Peter Šulej sa narodil v roku 1967 v Banskej Bystrici. Autor je jedným z hlavných predstaviteľov experimentálnej poézie, autorom románov, rozhalsových hier, spoluautorom tanečných predstavení, organizátorom literárneho života. Je šéfredaktorom časopisu o súčasnej kultúre a umení Vlna, ktorý založil a vedie od roku 1999. Žije v Bratislave.
Doteraz mu vyšli básnické zbierky: prvá trilógia Porno (1994), Kult (1996), Pop (1998), v jednom vydaní ako Prvá trilógia (2010) a tzv. Modrá trilógia Návrat veľkého romantika (2001), Archetypálne leto (2003) a Koniec modrého obdobia (2008). Je spoluautorom projektu Generátor x: Hmlovina (1999) a autorom dvoch zbierok sci-fi poviedok: Misia (1995), za ktorú získal Cenu Karla Čapka za najlepšiu novelu a Elektronik Café (2001). V roku 2003 mu v katovickom vydavateľstve Ars Cameralis vyšiel výber z poézie pod názvom Wierzse. Je spoluautorom štyroch tanečných predstavení: Love In Bilingual Motion (námet, texty 2004) a Anjel 2 (koncept, texty, 2008), Všetko, čo mám rada (texty, 2012) a Objekty výskumu (koncept, 2013). V roku 2009 mu vyšiel vo vydavateľstve LCA román História. V roku 2014 vychádza zbierka Nódy. V roku 2015 vychádza román Spolu (nominácia na cenu Anasoft litera 2016) a v roku 2019 román Fytopaleontológia (opäť nominácia na cenu Anasoft litera 2020). Zatiaľ posledná zbierka poézie Rotácie mu vyšla v roku 2020. Jeho doteraz posledný román Chronofóbia vyšiel začiatkom roku 2025.
Peter Šulej je spolu s Michalom Habajom a Petrom Macsovszkym spoluautorom zbierky Generator x_2: Nové kódexy, ktorá vyšla v roku 2013. Je aj autorom viacerých rozhlasových hier. Jeho poézia a próza bola preložená do mnohých európskych jazykov a odznela na medzinárodných festivaloch. Výbery z jeho poézie knižne vyšli v chorvátskom preklade pod názvom Povratak velikog romantičara (2013) a v macedónskom preklade pod názvom Industrijalna ljubav (2015). V maďarskom preklade Attilu Mervu vychádza celá Modrá trilógia ako Kék Trilógia v roku 2024. Začiatkom roka 2018 vychádza v macedónštine román História, 2022 v chorvátštine Spolu a v roku 2024 Fytopaleontológia v češtine.
Chronofóbia je košatá: rozpráva rodinnú ságu jednej bratislavskej rodiny, približuje nám bujarý život Bratislavskej kaviarne, no zároveň je aj sci-fi dielom o nestarnúcich ľuďoch / bytostiach, ktoré kráčajú našimi dejinami. Dozerajú na nás, aj jeden na druhého, a práve ich vzťahy sú možno tým, čím sa nám najviac podobajú. Napriek tomu, že niektorí z nich žijú systémom carpe diem a niektorí dokonca vraždia, väčšina z nich si nesie svoje medziľudské vzťahy naprieč večnosťou. Ktorý motív považuješ za nosný?
Ťažko povedať. Pre mňa osobne je dosť dôležitý autoreferenčný a literárno-vedný motív, ak by som to tak mohol nazvať. Tento motív robí potrebné vychýlenie, priam situacionistické détournement. Zrazu nie je jasné, kto je autor, kto je rozprávač, kto je Peter Šulej, kto je kto. Práve tento motív mení triviálnu sci-fi a mierne netriviálne krimi na niečo úplne iné. Ale všetky motívy sú len časti skladačky. Pričom celok je viac ako súčet jednotlivých častí. Motívy sú teda len rozvetvenia textového mycélia, prepletence (myko)rizomatického písania, o ktoré som sa snažil. Podobný princíp som vlastne použil už pri písaní predchádzajúceho románu Fytopaleontológia.
Keď už spomíname huby, tvoja manželka, autorka a režisérka Petra Fornayová, sa hubami a mycelárnou komunikačnou sieťou zaoberá / inšpiruje aj v pripravovanom diele. Inšpiroval si sa pri postave Architekta-killera, ktorého vlastne ovláda cudzopasné mycélium, aj jej tvorbou? Opvlyvňujete sa navzájom pri tvorbe?
