Richard Pupala sa narodil 19. augusta 1972 v Hnúšti. Detstvo (až do maturity) prežil vo Veľkom Krtíši. Študoval žurnalistiku a kunsthistóriu na FF UK v Bratislave, neskôr scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU. Počas štúdií pracoval ako barman v legendárnom bratislavskom U-clube, neskôr ako novinár. V súčasnosti sa živí písaním scenárov. S manželkou a dcérou býva v Petržalke. Má rád prírodu, amatérsky sa venuje entomológii, loví prevažne motýle. Aktuálne pracuje na sérii animovaných príbehov o muflónovi Anciášovi a adaptuje poviedku Starostlivosť zo zbierky strašidelných príbehov Čierny zošit (2017). Debutoval v roku 2014 prozaickou zbierkou Návštevy, nominovanej do finále Anasoft litera podobne ako jeho druhá kniha.
Napriek tomu, že tvoja próza Zo školy a domov vyhrala v roku 2007 súťaž Poviedka, debutoval si až v roku 2014 s prozaickou zbierkou Návštevy – prečo tak neskoro?
Je to jednoduché. V roku 2007 som nemal napísaných toľko poviedok, s ktorými by som bol taký spokojný, aby som vydal zbierku. Poviedky z Návštev vznikali postupne, pozvoľna, niekoľko rokov. Nikam som sa neponáhľal.
Debutovanie po štyridsiatke môže byť výhodou – tvoje texty sú vyzreté (sémanticky, aj tvarovo). Zvykneš korigovať svoje prózy po istom časovom odstupe, respektíve je veľký rozdiel medzi textami, ktoré si písal ako dvadsaťročný a ktoré tvoríš teraz?
Nepíšem rýchlo. Dokonca sa mi nikdy nepodarila poviedka, obrazne povedané, na jeden záťah, možno ani na dva či tri záťahy. Takmer vždy si po napísaní poviedky, alebo skôr jej prvej verzie, nechám istý čas, aby som mal od nej pokoj a získal odstup – a potom sa k textu vrátim a prepisujem, škrtám a skracujem. A keď treba, zase ho odložím. Určite je veľký rozdiel medzi súčasnými textami a tými, ktoré som napísal ako dvadsaťročný – aj preto som rád, že som debutoval neskoro.
Podobne neskoro debutoval Kivaderom Víťo Staviarsky, ktorého nespomínam náhodou – v jeho i tvojich prózach sa prejavuje vplyv scenáristického vzdelania, no tiež akýsi hyperrealizmus, tendencia opisovať svet najmä cez jeho temné stránky…
Nie som si istý, či je to práve scenáristikou. Keď tvoríte scenár, musíte písať len to, čo vidíte a počujete, do textu nevkladáte explicitne úvahy ani nálady – tie dáte do jednoduchých pokynov a dúfate, že ich tak režisér aj odčíta. Je dôležité naučiť sa písať úsporne. Ale ak sa bavíme o realizme (či hyperrealizme), na to má vplyv hlavne to, akú literatúru mám rád. A je to tiež o viere, že aj bez štylistickej ekvilibristiky sa dá napísať niečo hlboké a krásne. Je to o chuti vkladať významy a nálady medzi riadky jednoduchých, strohých opisov.
Akú literatúru máš teda rád?
Mám úprimne rád Flaubertovu Pani Bovaryovú. Svojho času som čítal Hemingwaya, jeho poviedky mám rád doteraz, podobne Maupassantove a Čechovove. Utiahnutie skrutky od Henryho Jamesa považujem za jeden z najlepších strašidelných príbehov, aký bol kedy napísaný. Z poézie mám rád Emily Dickinsonovú a Philipa Larkina. Do divadla nechodím veľmi často, ale rád čítam dramatické texty. V poslednom čase ma oslovila Enquistova hra Zo života dážďoviek – je o Andersenovi a toho považujem za prvého moderného autora poviedok. Asi najviac obdivujem poviedky Raymonda Carvera a Flannery O´Connorovej, ale mám rád aj iných južanských autorov, Capoteho, McCullersovú či Weltyovú. Pred necelým rokom som mal intenzívny zážitok z románu Smrť ide po arcibiskupa od Willy Catherovej.
