[ne]známe príbehy

Úryvok z kolektívnej monografie [ne]známe príbehy – osem zabudnutých osobností 19. a 20. storočia, ktorú vydala Society for Human studies v roku 2017. Kniha približuje životné osudy Mikuláša Dohnányho, Andreja Truchlého Sytnianskeho, Ľudovíta Vansu, Jozefa Gašparíka Leštinského, Karola Antona Medveckého, Jána Hlavaja, Karola Markoviča a Eduarda Hrnčiříka.

Andrej Truchlý Sytniansky – Orol slovenskej literatúry

[…]
Truchlý pri redigovaní časopisu držal vytýčenú líniu, ktorú veľmi neochotne akokoľvek prekračoval. Ako redaktor sa na stránkach časopisu podpisoval aj ako „majiteľ Orla“. Toto dobovo prípustné označenie však neslávne zvýraznil, pričom prísne strážil ideový obsah prác, ktoré boli na stránkach jediného beletristického časopisu uverejnené. V zásade dával priestor len staršej generácii štúrovcov a ich diela len okrajovo dopĺňal mladšími autormi. Pri výbere príspevkov si počínal autoritatívne a viac ako jeho redaktorskí súputníci v iných periodikách obsahovo zasahoval do zaslaných textov. Až dogmaticky odmietal nové realistické prístupy, ktoré postupne nahrádzali romantizmus. Jediné diela realizmu, ktoré sa do Orla pod Truchlého vedením dostávali, boli preklady niektorých svetových autorov.

Najvýraznejší odborný a následne aj ľudský problém mal redaktor Orla s predstaviteľom nastupujúcej generácie reprezentovanej hlavne Pavlom Országhom Hviezdoslavom a Kolomanom Banšellom. Skupina mladých realistov, ktorých spájalo prešovské študentské prostredie, sa prezentovala v Almanachu Napred (označovaných ako „Napredisti“). Truchlý na tento literárny počin uverejnil v Orlovi svoju recenziu, v ktorej ho kriticky odsúdil. Považoval ho za satiru slovenskej poézie a odsudzoval aj teoretické prístupy mladých autorov: „O dákej prozódii, dokonalých rýmoch, plastike […] ani reči. A Bože chráň, opraviť ich prácu!“ Sytniansky v tomto „medzigeneračnom spore“ najviac kritizoval Banšellovu báseň Len ma ľúb venovanú „drahocenným otcom národa“. Tú označil za „sprostú a v barine materializmu zhnitú fantáziu.“ Redaktor Orla pozeral na príslušníkov „bujarej mládeže“, ako ju sám označil, veľmi kriticky. Je pritom pozoruhodné, že títo „mladíci“ boli od neho len o niekoľko rokov mladší, no jeho koncept videnia a tvorby slovenskej poézie a literatúry zostal silne prepojený s predchádzajúcou generáciou – štúrovcami, pri dielach a osobnostiach ktorých literárne a redakčne dozrieval. Dôvody Truchlého „bezohľadného vystúpenia proti počínaniu mládeže“ možno údajne vysvetliť jeho strachom z konkurencie, keďže Orol mal vtedy výrazné finančné problémy.

Názorový rozchod redaktora a nasledujúcej generácie sa naďalej prejavoval aj na stránkach literárneho časopisu. Ten pred Napredistami prísne strážil a prakticky im znemožnil v ňom publikovať. Okrajovo sa do neho dostali len niektoré národné básne Pavla Országha Hviezdoslava aj Svetozára Hurbana Vajanského. Odpoveď na kritiku a ignorovanie Truchlým nenechala na seba dlho čakať a písomne sa k recenzii vyjadril Hviezdoslav aj Banšell na stránkach Dennice. Prvý menovaný uviedol: „Že o dákej prosodii, dokonalých rýmoch, plastike atď. ani reči? Toto je už primoc! Presvedčení sme, že ste ani len nečítali Napred, v ktorom každý už na prvý pohľad uvidí, že veľká časť prác je metrická.“ Ďalej v odpovedi Truchlému vyčítal, že zmena veršovanej formy je potrebná a „u nás obyčajne chybí […] U nás sa posial metricky nič nepísalo, čo je škandál – no vyjmuc hexametry a iné antické figury, […] Síce tu ja na tomto nemám čo klebetiť: ale skutkom dokazovať – peknosť, plynnosť našej slovenskej reči. A toto je môj smer: i na podobu zovnútornú účinkovať.“

