odborná pracovníčka v samospráve, venuje sa historickému poradenstvu pre oblasť masmédií a filmu.
Je autorkou monografií Slovenský rok vo výročných obradoch a sviatkoch (2012), Čím žila slovenská rodina – rodinné zvyky, slávnosti a tradície v našej ľudovej kultúre (2014), Čary a veštby – mágia v ľudovej kultúre Slovenska (2014), Čerti, bosorky a iné strašidlá (2015 ), Rok v slovenskej ľudovej kuchyni – Farby, chute a vône Slovenska (2016), Afrodiziaká v slovenskej kuchyni – Recepty pre zamilovaných (2019). Jej najnovšia kniha sa volá Slovenské rodinné tradície na fotografiách (2021) a fotografie k nej obstaral Martin Habánek.
Katarína Nádaská je aj spoluautorkou ôsmich regionálnych monografií, autorkou 90 vedeckých štúdií a vyše 100 popularizačných článkov. Je spoluautorkou série dvanástich etnologických filmových dokumentov o osobnostiach slovenskej etnológie. Venuje sa popularizácii vedy, najmä histórii každodennosti, tradícií a zvykov v slovenskej ľudovej kultúre. Odborne sa venuje náboženskej etnológii (ľudová religiozita, mariánsky kult a jeho prejavy, nová religiozita, rané náboženské formy a idey), etnomedicíne, ľudovej mágii, výročným zvykom, vizuálnej antropológii, muzeológii a kultúrnemu dedičstvu (dejiny ochrany pamiatok, základy muzeológie), dejinám kresťanstva na území Slovenska, judaizmu, regionálnym dejinám, praktickým kurátorským vedomostiam a zručnostiam v múzejníctve (rok 2013 – autorská a kurátorská výstava Konopná nostalgia, 2013 – spoluautorská a kurátorská výstava Bratislava v premenách času 1993 – 2013. Obe výstavy získali ocenenia odborníkov i verejnosti.).
Výsledky svojej vedeckej etnologickej práce prezentujete vo forme vedecko-popularizačnej literatúry. Je sympatické, že ide o knihy pre širokú verejnosť. Sú dostupné na knižnom trhu a každý si v nich môže zalistovať s tým, že aj keď knihy pripravila vedkyňa, bude im rozumieť. Ako u vás vznikol tento rozmer šírenia vedeckej práce?
Veľmi sa mi páči myšlienka popularizácie vedy, a to aj v humanitných smeroch ako je história, etnológia, religionistika alebo muzeológia. Na jednej strane je dôležité prezentovať svoje výskumy kolegom z odboru na vedeckých konferenciách či publikovaním svojich poznatkov vo vedeckej tlači. Rovnako však za dôležité považujem zvyšovať povedomie o histórii Slovenska a jeho tradičnej ľudovej kultúre. Už vyše desať rokov robím besedy na celom Slovensku (v knižniciach, osvetových centrách a v kultúrnych zariadeniach miest a obcí) s témami dotýkajúcimi sa zvykoslovia či dejín Slovenska a sály sú stále plné ľudí. Je potrebné veci vysvetľovať a často aj uvádzať na pravú mieru. Za posledných desať rokov som napísala desať kníh a viaceré už vyšli aj v druhom vydaní, čo len svedčí o tom, že ľudia majú záujem sa vzdelávať a dozvedieť sa o svojich koreňoch viac. Pri písaní prvej knihy (Slovenský rok vo zvykoch, sviatkoch a obradoch, Fortuna Libri 2012) som mala dilemu, ako knihu napísať. Bolo mi jasné, že písanie vo vedeckom jazyku plnom odborných výrazov bude pre bežného čitateľa nie veľmi atraktívne čítanie. Postupne sme s Jánom Roháčom (vtedajším skvelým redaktorom a znalcom tradícií a histórie) po častých debatách našli štýl písania, ktorý je zrozumiteľný aj pre deti. Každý výročný obrad je v knihe podrobne vysvetlený v kontexte slovenských dejín veľmi prístupnou a zrozumiteľnou formou. Pochopila som, že tento typ literatúry na Slovensku absentuje a je veľmi žiadaný u čitateľov. Ľudia sa chcú dozvedieť o pôvode tradícií a zvykov a zaujímajú ich aj tie archaické, ktoré sa už vyskytujú len v náznakoch alebo celkom zanikli, pretože súviseli napríklad s rokom roľníka a dnes, samozrejme, žijeme úplne iný spôsob života, napriek tomu je to naša história.
Zdá sa mi, že niekedy zostanú výsledky výskumnej činnosti „zabalzamované“ iba vo vedeckých časopisoch a zborníkoch. Preto som v prvej otázke vyjadrila sympatie k vášmu prístupu.
