Tvorba hudobného skladateľa Petra Machajdíka (1961) zahŕňa diela inštrumentálne, vokálne, zvukové prostredia, grafické partitúry, hudbu k filmom, rozhlasovým hrám a tanečným predstaveniam. Je charakteristická etickým, morálnym a humánnym rozmerom, odmietajúcim a odsudzujúcim rasovú a sociálnu neznášanlivosť.

Kompozície tohto bratislavského rodáka sú často považované za akýsi kontrapunkt k dnešnej dobe násilia, agresivity a chamtivosti. Pomocou tradičných tonálnych a modálnych techník s citlivosťou pre inštrumentálnu pestrofarebnosť vytvára jedinečný a jemný svet emocionálnych textúr. Väčšina jeho diel má hypnotický charakter a je ľahko rozpoznateľná. Vyznačuje sa nenásilným hudobným jazykom, ktorý nanovo definuje niektoré formy súčasnej a dejinnej hudby.

Diela Petra Machajdíka mali možnosť milovníci hudby počuť v koncertných sálach v New Yorku, Bostone, Berlíne, Viedni, Ríme, Miláne, Amsterdame, Haagu, Utrechte, Calgary, Toronte, Helsinkách, Londýne, Oxforde, Pekingu, Aténach, Varšave, Lubline, Cardiffe, Ankare, Istanbule, Prahe, Belehrade, Ľvove, Lugane, Káhire, Nairobi a mnohých ďalších mestách. Interpretmi Machajdíkovych diel boli renomovaní interpreti a hudobné telesá. Spolupracuje tiež so spevákom Jonom Andersonom zo skupiny YES, s mnohými tanečníkmi, choreografmi, výtvarníkmi a filmármi.

Peter Machajdík je tiež autorom množstva multimediálnych projektov a soundartových kompozícií. Vytvoril tiež hudbu k divácky úspešným filmom Tomáša Hulíka Divoké Slovensko, Kráľ nebies orol skalný, Cesty Slovenskom a Návrat rysov ako aj do obľúbeného cyklu Svetoznámi slovenskí vedci Evy Holubánskej-Bartovičovej.

Aké je to – čítať noty? Je to „čítanie hudby“? A hrá ti pritom melódia v ušiach?

Neviem, aké je to vo všeobecnosti, ale v mojom prípade je „čítanie hudby“ otváraním zmyslov, hladením čakier, prechádzkou nepoznanými priestormi, cibrením pocitovosti a vnímavosti. Melódia mi väčšinou v ušiach neznie. A keď náhodou znie, tak uniká. Našťastie. Ani žiadna harmónia. Skôr ma obklopujú obrazy a vône. Ilúzie a dezilúzie.

V Ružomberku sa rozbieha podujatie Poézia u Fullu. Ide o platformu, ktorú si vytvoril ty. Aký vzťah máš k poézii?

Po vcelku vydarených podujatiach, akými boli Sound Art vs. Nu Dance, Sound Art vs. Multimedia a po jedenástich ročníkoch cyklu komorných koncertov Hudba u Fullu, ktoré som spoluinicioval v rámci občianskeho združenia Simach Art, som nadobudol pocit, že by snáď bolo zaujímavé ponúknuť Liptovu niečo nové, niečo, čo by prezentovalo tvorbu kreatívnych ľudí z oblasti vzdialenejšej od toho, čomu sa sám venujem. Nakoľko som kedysi počas študentských liet písal texty pre moju art-rockovú skupinu, poznal sa s básnikmi a sám písal básne, myslel som si, že by práve niečo literárne mohlo oživiť kultúrny život v regióne. Poézia u Fullu je podobne ako Hudba u Fullu cyklom večerov, zameraných predovšetkým na súčasnú tvorbu, v tomto prípade na poéziu. Počas 5 večerov svoju tvorbu predstavia poeti z Poľska, Česka a Slovenska. Ak projekt zarezonuje, skúsime to o rok aj s čítaním próz.

