čo robí mama? mama telefonuje, sediac v červenom peugeote na moste ponad le Liveau. je noc, neskoro sa vracia z práce a na moste sa auto pokazilo. práve volá tebe, Yanni. nemáš sa báť. hrmí, prší vytrvale, svetlo pouličných lámp na druhom brehu sa triešti na kvapkách, ktoré stierače nestíhajú zhŕňať. svetlá domov na druhom brehu cez clonu dažďa ani nevidno. mamka už bude končiť, Jean, ľúbi ťa a o chvíľu príde. určite. mamka vidí auto približujúce sa zozadu k mostu. mohlo by sa zdať, že peugeot na moste len parkuje, preto mamka vystúpi a dážď ju v momente premáča. jej auto nesvieti, preto máva mobilom. prichádzajúce auto oslepuje Lisette svetlometmi, spomaľuje a zastane neďaleko od nej. dvere sa pootvoria, svetlo vnútri nachvíľu ožiari kabínu. potom sa však dvere zabuchnú a biely defender prudko poskočí, narazí do ženy stojacej na moste a tá prepadne cez zábradlie dolu, do rieky. neďaleko sú kaskády a o niečo nižšie je mlyn. ďalej budú udierať Lise s plavými vlnitými vlasmi.
čo robí otec? ocko teraz veľa plače. Yanni neplače. aj na pohrebe stál mlčky. pravdepodobne tomu ešte nerozumie, je malý. to si myslí teta Isabel. otec si myslí, že je to inak. že Yanni tomu rozumie, ale nemôže o tom hovoriť. stalo sa niečo, čo Yanniho presahuje a otec sa o Yanniho bojí. otec sa teraz celkovo veľa bojí: bojí sa o veterinárnu ambulanciu mesta Clisson, ktorú s mamou viedli, ktorá ich troch s mamou živila, bojí sa o Yanniho, ktorý pôjde o rok do školy, bojí sa, ako zvládne Yanni prvé vianoce bez mamy. teta Isa sa nebojí, má už aj návrh.
čoho sa bojí Yanni? vo veľkom tichom dome, vo svojej vlastnej izbe, ktorú v byte v Nantes nemal, spí Yanni. ale v byte v Nantes bola mamka, tu mamka nie je. tu sa mamka len sníva. má mokré vlasy, ktoré jej pomaly vlajú v zelenej vode, okolo zápästia obtočené riasy, modrastú kožu, na ľavej strane čela sa jej ťahá široká mokvajúca rana. krv sa mieša s vodou. nevolá ťa k sebe, Yanni, ale ty sa aj tak rozbehneš. voda ti bráni v behu a keď sa jej už chceš vrhnúť k pásu, aby si ho objal, skryl sa pod široký béžový plášť, vyplaší ťa ryba, kapor, ktorý stamodtiaľ prudko vypláva.
Yanni sa strhne zo sna, bojí sa mamky, bojí sa tmy, prudko dýcha, zajakavo híka, ale ešte stále neplače. Yanni sa bojí, že mamka už nemá jeho, má rybu, mlčanlivého syna, ktorý neplače, hlas strácajúci sa vo vodách. ani Yanni už neplače, tak prečo odišla? keď sa Yanniho dych spomalí, vstane, v prepotenom mokrom pyžame vykročí tichým domom k spálni rodičov. koberce úplne tlmia zvuk krokov, Yanni kráča opatrne, nehlučne otvorí dvere na rodičovskej spálni, ale dnu nie je nikto, dokonca ani ryby.