Úplne s vami súhlasím. Vyše dvadsať rokov som sa venovala len vedeckému výskumu a vždy ma mrzelo, keď aj obsahovo cenné zborníky s konferencií zostávali nepovšimnuté celé roky a kopili sa v skriniach a pivniciach. Aj to bol jeden z dôvodov môjho rozhodnutia písať pre širokú verejnosť štýlom, ktorému porozumejú aj staršie deti. Napokon je to vhodná príležitosť, aby si starí rodičia čítali so svojimi vnukmi a vnučkami a rozprávali im aj o svojom vnímaní tradícií. Aj to je budovanie hrdosti na svoj región, mesto, obec.
Asi pre vás nie je náročné prispôsobiť odborný jazyk ozaj každému adresátovi. Prihovárate sa prostredníctvom kníh, ale aj iných médií.
Áno, aj počas nepriaznivého covid roka 2020 som sa rozhodla robiť online prednášky na rôzne témy a záujem ľudí bol veľký. Znamená to, že ľudí história a tradície zaujímajú a majú chuť sa dozvedieť viac, rozšíriť si obzor. Veľmi ma tešia aj aktivity lokálnych nositeľov folklóru, ktorí často požadujú usmernenia napríklad ako urobiť výskum vo svojej obci či regióne, aby získali cenný pôvodný piesňový alebo tanečný repertoár. Rovnako je to pri výskumoch duchovnej či materiálnej kultúry. Ľudia sa chcú dozvedieť viac, a to je výborné. Priznám sa, že aj keď je pre mňa niekedy fyzicky náročné stráviť 14 dní na výskume a potom cestovať ďalšie týždne opäť po Slovensku s prednáškami a besedami, vždy ma hreje veľká radosť, keď vidím plné sály ľudí. Vtedy mám pocit, že moja osvetová a vzdelávacia práca má zmysel a má význam cestovať aj do tej najvzdialenejšej obce, ak si chcú vypočuť prednášku o dejinách Slovenska či o tradičnom ľudovom zvykosloví.
O ktoré z vašich tém je podľa vás najväčší záujem? Napríklad niektoré zvyky sú občas dosť desivé, človek je rád, že sa s nimi nemusí stretávať a iné zasa znejú aj celkom lákavo. Je nejaká špeciálna oblasť, na ktorú sa vás vypytujú hostia na besedách alebo priatelia pri rôznych stretnutiach?
Mnohé obrady a zvyky už na Slovensku zanikli, pretože stratili svoj význam. Niektoré sa udržali, ale v úplne zmenenej podobe a mladí ľudia ani len netušia pôvod niektorých zvykov. Ako príklad uvediem Veľkonočný pondelok so šibaním a polievaním dievčat. Pôvodne išlo o imitáciu plodnosti, sily, zdravia, realizovala sa imitačná mágia plodnosti. Zvyk bol pôvodne určený výlučne slobodnej mládeži, ktorá bola schopná uzavrieť manželstvo. Slobodní mládenci sa na jar, v čase zrodenia nového života v prírode, mladou halúzkou naliatou čerstvou šťavou pučania jari dotýkali nôh, bokov a rúk mladých na vydaj súcich dievčat, aby cez mladý prút preniesli svoju plodivú silu na telo ich vyvolených. Dotyk prútika symbolizoval zdravie, silu, plodnosť a krásu mladých dievčat, a tiež ľahký pôrod pre tie, ktoré sa v danom roku stanú prvýkrát matkami. Rovnaký princíp bol v polievaní dievčat tečúcou (živou) vodou. Symbolicky dotyk tela vody s telom dievčaťa mal odovzdať krásu, bystrosť, šikovnosť a nový život. Za toto jarné prianie od svojich mládencov im dievčatá darovali symbol života kraslicu či pisanku, vlastnoručne zafarbené a ozdobené vajíčko, ako symbol toho, že dar plodnosti a sily prijali od mládenca, ktorý im ho ponúkal cez dotyk prútika či vody.
A pozrime sa na Veľkonočný pondelok dnes, z pôvodných obradov a hlavne pochopenie symboliky a významu šibania a polievania sa stal paškvil, šibú sa vydaté ženy, šibú malí chlapci, ženatí muži a výslužka ručne maľované vajíčko je minulosťou, odmenou sú sladkosti, peniaze a podobne.
Zaujímavou kapitolkou je ľudová mágia, z nej sa zlé rituály viažu na tzv. čiernu mágiu, napríklad také morenie nepriateľa. Tieto rituály vždy vykonávali mágovia, čiže odborníci na danú činnosť.