Tvoje meno sa spája aj s konceptuálnym umelcom Milanom Adamčiakom, autorom vizuálnej poézie, hudobníkom, muzikológom. Akú silu malo/má pre teba toto spojenie.

Milana Adamčiaka som spoznal ešte ako študent v polovici osemdesiatych rokov minulého storočia. On bol najmä Cageovec, ja som v tom čase udržiaval korešpondenciu okrem iného s nemeckým avantgardným skladateľom Karlheinzom Stockhausenom, s americkými minimalistami Steveom Reichom, Terrym Rileyim a Johnom Adamsom, a popri tom som ilegálne pašoval za pomoci bratislavských taxikárov svoju tvorbu vo forme grafických partitúr a kaziet na festival Ars electronica do Linzu a americkej minimalistickej dvojici George Cup & Steve Elliott. Milanovi Adamčiakovi sa asi tieto moje aktivity páčili a začal ma postupne spolu s mojim kamarátom Michalom Murinom implementovať do rôznych akcií. Až po čase som si uvedomil a pochopil, že týmito akciami boli prelomové udalosti súčasného slovenského umenia, či už konceptuálneho, zvukového alebo akéhokoľvek iného. Až po rokoch mi svitá, že sme zanechali v rámci nášho teritória s Adamčiakom, Murinom a ďalšími ľuďmi, s ktorými sme spolupracovali, dosť očividnú a ušislychavú stopu, z ktorej sa dá umelecky čerpať aj do budúcna.

Tvoje diela interpretujú vynikajúci umelci svetového formátu, spolupracuješ s výtvarníkmi, choreografmi, tanečníkmi, filmármi, divadelníkmi. Ktorá umelecká oblasť, samozrejme, okrem hudby, ti je najbližšia? Prípadne, ktorú spoluprácu si najviac vážiš?

Varenie vegetariánskych a vegánskych jedál. Znie to možno prapodivne, ale považujem túto činnosť za nesmierne kreatívnu, oslobodzujúcu a zároveň relaxačnú. Vytvára sa mi pri nej zvuk, obraz, pohyb, premietajú sa mi počas nej filmy, je jednou z mojich najsilnejších inšpirácií. Ak sa mám však vyjadriť o dôležitej spolupráci s osobami z umeleckej oblasti, tak je mi ťažko menovať jednotlivcov. Každá spolupráca mi dáva niečo iné, nové, nepoznané. Snažím sa vyhľadávať na spoluprácu umelcov, ktorí ma posunú dopredu, pri ktorých sa mi nerozšíria zreničky, ale obzory. Uprednostňujem aktivity s kreatívnymi a osobitými umelcami, vyhýbam sa povrchnosti a neserióznosti.

Čo si myslíš o spojení hudby a slova v piesňových textoch? Mam na mysli súčasný stredný prúd, populárne “rádiovky”, ktorým sa nedá vyhnúť a počujeme ich v obchodoch, reštauráciách, na ulici. Iste ich počúvaš aj ako skladateľ, aj ako čitateľ. Predpokladám, že tvoje profesionálne ucho je náročné.

Vyrastal som na rockovej resp. popovej hudbe prelomu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, kedy vo mne literárny obsah piesní rezonoval mnohokrát silnejšie ako samotná hudba. Či už to boli texty skupín ako Yes, Genesis, Pink Floyd, alebo na československej scéne básne Josefa Kainara, Pavla Vrbu a Ivana Štrpku. Dnes rádio počúvam striedmo až skoro vôbec, z obchodných domov a reštaurácií utekám von práve kvôli hudobnej produkcii. Až na výnimky ma texty dnešných popových spevákov vôbec neoslovujú, chýba mi v nich poetičnosť a umelecká ambícia, potreba zdelenia. Problém však môže byť vo mne. Možno tomu nerozumiem.

Spisovatelia zvyknú dostávať otázku, kedy najradšej píšu a či pri tom dodržiavajú nejaký rituál. A jedným dychom sa pridá, podľa mňa mýtus, že najlepšie texty napíšu, ak prežívajú nešťastnú lásku. Ako to má hudobník?