Začnem pekne od začiatku. Huby zbieral môj otec a do lesa ma priviedol on, niekedy začiatkom sedemdesiatych rokov, ešte ako malého chlapca. Moja manželka Petra, ktorej je román venovaný, podobné radosti a určite aj starosti (hlavne so spracovávaním húb) v rodine nezažila. Do lesa na huby sme začali chodiť spolu a postupne sme rozširovali aj náš diapazón, nielen jedlých typov húb, ale aj vedomostí o hubách. Všetko vyvrcholilo kúpou novodobej biblie o svete húb od Merlina Sheldrakea – Propletený život. Kniha nás oboch ovplyvnila, rovnako ako milióny čitateľov na celom svete, a väčšina poznatkov o ríši húb v Chronofóbii je hlavne z tejto knihy. A áno, určite sa navzájom ovplyvňujeme. Niekedy na Petriných predstaveniach a performanciách aj spolupracujeme. Ja skôr v úlohe konzultanta, textára, dramaturga, vonkajšieho oka, ona ako hýbateľ všetkého.
V knihe používaš vševedúceho rozprávača, ktorý nás vedie textom. Občas sú jeho „poznámky pod čiarou“ či v zátvorkách informatívne a dovysvetľujúce, občas zdvojujú či podčiarkujú významy. V takomto rozsahu sme v tvojich knihách rozprávača dosiaľ nezažili a v závere knihy pochopíme, ako veľmi aktívna je jeho úloha. Bol to zámer alebo sa počas písania rozprávač tak trochu „zmocnil“ naratívu?
Je pravda, že všetky základné dejové línie som mal rámcovo vymyslené ešte pred tým, ako som napísal prvé slová. Niekedy v postcovidovom lete 2020. Mal som vymyslený aj názov Chronofóbia, ale rozprávač tam nehral žiadnu rolu. Postupne sa vyvíjal, ale nemôžem povedať, že by sa len tak sám od seba zmocnil naratívu. Cielene som s ním pracoval a že si občas uletel… s tým som mal asi vopred počítať. Rozprávač z Chronofóbie je vlastne prípadová štúdia na tému rozprávač.
Špecializuješ sa na zoznamy. So zoznamami, napríklad hudobných interpretov a kapiel, sme sa stretli aj v tvojich predchádzajúcich knihách, no v Chronofóbii sa zoznamy množia za hranice hlavnej kategórie, čo je v prípade tejto konkrétnej knihy architektúra. Tvoj rozprávač, ale aj ďalšie postavy vymenúvajú výtvarníkov, básnikov, jedlá, filozofie, … Aj v zdanlivo bežnej vete často rozvetvujú a vrstvia informácie. Katalogizuješ? Usporiadavaš? Snažíš sa na obmedzenom priestore románu obsiahnuť čo najviac, alebo sa s nami len chceš podeliť o vedomosti či informácie? Čím ťa zoznamy fascinujú?
Výraz „špecializovať sa“ je asi trochu pritiahnutý za vlasy. Jednoducho využívam rôzne stratégie a taktiky pri textovej skladbe – či už je to vytváranie poznámkového aparátu na simulovanie akademického písania, používanie tabuľkových procesorov, matematického aparátu, ale aj tebou spomínaných zoznamov, využívanie množstva cudzích jazykov, historických exkurzov, rôznych typov prehovorov atď, atď. Všetky tieto nástroje slúžia na vytvorenie komplexného diela. Či sa mi to podarilo, už musí samozrejme posúdiť čitateľ. Čo je pre niekoho zahlcujúce, môže byť pre druhého osviežujúce. Pre mňa ako čitateľa sa prevažne lineárne rozprávanie skončilo niekedy na prahu puberty s Tarzanom a Winnetouom. Niežeby som ním pohŕdal, len je to miestami nuda. Aj pre čitateľa, ale aj pre autora. Hra je základ.
V románe sa stretávame s literárnou postavou, nazvanou Peter Šulej, s autorom, ktorý charakterizuje dielo, ktoré sa chystá napísať, ako post-postmoderný román zo súčasnosti a zároveň krimi / fantasy. Literárny Šulej priznáva, že je vhodným kandidátom na zapísanie udalostí, ktoré kniha popisuje, keďže prečítal celú zelenú knižnicu. Čím ťa lákali jednotlivé žánre použité v knihe a ako si sa ich rozhodol prepojiť po remeselnej stránke?
Ako som už naznačil, románom ako textovou inštaláciou sa vlastne snažím prísť na to, do akých hĺbok alebo výšok siaha postmoderný román. Ten je samozrejme charakterizovaný žánrovou a subžánrovou pestrosťou. V románe ich je naozaj veľa – krimi, fantasy, sci-fi, nájdeme tu aj historický román, vojnovú „epopeju“, vzťahový román, spoločenský román, výlet do červenej knižnice, umenovednú esej, cestopis, dokonca horor. Prepájal som ich hlavne postavami, ktoré som rozpohyboval naprieč žánrami. Aj napriek tomu, že na začiatku sú nositeľmi jednotlivých dejov a žánrov konkrétne postavy, neskôr sa vydávajú smerom k iným postavám a na záver sa už úplne pomiešajú. Samozrejme prepojenia sa dejú aj na štrukturálnej úrovni:
nestarnúci vrah vraždiaci pri architektonických pamiatkach
sci-fi / fantasy krimi / thriller umenovedná esej
Ale vlastne by som asi nemal písať recenziu na vlastný román.