Hviezdoslav svoje rozčarovanie z kritickej recenzie priblížil svojmu spolupracovníkovi a oravskému organizátorovi kultúrneho života Adolfovi Medzihradskému: „Aha! ráčil ste čítať vo 8. č. Orla (tohto biedneho vtáka v klietke Sytnianskeho) nápad jehože red. Sytnianskeho na náš Napred? Ach prečítajte, a uvidíte tam – ako sa povzbudzuje a na dobré cesty napravuje slovenská mládež. Tohto človeka vyčistím kedysi! Jeden mizerný klapanciáš začne sa takto v literatúre rozhadzovať! Takýchto z literatúry vyobcujeme my mladší a slušno – jináče máme pomyje v literatúre a blato.“ Osobná antipatia však prirodzene prerástla do vymedzenia sa voči redaktorovi Orla u celej nastupujúcej generácii realistov. Nielen „vysporiadaním“ voči jeho kritickým pohľadom, ale aj odpoveďou na jeho literárno-teoretickú koncepciu, v ktorej sa úzko orientoval na prozódiu. Z hľadiska jeho prínosu do literárnej histórie zostal však ignorovaný, hlavne v dielach Jaroslava Vlčka a Jozefa Škultétyho.

I napriek ostrej, a javí sa že pochopiteľnej, kritike redakčnej praxe „majiteľa časopisu“, Orol bol hlavne vďaka svojej jedinečnosti ako beletristický časopis značne populárny. Jednou z obľúbených rubrík bola Listáreň, v ktorej jednak hlavný redaktor, ale aj iní prispievatelia diskutovali o nastolených problémoch. Truchlý si síce v nej zachovával svoj autoritatívny prístup, ale samotná diskusia bola istým spektrom čitateľov veľmi cenená. Spomínaný Andrej Kmeť, verejne, vo svojom článku Študujme! publikovanom v Národních novinách v roku 1876 uviedol: „Prvé, čo čítam ja, keď dôjde nové číslo „Orla“ je „Listáreň“ […] Voľakedy čítali sme takéto odkazy aj v „Obzore“, medzi hospodárskymi spisovateľmi. Bodaj by tak bolo aj v cirkevných novinách; aj v politických časopisoch!“ […]

Jozef Gašparík Leštinský – Slovenský Kramerius
[…]

Začiatkom roku 1890 sa na úrovni vrcholných predstaviteľov slovenského a českého národa prerokovávala otázka vytvorenia prvého slovenského kníhkupectva v Turčianskom Sv. Martine s dobre rozvinutou distribučnou sieťou. Matúš Dula požiadal listom o pomoc, vtedy českého profesora, Tomáša G. Masaryka: „Tunajší kníhkupecko-nakladateľský spolok má ten účel, aby založil tu v Martine a turčianskom okolí (asi 60 000 obyvateľov) centrálne pre Slovensko zriadenú kolportáž do rúk nášho ľudu a našej inteligencie hodiacich sa spisov, vydávať dobré, zvlášť ľudové spisy, prvotriedne, aby inicioval rezkejší literárny život vo všetkých vrstvách slovenského národa.“ K tejto myšlienke ich priviedla skutočnosť, že slovenská literatúra ustupovala časopisom a novinám v maďarskom, ale i nemeckom jazyku, hojne rozširovaných do domácností. Iniciátori vybrali pre svoje kníhkupectvo priestory v novej budove Národného domu v Turčianskom Sv. Martine. Projekt so slovenskou knižnou distribúciou sa napriek jeho aktuálnosti a potrebe nakoniec nepodarilo úspešne zrealizovať.

Čo sa nepodarilo Dulovi a Masarykovi, uskutočnil Gašparík. Na konci 19. storočia mal už bohaté skúsenosti z pôsobenia v Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku i v Salvovej tlačiarni. Oba podniky sa v časoch silnejúcej maďarizácie významne zaslúžili o šírenie slovenskej knihy. Začiatkom roku 1895 sa podujal zrealizovať svoje smelé plány a v Turčianskom Sv. Martine zriadil neveľký knižný obchod. Išlo o jedno z prvých súkromných kníhkupectiev v Uhorsku zamerané primárne na slovenskú literatúru. Gašparík týmto krokom nepriamo prevzal niektoré úlohy Matice slovenskej a Kníhkupecko-nakladateľského spolku. […]

Gašparíkov obchod sa čoskoro stal vyhľadávaným miestom v meste. V ponuke mal najnovšie vydania domácej i prekladovej literatúry a priamo odtiaľ pramenila Gašparíkova národnobuditeľská práca. Jeho zásluhou sa slovenské slovo dostávalo do rúk Slovákov žijúcich nielen doma, ale tiež v celej Európe, Rusku a v Severnej Amerike. Gašparík udržiaval so zahraničnými Slovákmi čulý písomný styk, čo dokumentovala vzájomná bohatá korešpondencia. O úzkom kontakte so zahraničím svedčia tiež podrobne vedené obchodné knihy kam sa zapisovali jednotlivé objednávky. […]

