Vinná som bola len do včera
Nevrátim sa už viac rovnaká
tam kde predtým
Keď sám k sebe prichádzaš
tak sa neodmietni!
Nikto zo včera
na mňa v spálni nečaká
Nečaká v kuchyni
V kúpeľni
Na záhrade
Posledná večera
Ale niekto pri odchode zhasne
Koho teraz obviním a z čoho vlastne?
Je po záhade z prečítanej básne
Vinná som bola len do včera
a potom zase od zajtra
Závislá hlúposť na mantrách
Je však iba nedeľa
Už nikdy viac nebudem
Hamletka na tabletkách
Zdochnuté prasa
na jatkách
Zraňovaná Syzifka
kŕmiť mŕtve labute
a pľuť z výšky do pivka
Nebudem ani Oidipka
ani mať vzťah kde prvá
nakrivkám do pekla
ako zlomená Aristotelka
Odmietnem všetko, čo trvá
Už nikdy ma nikto nestretne takú
aká som bola kedysi
Vo vákuu vidím Prítomnosť
ktorá mi vraví: „VTEDY SI!“
Viem sa v nej opiť iba z dýchania
Tak že cítim promile
aj pri jazde na saniach
A vo včelom úli počúvam
ako včela trpezlivo
plásty rozžúva
Nevrátim sa už viac rovnaká
tam kde predtým
Nič zlé ani nič dobré na mňa nečaká
Keď sám k sebe prichádzaš
tak sa neodmietni!
_________________________________________________________
Umrela včela
V toskánskom bazéne
niekde pri meste Sant Cacchiano
Umrela krásne
S hlavou vo vode
krídlami nahor
Už vedela že to bude dobré
Tak to vzdala
a ja som jej nestihla pomôcť
a ešte som nevedela že to bude dobré
Umrela včela
na tichom mieste
pri dozrievaní olivovníkov
na slnku
pod modrou oblohou
nad úrodnou zemou
Aj ja chcem tak umrieť
dôležitá pre svet
nenápadne odísť
Presne ako tá včela
Dedkovi do neba
Vtedy keď sme vyrastali na granku
môj dedko jedol tajne pohanku
pohanku pohanku pohanku
Pre lepšie prúdenie krvi
aby bol všade prvý
prvý prvý prvý
prvý
_________________________________________________________
Stretávame sa
Do izby mi vletí
duch zrelý a taký svätý
až sa z neho svetlo leje
Svetlo ktoré priamo svieti
To čo bolo tu už nie je
Strach odchádza oknom
Z dažďa býva mokro
Vlna je aj celé more!
Nikdy nie sme iba sami
Deti smiechu deti ktoré
hrajú hru so synchronicitami
Vlna je aj celé more!
Keď zakričíš nahlas v hore
vráti sa ti aj hlas hory
Do izby mi vletel
duch z hlbokých svetiel
V tichu ticho horí
_________________________________________________________
Odvodenie
Načo ten zbytočný pohľad do zrkadla
Radšej sa pozerám do vody
Ona mi navodí
pravú tvár
Ako by to tu vyzeralo keby voda vládla?
_________________________________________________________
Treba sa starať o dušu
Pustiť kameň zo srdca
Vpustiť srdce do kameňa
Marika Smoroňová (1989) pochádza z Novej Ľubovne. Písať začala na základnej škole v rámci záujmovej činnosti. Vyštudovala Prvé slovenské literárne gymnázium v Revúcej. Štúdiu divadelnej réžie a dramaturgie na Akadémii umení v Banskej Bystrici venovala tri roky. Potom sa venovala štúdiu výtvarnej tvorby na Prešovskej univerzite, neskôr na UK v Bratislave. Je laureátkou viacerých literárnych súťaží. Publikovala v Slovenskom rozhlase (Rádio Devín, Rádio Regina – paródie na Dámsky magazín), Pravde, Sme, Dotykoch, Poemate, internetovom časopise Let a Host a viacerých zborníkoch. V roku 2016 debutovala básnickou zbierkou Asi zo mňa nikdy nebude sexbomba, ktorú si ilustrovala (súťaž Matice Slovenskej „O cenu Jána Červeňa“). Pracuje pre Post Bellum (nezisková organizácia, ktorá od roku 2008 na Slovensku vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia). Píše v tichosti a miluje život.