Autofikcia a ty – povedz nám viac.
Autofikcia a vlastne celá autoreferenčná stopa vznikla z potreby vyhnúť sa výskumu, rešeršovaniu, konzultovaniu, blúdeniu po archívoch. Napísanie podobného románu s ecovskými prvkami vyžaduje buď obrovskú erudíciu a vzdelanie polyhistora, čo nie je, bohužiaľ, môj prípad, alebo masívny zber materiálu. Ten zas vyžaduje čas a peniaze. Nemám k dispozícii ani jedno ani druhé. Riešením teda bolo zavedenie postavy lajdáckeho autora Petra Šuleja, ktorý sa rád potuluje po krčmách a viac ako serióznu prácu uprednostňuje rulandské biele, ale nepohrdne ani rulandským šedým, respektíve akýmkoľvek bielym vínom. Opäť musím zdôrazniť, že ide o viac než vzdialenú predlohu mňa samotného.
Román si uťahuje z konšpirácií, z literárnej kritiky, kultúrnej scény, zo Slovenska, aj zo samotných slovenských autorov, no zároveň z nich hlboko čerpá. Nebál si sa, že sa ti niektorí kamaráti či kolegovia obrátia chrbtom, keď ich použiješ ako literárne predlohy?
Myslím, že som nepracoval s kategóriou strachu. Zjednodušene povedané: pri písaní nepočítam s tým, čo si o tom bude čitateľ myslieť. Som hlboko presvedčený o tom, že akonáhle autor začne myslieť na čitateľa, skončil. Už nie je autorom, ale popularizátorom, zabávačom, pätolízačom, prostitútom, väzňom, otrokom, ustráchanou myšou. Vyber si, čo sa ti najlepšie hodí. Moji kamaráti a moji kolegovia sú v tomto prípade tiež len čitatelia. Tých niekoľko, ktorých používam dlhodobo ako predobrazy, sa s tým zmierilo už v Histórii, či v románe Spolu. Stala sa mi však aj opačná príhoda. Jednému z mojich kamarátov a kolegov nestačilo, že je len vzdialenou predlohou jednej postavy, rozčúlil sa, že prečo nie je po ňom pomenovaná kapitola, tak ako po Kataríne Kucbelovej, či Kamilovi Bouškovi.
(Polo)žartovný tón knihy, ako aj samotný poznámkový aparát napovedajú, že text nemusíme brať celkom vážne. Evokuje v čítajúcich dojem hry, ktorú s nimi hráš. Aký je tvoj postoj k literárnej satire a čo si myslíš o humore v písani?
Pravdu povediac, nerozumiem, ako to myslíš. To, že text vykazuje znaky humoru, satiry, irónie a že je písaný s nadhľadom ešte neznamená, že ho netreba brať vážne. Práve naopak. Chronofóbia je smrteľne vážny text, vypovedajúci o smutných a vážnych veciach. Je to text o našej existencii ako národa a spoločenstva. Je to román o jazyku, ktorý každým dňom zaniká a my raz zanikneme spolu s ním. Je to román o systémovom zlyhaní. Čiže je to román o zániku. O našom zániku.
Slovo chronofóbia označuje strach z času a z plynutia času. Synonymom chronofóbie je termín „väzenská neuróza“. Okrem väzňov údajne najčastejšie postretáva starších ľudí. Prečo sa tvoja kniha zaoberá práve časom a strachom z neho?
Čas ako fenomén ma fascinoval od malička. Zrejme nebudem sám. Ľudstvo sa od nepamäti snaží ovládnuť čas a treba povedať, že zatiaľ sa nám to neveľmi darí. Najďalej zašli asi matematici a fyzici. Fungujúce aplikácie na ovládnutie času však akosi neexistujú. Ak pravda nepovažujeme za aplikáciu predĺženie priemernej dĺžky života vo vyspelých krajinách takmer o 100 % oproti obdobiu spred 150 až 200 rokov. Tento román je akýsi môj vklad na danú tému. Naviac, ako som už hovoril, téma je dosť triviálna, prevarená až vyvarená. Pre mňa to bola naozaj výzva, spracovať tému večnej mladosti tak, aby román neskĺzol do gýča. Ale, ako sme obaja spomenuli už v predchádzajúcich otázkach a odpovediach, hra s časom je len jednou z častí románu.
(S Petrom Šulejom sa zhovárala Mária Modrovich)
