Železnica ako dominantný nositeľ ekonomického pokroku, viažuceho na seba v dobe jej vzniku všetky ostatné pokroky, prišla v roku 1860 do Košíc z mesta Miškolc, teda z juho-severného smeru. Výstavbou Košicko-bohumínskej železnice, ktorá dorazila do Košíc o desať rokov neskôr, sa svet neprevrátil hore nohami, iba sa otočil o deväťdesiat stupňov. Ľudia aj tovar sa začali hýbať najmä východo-západným smerom. Všetky podstatné vlaky prichádzali len z týchto dvoch strán. Košicko-bohumínska železnica spôsobila, že cesty sa prestali prispôsobovať cieľu. Odvtedy už všetky ciele využívali jedinú cestu. Slnko je asi posledným rebelom, ktorý ignoruje nové poriadky a naďalej si šmára po oblohe svoje háky-báky ako sa mu zachce.

Ing. Alojz Taraba sa dostal zo západu na východ, ako inak, po železnici. Nesedel pri tom pasívne vo vlaku ako obyčajný cestujúci. On si tú železničnú trať vyšliapal po vlastných. Vtedy už nie Košicko-bohumínska železnica, ale Československé štátne dráhy nasadili ambiciózneho absolventa Elektrotechnickej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej na elektrifikáciu kritického úseku so stúpaním až 15 ‰, nesúceho názov Štrbská rampa. Vďaka úspešne zrealizovanému projektu začiatkom šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, dovtedy trápiacim sa parným lokomotívam pomáhali pri prechode cez Vysoké Tatry aj elektrické rušne. Elektrifikácia sa nezastavila a pokračovala ďalej na východ. Nezastavil sa ani Ing. Taraba. Viac ako trakčné vedenie mu však učarovali elektrické lokomotívy. Praktickou i publikačnou aktivitou sa vypracoval na špičkového odborníka, ktorému bol zverený aj významný manažérsky post. Okrem toho viedol preškoľovacie kurzy prvých rušňovodičov elektrickej trakcie. Ako štátom poverený skúšobný komisár bol držiteľom aj takzvanej okrúhlej pečiatky. Jedine úder tejto pečiatky rozhodol, či nádejný adept vystúpi alebo nevystúpi až do kabíny elektrickej lokomotívy. Vďaka Ing. Tarabovi rástli rušňovodiči a vďaka rušňovodičom rástol Ing. Taraba. Bolo isté, že jeho kariéra je na nezastavenie.

V roku 1968 dorazili z východu do Košíc prvé sovietske vojenské vlaky. Za vlakmi dorazili aj akési čudné vetry. Fúkali, fúkali, odrazu boli z toho všetci strapatí až hrôza. Ľudia sa rýchlo naučili zatvárať oči a aj keď ich mali otvorené, nepozerali sa do zrkadiel. Jeden takýto vietor sfúkol aj Ing. Tarabu. Človek, ktorý odmietol členstvo v komunistickej strane a navyše neodmietal vieru v Boha, nemohol naďalej rozhodovať o osude budúcich rušňovodičov.

V roku 1971 nastúpil na Strednú priemyselnú školu dopravnú v Košiciach ako radový učiteľ človek, ktorý to mal podľa svojich doterajších aktivít namierené skôr na ministerstvo dopravy. Ani príchod takejto osobnosti však neprevrátil mladú školu hore nohami, pretože v tých časoch už bolo prevrátené všetko tak akurát. Stredné školy boli v sedemdesiatych rokoch plné odložených ľudí, ktorých kariérne postupy boli dočasne, no v mnohých prípadoch aj definitívne, ukončené. Stredoškolákom tých čias sa nemohlo prihodiť nič lepšie.

„Ako ti dopadol prvý deň v škole, Tomáško?“ vyzvedala mama. Tomáš na chvíľu odbehol do svojej izby a vrátil sa s veľkou obchytanou knihou o elektrickej lokomotíve. Tváril sa dôležito a tajomne. „Prosím ťa, neukazuj mi zasa nejakú elektrickú schému. Vieš, že tomu vôbec nerozumiem. Tak ako bolo v tej škole?“ Tomáš nalistoval stranu s tirážou. „Čítaj, mami,“ ukazoval na prvý riadok tiráže stále tajomný Tomáš. „Tomáš. Na niečo som sa ťa pýtala,“ znervóznela mama. „Veď čítaj, mami. Prosím.“ „Hlavné a riadiace okruhy elektrického rušňa E 499.0.“ „A ďalej?“ „NADAS 1963.“ „A tuto?“ „Tomáš. O čo ti ide?“ „Tuto?“ ďobal Tomáš prstom do ďalšieho riadku. „Ing. Alojz Taraba,“ prečítala stále neistá mama. „To je odo dneška môj triedny,“ zabuchol pyšne Tomáš knihu, žmurkol na mamu a imitujúc bocianiu chôdzu odkráčal z kuchyne. „A to je kto, ten Taraba?“ zakričala mama za Tomášom a začala premýšľať, čo pripraví na večeru. „Tebe nestačilo, mami, čo som ti ukázal?“ nakukol zasa do kuchyne Tomáš. Mama mykla plecami, vytiahla zo špajze pohár zavarenej zeleniny a z chladničky klobásu a štyri vajcia: „Budeme mať lečo. Čo ty na to?“ „Ale urob veľa,“ upozornil mamu Tomáš, „idem si zatiaľ čítať.“ Mama tomu nerozumie, vzdychol si čerstvý priemyslovák a znovu si nalistoval tiráž obľúbenej knihy. V kuchyni zasyčala na panvici najprv klobása, potom zelenina a napokon vajíčka.

Publikované: 19/06/2018

Ján Mičuch sa venuje písaniu poviedok, básní, rozhlasových hier, pásiem a kabaretov.