Zhovárame sa na knižnom portáli a zaujímajú ma tradície a zvyky spojené s knihou, s čítaním.
Naši predkovia vždy dbali na vzdelanosť, aj keď v minulosti pochádzala väčšina slovenských vzdelancov z radov katolíckych kňazov, evanjelických farárov a učiteľov. Ich postavenie v Uhorsku bolo zvlášť ťažké, najmä počas viacerých maďarizačných vĺn zameraných na to, aby sa vyššieho vzdelania dostalo len tomu, kto perfektne ovládal maďarský jazyk a latinčinu. Dlho platilo: jeden národ, jeden jazyk, a to národ uhorský. Kňazi ovládali maďarčinu aj latinčinu a tí, ktorí pôsobili na území dnešného Slovenska, samozrejme, ovládali aj hovorovú slovenčinu, prostredníctvom ktorej sa mohli počas kázní prihovoriť veriacim. V polovici 19. storočia vychádzali viaceré noviny a časopisy aj po slovensky. Spomeňme si na Ľudovíta Štúra a jeho spolupracovníkov, ako agitovali po Slovensku, aby si Slováci objednávali a čítali Slovenské národné noviny. Veľký význam pre Slovákov mala Matica Slovenská. Pred jej zrušením vychádzali aj časopisy a knihy po slovensky. V slovenských rodinách bola tradičným vianočným darčekom kniha, a tak je tomu v mnohých rodinách dodnes.
V tomto roku vám vyšla kniha Slovenské rodinné tradície na fotografiách. O fotografie sa postaral Martin Habánek, ale nie sú to fotografie neživé, nezachytávajú historické kroje, predmety, budovy a pod. Fotografie oživujú tradície prostredníctvom zobrazených ľudí. Ako vznikala táto kniha a spolupráca?
Pred piatimi rokmi som si všimla fotografickú tvorbu Martina Habánka a oslovila ma. Šťastnou náhodou sme sa s Martinom stretli a dohodli sa na spolupráci. Martin má to, čo je pre fotografovanie veľmi podstatné, jeho fotky majú zlatý rez, ale hlavne má veľký cit pre kompozíciu a postupne nadobúda aj znalosti týkajúce sa ľudového odevu a zvykoslovia. Toto všetko Martin Habánek aplikuje na svojich fotografiách a výsledkom je prekrásna vizualizácia tradičných zvykov a obradov. Prvá spoločná kniha sa dotýka rodinného zvykoslovia, čiže čitateľ sa dozvie, aké obrady a zvyky sprevádzali našich predkov od gravidity ženy cez pôrod, krst, vádzku, detské hry, mládenectvo, dievoctvo, zálety, zásnuby, svadbu, život v rodine až po jeseň života.
Text knihy je teda nádherne vizualizovaný fotografiami akoby z obdobia konca 19. a prvej polovice 20. storočia. Martinovi sa podarilo dosiahnuť takú atmosféru, že máte pocit, akoby ste sa na konci 19. storočia naozaj ocitli. A o to nám šlo. Keďže kniha patrí do kategórie historická etnológia a zameriava sa na zvyky, ktoré už zmizli, veľmi dôležité je aj zachytenie obrazu doby, o ktorej sa píše v knihe. A to sa podarilo. Ja verím, že kniha sa bude čitateľom páčiť. S Martinom Habánkom už dokončujeme druhý diel, ktorý bude zameraný na život všedný i sviatočný.
Je tu vianočný čas, prosím, spomeňte nejakú špeciálnu vianočnú tradíciu, čary alebo veštby, ktoré by nám pomohli prežiť dobrý a zdravý rok. Máte takú poruke?
Vianoce sú sviatkom rodiny, priateľstva, Božieho požehnania a milostí. Skôr než ich budeme sláviť, je dobré si pripomenúť základný zvyk našich predkov – len ten si môže sadnúť k Štedrej večeri, kto sa pomeril s hnevníkmi, kto vedel odpustiť a vedel odprosiť. Odprosenie, odpustenie a pokoj medzi ľuďmi potrebujeme všetci ako soľ. Štedrá večera v minulosti bola síce viacchodová, ale každý dostal z každého jedla za jednu – dve lyžičky, čiže sa s jedlom neplytvalo, zjedlo sa všetko do poslednej omrvinky. Osobne by ma tešilo, keby sme si uvedomili, aká úžasná je slovenská ľudová kuchyňa založená na sezónnych a lokálnych jedlách, aký cit a úctu mali naši predkovia k pôde, prírode a všetkému živému.
(S Katarínou Nádaskou sa zhovárala Silvia Kaščáková)
