Detské rúčky nevedia, ako sa knižka drží správne. Uchopia ju aj dolu hlavou a vôbec si to nemusia všimnúť. Lenže kniha O malej Aničke (Buvik 2017) od Inger a Lasse Sandbergovcov sa nedá držať zle. Je totižto obojstranná, z jednej strany príbeh, z opačnej druhý. Rúčky sa nepomýlia a nielen tie sa budú z Aničky radovať. Kniha je totiž tým najlepším čítaním pre deti od 0-3 rokov, nakoľko jednoduchým a zároveň až geniálnym spôsobom rozvíja detskú reč a predstavivosť.
Čítajme si spolu, no a čo, že je neporiadok
Viete, prečo majú deti najradšej poriadok? Samozrejme preto, lebo z neho môžu ihneď urobiť neporiadok (To je odpoveď dospelých). „Len čo som uložila veci na svoje miesto, trvalo to asi štyri hodiny, priliezli deti a okamžite všetko rozhádzali,“ počujem v hlave hundravý hlas, čuduj sa svete, môj vlastný, v rozhovore s priateľkou mamičkou spred týždňa. No pre malé deti „znova všetko rozhádzať“ znamená objavovať, a to je ich práca. Preto sa budú vedieť ihneď stotožniť s hlavnou postavou príbehu, malou Aničkou, ktorá je úplne ako oni. Aj kniha je ilustrovaná tak, akoby ju kreslilo ceruzkou samotné dieťa. Anička je milé dieťa s ružovými guľkami namiesto líc a rúčky drží od seba ako každý zvedavec. Vaše dieťa sa stane jej kamarátom a pomocníkom a tým, kto pozná odpovede na dôležité otázky života.
Aničká má loptu. Ale kde?
No kde? Vaše dieťa pozerá do knižky, vidí len písmenká, no očká sa mu ligocú, lebo začulo, že Anička má loptu a ono má tiež, lebo každý „maľuch“ predsa vlastní tento dôležitý guľatý predmet. Musí odpovedať na otázku a zároveň otočiť stranu. Až keď otočí list, vidí, že lopta leží na poličke. Zrozumiteľná otázka: „Kde je?“ a jednoduchý obrázok ako odpoveď, vedie dieťa k nadšenej odpovedi. „Na poličke“, vyhŕkne. Na tomto princípe hľadania rôznych vecí je postavený celý prvý príbeh.
Aničku odporúčam rodičom práve preto, lebo prispieva k rozvíjaniu reči dieťaťa a zároveň vás tak učí interaktívnemu čítaniu. Ako rodič nie ste mechanickým predčítačom, ktorý vedie dlhý monológ a dieťa nie je tým, kto má iba tíško počúvať. Ste naopak tým, kto sa pýta, vediete s dieťaťom rozhovor, tvoríte vzťah. A to je základom interaktívneho čítania. Dieťa zároveň vie vďaka opakujúcej sa otázke predvídať, čo sa ho budete pýtať. A toto poznanie ho ohromne upokojuje. Je v tom určitý režim, necíti sa v texte stratení, ale naopak – ako doma. Poriadok je nastolený aj tým, že Anička hľadá odpovede na otázky, kde je kvetina, vankúšik či macík – sú to veci, ktoré pozná z vlastnej izby.
Keď náš čitateľ zistí, čo všetko má Anička vo svojom príbytku, začne sa možno ešte zábavnejšia časť príbehu – rozhadzovanie. Anička chce prekvapiť mamičku (ako inak!) a tak všetky veci, ktoré náš malý čitateľ spoznal, preloží na iné miesto. Týmto spôsobom vzniká veľmi nežná ale presná teória humoru. Sme priamymi svedkami toho, čo sa stane, keď sa veci ocitnú tam, kde nepatria – a to je smiešne. Dieťa sa smeje, keď si dá Anička kvetináč do vrecka šiat, tam predsa nepatrí, he he he, a rodič sa ho pýta: „Kde je Aničkin kvetináč?“ Základný princíp knihy robí z dieťaťa tvorcu a hlavného rozprávača, a to mu dovoľuje zažiť vtip, akoby ho vymyslelo ono samo. Koniec príbehu je katarzný, pretože príde mamička. Hľadá, kde je jej milovaná Anička. Tá už unavená z prekladania vecí leží pod postieľkou. Ale náš čitateľ unavený nie je a hneď sa bude dožadovať ďalšieho príbehu.
Vianočná detektívka
Druhý príbeh obsahuje najdôležitejšie elementy detského života: Vianoce, darčeky, kamarátstvo a tajomstvo. Váš potomok už nie je v úlohe vševediaceho a vševidiaceho Čitateľa, stáva sa z neho ten, kto na rozdiel od Aničky, nevie. Aničke sa totižto stratí vianočný darček. Malý čitateľ zažíva kúsok záhadnej vianočnej atmosféry aj počas všedného roka, je to akoby darček mal dostať on sám. Zároveň prežíva to, čo každý pravý čitateľ, vzrušenie z toho, že sa chce dozvedieť, ako sa to celé skončí! Súčasťou príbehu je aj veľký ujo, ktorý tiež nevie, aký darček Anička stratila. Dieťa má rado, keď dospelí nevedia, zároveň je v knihe dôležitý terapeutický odkaz. Považujme svoje deti za bytosti, ktoré vedia, no potrebujú pomoc vyjadriť sa. Tými, čo v skutočnosti nevedia, ako sa naše deti práve cítia a čo presne prežívajú, sme často my rodičia. Preto sa musíme pýtať.
Počkaj, pomôžem ti hľadať
Anička vie, veľký ujo nevie, ale hoci nevie, chce pomôcť hľadať stratený darček. Má zázračné sklíčko a plno nápadov. Anička mu povie, že jeho sklíčko je nanič a ujo sa neurazí a hľadajú ďalej. Okrem krátkeho kurzu do sveta fantázie, v ktorom Anička a my spolu s ňou zisťujeme, že obyčajné sklíčko môže byť ďalekohľadom, ktorý nás prenesie do zázračných svetov, sa dozvieme aj to, že ak sa niečo nepodarilo, môžeme si poplakať, no treba skúšať znova a nakoniec to vyjde. Ak to nevzdáme, získame, po čom sme túžili. A to, že Anička nakoniec dostala ten najlepší darček, aký si len mohla priať, sa dozviete, ak si o nej prečítate knihu.
Inger a Lasse Sandberg
O malej Aničke
Preklad Milan Žitný
Buvik, 2017
Foto: Margaréta Broz
Publikované: 02/04/2020
Laura Kladeková (1985) študovala filozofiu a slovenský jazyk a literatúru na FF PU a obhájila doktorát z literárnej vedy na UPJŠ v Košiciach. Publikovala v časopisoch Fraktál, Vertigo a v Rádiu Devín. Momentálne je na materskej dovolenke, takže sa venuje prevažne detskej literatúre.