*
ocko sa pomaly prestáva báť. teta Isabel mu pomáha vo veterinárnej ambulancii. vďaka nej môže ocko tiež učiť na škole budúcich veterinárov. sú to mladí vysokí chlapci, oveľa vyšší a silnejší ako Yanni. teta Isa má krátke chlapčenské vlasy nad dlhým štíhlym krkom, malé náušnice, ofinku a okuliare v hrubom ráme. Yanni si myslí, že také rámy nosia staré babky, ale ocko mu vysvetlil, že to je naschvál, teraz sa také rámy nosia. teta Isa je mladšia, ako mamka a tiež nosí plášť, ale biely, ako majú doktori. má rada zvieratká, má ich rád aj Yanni? – pýta sa teta Isa. Yanni mlčí ako ryba. asi sa ešte bojí – myslí si otec. otec sa už nebojí, na vianoce príde teta Isa. nie je to skoro? teta Isa nám veľmi pomáha. príde nám pomôcť aj upiecť vianočnú rybu. ocko vie, že mamka na vianoce tiež piekla rybu. teta Isa varí veľmi dobre. bude tá ryba kapor? – chce vedieť Yanni. nie, bude to losos, pravý morský losos s červeným mäsom, aké si ešte, Yanni, nejedol. Yanni mlčí, tentoraz je však ocko rád, lebo ocko sa ponáhľa do práce. narýchlo zapína Yannimu gombíky na kabáte a myslí na gombíky z blúzky tety Isy.
ocko sa neholieval, už sa holieva. na vianoce nebýval losos, teraz bude. na vianoce v Clissone nesneží a teraz mrzne a vonku napadal jemný striebristý poprašok, ktorý nedokáže zakryť trávu a opadané lístie, ale odráža modrú oblohy a svetlá pouličných lámp, ktoré sa zdajú byť červenkasté.
môže u nás teta Isa spať? samozrejme, že môže. budú vianoce, všetci, čo sa majú radi, by mali byť spolu. ani Jozef a Mária neboli manželia a mali spolu bábätko – vraví teta Isa. však, ocko? ocko nesúhlasí, ale nič nevraví, teta Isa sa skláňa k Yannimu a strapatí mu plavé vlnité vlasy. rozpráva o pečení a cukrovinkách, potom o darčekoch. keď Yanni mlčí, rozpráva o práci, zvieratách, ktoré sú tiež mlčanlivé, o výskume, projekte na škole, ktorý vedie a ktorý teraz robí aj ocko. na polnočnej omši obostiera Yanniho ticho. zdá sa mu, že všetci otvárajú ústa, ale žiaden hlas nevychádza. vstávanie a kľakanie, podávanie rúk pôsobí ako vzdúvanie pomalých vĺn. Yanni žmurká v záplave svetla. bábätko v brušku Panny Márie mlčí, ale kope. keď sa stretne Mária s tetou Alžbetou, dieťa v jej lone sa chveje. Yanni stisne otcovi ruku.
zvuk príde za Yannim, keď zaspí. zdá sa mu, že prudko prší. započúva sa do zvuku a vtedy akoby sa otvorilo nebo a na zem padla vlna, prvý úder prúdu rieky. rieka hučí, naďalej padá a naráža na zem, Yanni sa strhne. akoby sa stále opakoval prvý úder, ale zároveň sa valia ďalšie. rieka nástojčivo hrmí. Yanni vie, že sníva, nevládze sa prebudiť, chce plakať, ale nevie. precitne. pyžamo je mokré, vyzlieka si ho a holý sa vyberie k izbe rodičov. dom je ponorený do ticha, ale Yannimu sa zdá, že okolo neho hučí voda a že aj jeho kroky šuštia, nôžky hlučne šúchajú o koberec. keď sa chytí kľučky na dverách spálne, šum sa vystupňuje. Yanni kľučku pustí a kráča na koniec chodby, kde presklené dvere vedú do záhrady. sneženie ustalo, nad krajinou je noc, striebristý sneh odráža modré svetlo oblohy, dokonca aj stromy v pozadí vidno ostro ako ozdoby v tvare vločiek na vianočnom stromčeku. nahé telo chlapca v nočnom striebristom prísvite. keď sa ticho rozhostí aj v Yannim, jeho dych zahmlí sklo.
