Peter Trizna: Autoportréty a momentky z večnosti

Marián Milčák patrí k najplodnejším autorom generácie „šestdesiatnikov“ – dovedna má za sebou už desať publikovaných básnických zbierok, takže výber z jeho doterajšej tvorby je v tomto okamihu logickým (a vo vzťahu k nedostupnosti viacerých starších titulov) aj vítaným edičným krokom. Kniha, nazvaná moderným popkultúrnym anglicizmom Selfie, podľa jednej z básní z minuloročnej zbierky Provinčné básne však zahŕňa len texty zo šiestich z nich. Vynechanie debutu Priestupný rok (1989) je vcelku pochopiteľné – knižná prvotina sa z dôvodu kritického pohľadu na vývoj tvorby daného autora ako celku sa často považuje za poeticky ešte celkom nedohotovenú. To, že neobsahuje žiadne texty z trojice zbierok vydaných medzi knihami Pevné hviezdy (1992) a Ženy obedujúce s mŕtvym (2000), ktoré sú vo výbere obsiahnuté, pôsobí trochu problematickejšie. Autor, i editor má. samozrejme, právo koncepčne pripraviť knihu tak, ako uzná za vhodné – žiadalo by sa však aspoň kdesi v doslove, či edičnej poznámke uviesť, prečo sa zostavovatelia rozhodli trojicu zbierok obísť, hoci ich Jana Juhásová vo svojom precíznom a zároveň čitateľsky prístupnom doslove spomína v pozitívnom svetle.

V knihe nájdeme dovedna 63 básní, pričom každá zo šestice zbierok, z ktorej pochádzajú, je dostatočne reprezentatívne zastúpená na to, aby si čitateľ o jej celkovom vyznení mohol utvoriť vlastný ucelenejší pohľad. Už z úvodnej básne výberu je vďaka jej tonalite aj jej obrazovo nasýtenému, kompaktnému básnickému jazyku jasné, že Milčák tvorí náročnú, reflexívnu lyriku nadosobného (nie však demonštratívne preintelektualizovaného) rázu. Posun od jednej zbierky k druhej pri čítaní pôsobí plynulo a prirodzene, básnikov autorský rukopis vďaka výraznej ukotvenosti v  priestore transcendentna a spirituality vždy vyznieva konvergentne. Rozjasňovanie obraznosti, výraznejšie tematizovanie telesnosti a každodenného života či premeny formálnych vlastností textov (posun k žánru básne v próze v knihe Teserakt) pritom autorovu výpoveď dostatočne aktualizujú bez toho, aby sa rozdrobili zásadné piliere jeho básnickej tvorby. Veľkou mierou k tomu prispieva aj rámcovanie záveru mnohých z nich prostredníctvom jednej, či viacerých gnómicky pôsobiacich metafor, ktoré sumarizujú už povedané, a zároveň ho rozvetvujú smerom k ďalšej, čitateľovi otvorenej reflexii. Spomeňme aspoň verše ako „Nič nie je pevné, čo vyvráti / vietor. A tak len kameň / na kameň. Zmieriš sa, /ak je juh ďaleko, / PRIJMEŠ SEVER“ (s. 12), či „alfa / s tvárou skrytou / v podobenstve mlčí /o tajomstvách // (Zrodená z hrdzavej hliny) / vie, / že ozajstná cesta je / v odovzdanosti / s akou sa podrobujeme / ohňu“ (s. 22), alebo „kto píše / hrá sa s hadmi“ (s. 50).

Verš, v ktorom lyrický subjekt spomína alfu, predstavuje ďalšiu dôležitú črtu Milčákovej poézie – venovanie básní iným autorom a literárnym osobnostiam, ku ktorým ho viaže osobný vzťah, či úzka spriaznenosť s ich tvorbou. V prípade poľského básnika Zbigniewa Herberta, ktorého poéziu s bratom Petrom prekladal do slovenčiny, sa táto afinita prejavila i na ďalšej, kvalitatívne hlbšej úrovni. Viaceré Milčákove vlastné básne, objavujúce sa v niekoľkých zbierkach, totiž pracujú s  emblematickou postavou / lyrickým subjektom Herbertovej poézie, Pánom Cogito.

Ako protiklad k intelektuálne náročným, intertextuálne koncipovaným textom pôsobia osobnejšie ladené reflexívne momentky. Do tejto druhej skupiny patrí aj báseň (Mariánovi Andričíkovi), ktorá je venovaná  tomuto významnému prekladateľovi, pedagógovi,  Milčákovmu kolegovi z univerzitného prostredia. Lyrický subjekt v nej  vyjadruje túžbu viac netvoriť a nemyslieť, vymaniť sa z existenciálnej úzkosti, implicitne súvisiacej s umeleckou tvorivosťou a ustavičným analyzovaním seba samého, okolitého sveta a vlastných ontologických limitov, prítomných vo veľkej časti Milčákovej poézie: „môcť tak raz kŕmiť sliepky / nepohnúť textom […] // nevedieť o sebe / radostnou tvárou hlupáka vyžarovať / pokoj“ (s. 29). Podobne vyznieva aj báseň v próze Keď zo zbierky Teserakt, v ktorej ženský subjekt poukazuje na dôležitosť reálneho, fyzického kontaktu a ukotvenosť v s ním súvisiacom vonkajšom svete a konkrétnom okamihu: „keď zasadíš kvet alebo polievaš záhon alebo pleješ, viac neutekáš[1], dotýkaš sa, povedala, […] vieš, je to ako pri milovaní, povedala, dotýkaš sa rukami, vtedy naozaj si, naozaj tu, naozaj teraz[2].“ (s. 60).

Častá existenciálna úzkosť Milčákovho lyrického subjektu, súvisiaca s reflexiou vlastného údelu, otázkami o hlbšom zmysle existencie a osobnej zodpovednosti za svoj osud, i osud druhých, sa  s postupom rokov a zbierok stáva čoraz pálčivejšou: „Už tušíš, štvornohá sestra / v osamelosti, že ani v bdení / nemáme veci v svojich / rukách?“(Chlapec, muž v modrom?, s. 85). Úľavu od nej aspoň čiastočne predstavuje napríklad vnútorná očista a tvorba nových realít prostredníctvom aktu písania, ani tá však nie je zaručená a dostupná pre všetkých: „A ešte, povie lakonicky jeden z básnikov, /šťastnejší z nás píšu texty, podľa ktorých vzniká / svet.“ (Návšteva priateľa a jeho platonická obrana poézie (Pavlovi Suržinovi), s. 87).

Výber Selfie ponúka čitateľovi pomerne celistvý pohľad na Milčákovu spirituálne naplnenú, existenciálne ladenú básnickú tvorbu z obdobia troch desaťročí. Ide o poéziu, ktorá sa napriek všetkým spomenutým vlastnostiam úspešne vyhýba deklamatívnosti a je recepčne otvorená, so silne prítomnou možnosťou pre sebareflexiu a katarziu, a to ako na emocionálnej, tak aj intelektuálnej úrovni, v úzkom spojení s výrazným estetickým zážitkom z čítania. A pre pozitívne naplnenie všetkých týchto atribútov sa k nej rozhodne oplatí vracať.

Marián Milčák
Selfie
Fraktál, o. z., 2022

[1]V origináli pasáž zvýraznená kurzívou

[2] Ibid.