Skúsenosti s kníhkupeckou činnosťou postupne priviedli Gašparíka k myšlienke založiť vlastnú tlačiareň, čo sa mu podarilo koncom roka 1897. Takto skompletizoval svoj sen o vlastnej vydavateľskej práci. Na knižnom trhu bol výborne zorientovaný. Prekážala mu však pasivita organizácií zriadených pre distribúciu slovenskej knihy. Bol to jeden zo zásadných impulzov, ktorý upevnil Gašparíka v myšlienke zriadiť knižné vydavateľstvo, orientované predovšetkým na slovenskú a slovanskú literatúru. Gašparíkov zoznam slovenských publikácií, ktorý priebežne vydával vlastným nákladom, predstavoval významný počin v oblasti propagovania slovenskej literatúry, a to práve v časoch najsilnejšej maďarizácie. Jeho zásluhou vyšli tiež rozprávky Augusta Horislava Škultétyho a Pavla Dobšinského. Zabezpečil vydanie prác slovenskej spisovateľky Ľudmily Riznerovej Podjavorinskej. I ďalší autori ako napríklad: Daniel Bachát, Jonatán Dobroslav Čipka, Anton Emanuel Timka, Izidor Žiak Somolický, Jozef Gregor Tajovský, Samuel Kupčok, Rehor Uram Podtatranský, Svetozár Hurban Vajanský, Ondrej Plachý a Zuzana Lojková sa mohli tešiť z rozširovania ich tvorby. Z Gašparíkovho vydavateľstva vyšli tiež divadelné hry Ivana Stodolu a Márie Oľgy Horvátovej. […]

Gašparíka zdobila aj vlastná literárna tvorba. Písal prevažne ľudové poučné spisy, rozprávky s osvetovým charakterom, ktoré tlačil vo forme drobných zošitov. Svoje práce adresoval predovšetkým mládeži a jednoduchým ľuďom.

Výrazný čitateľský úspech zaznamenala praktická učebnica slovenskej gramatiky Dĺžeň, mäkčeň, ypsilon, ktorá v roku 1904 vyšla nákladom 2 000 kusov. Mala jednoduchú formu a bez dlhých gramatických poučiek sa podľa nej dalo naučiť správne písať. Tento Gašparíkov počin ocenili mnohí súdobí národovci. Štefan Krčméry ju odvážne prirovnal k Rukoväti spisovnej reči slovenskej, ktorej autorom bol filológ Samuel Czambel. Jeho kniha vznikla v roku 1902 a bola založená na stredoslovenskom nárečí. Krčméry na margo týchto dvoch učebníc slovenčiny napísal: „Dĺžeň, mäkčeň a ypsilon učila správne po slovensky písať, vyšla prvý raz v roku 1904 a odvtedy mnoho ráz, v mnohých tisícoch exemplároch. Czambelova rukoväť bola drahá i ťažká, Gašparíkova knižočka bola i cenou i obsahom každému prístupná. Učil sa z nej každý, kto chcel slovensky dobre písať a bola abecedou i nejednému spisovateľovi.“ V rokoch 1904 – 1921 vyšla v piatich vydaniach v celkovom náklade 12 000 výtlačkov. V roku 1906 vydal svoje ďalšie dielo Malý žiačik, ktorého náklad predstavoval 4 850 kusov. Kniha sa vypredala v priebehu dvoch rokov. Pre veľký záujem vytlačil v roku 1908 ďalších 3 000 kusov.

V dôsledku širokospektrálnej aktivity majiteľa tlačiarne počet vytlačených titulov kolísal, pričom vrcholil v roku 1907, keď dosiahol spolu 12 diel. Gašparík zaznamenal veľký úspech s publikáciami Veršíky na pohľadnice a veršovanou protialkoholickou prácou Zo života, s podnázvom Niekoľko príkladov pre život, ktorú ilustroval český maliar Mikoláš Aleš. Gašparík sa s ním zoznámil na jeho tretej ceste po dnešnom Slovensku. Alešove vtipné ilustrácie sviežo doplnili humorne ladené texty. Kniha vyšla v šiestich vydaniach, a to v rozpätí rokov 1894 až 1932. […]

GOLIAN, Ján – MOLDA, Rastislav – ŠKANDÍK, René – VALKO, Roland. [ne]známe príbehy. Osem zabudnutých osobností 19. a 20. storočia. Banská Bystrica: Society for Human Studies, 2017, 271 s.