Ja sám si väčšinou vôbec nepamätám, kedy a za akých okolností vznikla väčšina mojich skladieb. Dokonca niekedy neverím, že to, čo počujem, je z môjho pera. Nedokážem tento jav presne popísať. Najradšej píšem, keď mám nejaký nápad, keď to začne chvieť, keď to vibruje v tepnách, keď si uvedomujem, že sa obraz mení na zvuk a zostáva zároveň tým istým nedotknutým obrazom. A to všetko je však podmienené tým, že musím mať absolútny pokoj a vopred viem, že ma nikto nebude žiadať o nejakú inú činnosť. Vtedy sa mi nikto nedovolá a nikto nedostane odpoveď na mail. Lenže takéto situácie sú takmer nereálne.

Aké knihy číta hudobný skladateľ?

Čítam všetko možné. Kupujem množstvo rozličnej literatúry, hoci viem, že na čítanie veľa času nemám. Takže si to hromadím do dôchodku. Vraj aj v hrobe sa dobre číta. Naposledy som sa pustil do kníh Svetlany Alexijevič, Ľudmily Ulickej, Klausa Merza a Eriky Fischer, s ktorými som pred dvadsiatimi rokmi strávil šesť mesiacov na spoločnom štipendiu v nemeckom mestečku Wiepersdorf. Samozrejme som nič z toho zatiaľ nedočítal. Diagnóza hudobného skladateľa? Alebo ignoranta? Ale pamätám si jednotlivé scény a obrazy. Rád sa prehrabúvam aj v katalógoch výtvarných umelcov, práve mám na stole Gerharda Richtera, Anselma Kiefera a Cy Twomblyho, mojich obľúbených. Krásne veci. Niekedy nedokážem od ich prác odtrhnúť zrak. A keďže som spomenul aj poéziu a snažím sa nebyť kultúrnym barbarom, čítam občas aj básne. Najmä kratšie.

Literárne diela ponúkajú myšlienky, interpretácie, viacvýznamovosť, hĺbkové plány, odkaz, témy… Ako je možné odčítať, „odpočuť“ myšlienky a témy zo skladieb vážnej hudby bez textu? Máš nejaký pomyselný manuál?

Vo mne evokuje každý druh umenia obrazy, texty, filmové scény, choreografie, zvuky. Keď sa pozerám na obraz, počujem hudbu alebo vidím pohyb tanečníkov, ale môže to byť aj zvuk vetra a pohyb konárov stromov. Keď čítam báseň, vidím obraz a cítim vôňu jedla, ktoré sa chystám pripraviť. Keď komponujem, premieta sa mi film, otvára sa mi kniha, dotýka sa ma radosť, niekedy spomienky, smútok, melanchólia. Mojím manuálom pri tvorbe je sebareflexia, sebakritika. A najmä neočakávanie ničoho. Ničoho.

A ktorú knihu o hudbe odporučíš našim čitateľom?

Určite knihu Experimentálna hudba: Cage a iní, ktorú vydalo Hudobné centrum a o ktorej vydanie v slovenskom jazyku sa najviac zaslúžil hudobný skladateľ Peter Zagar.
Autor knihy, Michael Nyman, slávny britský skladateľ v nej skúma tradíciu a vývoj experimentálnej hudby vyrastajúcej po 2. svetovej vojne predovšetkým z myšlienok amerického Johna Cagea. Publikácia zaujme najmä čitateľov orientujúcich sa v základnej problematike novodobých hudobných a umeleckých smerov. Zámerom knihy je identifikovať a zmysluplne utriediť celú oblasť hudby, ktorá sa vymyká nielen klasickej tradícii, ale aj ortodoxným avantgardným smerom, ktoré z tradície vychádzali.

(S Petrom Machajdíkom sa zhovárala Silvia Kaščáková)

http://www.machajdik.com/slovensky.html