*
čoho sa bojí teta Isa? teta Isa sa nebojí ničoho, Yanni. vezme ťa dnes so sebou do práce, lebo ocko musí pracovať na projekte a ona ho chce prekvapiť, že prišla s tebou. si milý, chlapček, Yanni, keď budeš dobrý, budete kamaráti. treba ti cikať? pôjde teta s tebou? najprv sa teta zháči, ale potom za ruku s chlapčekom vojde do pánskych toaliet, ktorými sa prechádza cez sprchy do telocvične školy. mladí študenti sú najprv zháčení, keď tam stretnú tetu Isabelu, ale teta Isa sa nehanbí a nebojí. Yannimu netreba pomôcť s cikaním, zavrie sa v kabínke. keď vyjde, nechá sa vysadiť na jedno umývadlo a chce mydlo na ruky. spieva si pesničku so slovami „philosepha – round de – nous“, vlastne to nie je pesnička, len popevok, ktorý opakuje. teta Isa vraví, že to nič neznamená, že to je výmysel, ale Yanni je rozšafný, vie to. „Lisette – au tour de – vous“ je nový verš pesničky, ktorý sa tete Ise nepáči. podáva Yannimu dávkovač mydla. on vezme dávkovač a vytisne si plnú dlaň tekutého mydla. nestrčí však ruky pod vodovod, z ktorého Teta Isa pustila vodu, ale čapne dlaňou o svoju tvár. Teta Isa nervóznie, napomína dobrého chlapčeka Yanniho a skúsi to s mydlom ešte raz. Yanni si naberie obe plné dlane a položí si ruky na hlavu, na vlnité plavé vlasy. nôžkou kope do prúdu vody, začína sa smiať, ale veľmi ťažko, akoby ho chytal kŕčovitý smiech. teta Isa ho chce napomínať, ale špliecha na ňu voda z umývadla a Yanni vezme z mydla na svojich vlasoch a hodí ho Tete Ise do tváre. na pravom oku sa je rozmazáva mejkap, sklo okuliarov je špinavé a Yanni sa smeje, až mu tečú slzy. teta Isa ho chytí za obe plecia, lomcuje ním, ale Jean ju nepočúva. z mužských spŕch prichádzajú študenti, niektorí sú oblečení len v uterákoch a prizerajú sa, čo sa deje. jeden z nich ide po Jeanovho otca, nech si s tým chlapčiskom urobí poriadok. Yanni zatiaľ začína híkavo plakať, niektorí muži pristupujú bližšie, aby ním Isabela prestala lomcovať a Yanni pomedzi vzlyky žaluje, že teta Isa zrazila autom mamku. Yanni dostane facku, ale kŕčovitý plač neprestáva, rovnako ako neprestáva Isa biť Jeana po tvári a kričať naňho. keď ho začína škriabať a trhať za vlasy, dvaja študenti ju chytia za ramená a zápästia a odťahujú od Yanniho. keď sa neprestáva metať a začína kopať nohami, nadávať a plakať, vyhrážať sa, ťahajú ju muži k sprche a hoci jednému z nich strhne z bedier uterák, on zostane nahý, a ďalší stúpi na jej okuliare a puknuté sklo mu poraní chodidlo, tretí pustí studenú vodu Isabele na tvár a šklby jej telom ochabujú. Isabele voda z tváre zmýva mydlo, pena sa mieša na kachličkách s krvou, mejkap pod očami sa zmyl a vytvoril tmavé fľaky. celá jej tvár tečie, jej tvár je zmytá, nie je, prekrývaná vlasmi z ofiny a zdá sa, že Isabela hltavo pije studenú vodu, celá jej tvár sú hltavo pijúce ústa, kašľajúce, dusiace sa, lapajúce po vzduchu, kým celkom ochabne a nechá sa odviesť.
*
prečo ocko plače? ocko nevie, znova sa bojí o Yanniho, ktorý ho drží za ruku. ocko sa nemusí báť, mamka sa má dobre – vraví Jean. má Yanni stále zlé sny? – chce vedieť ocko. Yanni už nemá zlé sny a tie, čo mal, neboli pravdivé. Yanni sa nebojí. už neplače, stojí vedľa kľačiaceho plačúceho ocka. na chodbe, na dlážke vedľa dvojice sa ťahá vlhká stopa od toaliet k východu z budovy. v stope je pena a krv.
Jozef Palaščák (1984) debutoval zbierkou Básní TELOI (2009). V roku 2010 vyšla bibliofília Otec, Syn a Cudzinka a zatiaľ ostatnou zbierkou je Notácia (2014). Jeho básne boli preložené a publikované v maďarčine, angličtine, slovinčine, bosniačtine a poľštine. Píše recenzie, poviedky, je spoluautor divadelnej hry Divadla Na Peróne s názvom Slovenský raj (2017). Pracuje ako literárny redaktor.