Zo strašidelnej literatúry ma oslovuje R. M. James a Shirley Jacksonová, minulý týždeň som nedýchal pri čítaní románu Paula Tremblayho Hlava plná prízrakov. A je toho, samozrejme, oveľa viac, pretože som čitateľ.
V tvojej tvorbe sa objavuje typ vychudnutej, zle oblečenej, často nevzhľadnej, ba i (fyzicky či psychicky) chorej postavy. Súvisí to so záujmom o istú sociálnu skupinu, s prienikom hororových prvkov do tvojej druhej knihy, zbierky próz Čierny zošit, alebo sú pre teba, podobne ako pre mnohých vynikajúcich autorov, určité anomálie pre príbeh produktívne?
Chudý, zle oblečený, nevzhľadný či chorý človek nie je anomália. Stačí sa rozhliadnuť. Po uliciach našich miest a dedín obvykle nepobehujú krásni, bohatí, nadpriemerne inteligentní a oslnivým zdravím prekypujúci ľudia. Každý má niečo, čím vybočuje z dokonalosti. Keby som mal charakterizovať sám seba, musel by som sa opísať ako človek, ktorý mal celý život problémy s chrupom a má silnú skoliózu, ktorú si zhoršuje neustálym sedením a do budúcnosti si zarába na hrb. Keď napíšem, že mama mala na sebe ošumelý sivý kabát, každý si ju predstaví, lebo takú ženu už celkom isto videl. Nie som malý Kay zo Snehovej kráľovnej, ktorému uviazla v oku črepina z diablovho zrkadla. Viac než snaha o výstrednosti je to otázka môjho citu pre realitu.
Skôr som mala na mysli fyzické a psychické anomálie v tom zmysle, že o šťastných ľuďoch sa príbeh píše asi trochu ťažšie ako o nešťastných, nie?
Áno, celkom iste. Väčšina príbehov má v sebe ako zárodok nejaký problém, ktorý postavy riešia. Ja si ani nespomínam na príbeh ľudí, ktorí nemajú žiaden problém a sú šťastní, možno taký ani neexistuje. Ak však píšem o niekom chudom alebo zle oblečenom, nevnímam to ako anomáliu – ide o moje vnímanie skutočnosti.
So štatútom postáv korešponduje v tvojich prózach neraz i opis prostredia: paneláky, ich výklenky, stánky, chátrajúce domy, špinavé ulice, izby s nemoderným nábytkom, stará povala, no tiež strašidelný les. Je podľa teba modelovanie priestoru rovnako dôležité ako charakteristika postáv?
Áno. Intenzívne vnímam priestor, v ktorom ľudia žijú. Hovorí o nich veľmi veľa, treba sa dobre poobzerať. V poviedke Timova vetrovka je časť, v ktorej Timo navštívi svojho spolužiaka a má pocit, akoby mal Mates ten krásny, novotou voňajúci byt oblečený; postava ovplyvňuje priestor a naopak. Zvlášť dôležitý je opis priestoru v strašidelných poviedkach – dá sa tým efektne dosiahnuť nálada, ktorá je pre ich atmosféru dôležitá.
Ako sa vyhnúť pri opise prostredia ilustratívnosti?
Napríklad práve tak, že sa priestor stane súčasťou príbehu alebo života postavy, jej charakteristiky – keď mu dám význam, prestane byť iba ilustráciou.
Viac ako vonkajšiu skutočnosť (politické či spoločenské súvislosti) stvárňuješ vnútorný svet postavy, jej intímne či rodinné vzťahy, napriek tomu sa tvoje texty reflektujú i ako sociálne, ba až angažované. Ako vnímaš tento paradox?
Hneď by som sa ohradil voči slovu angažovaný. Ani vo sne by mi nenapadlo, aby som na čosi svojimi poviedkami upozorňoval, prípadne sa usiloval čosi negatívne v spoločnosti zmeniť. To mi je bytostne cudzie. Uvedomujem si, že mojim textom už prischýna prívlastok sociálny, pretože niektoré sú o ľuďoch, ktorí nemajú veľa peňazí. No nie je to preto, že by som mal nejako extra vyvinuté sociálne cítenie, ale že poznám takých ľudí aj situácie, do ktorých sa vie dostať človek bez prostriedkov. Vrátim sa ešte k poviedke Timova vetrovka zo zbierky Návštevy. Všetci písali, že poviedka tematizuje chlapca v zlej sociálnej situácii. Áno, je to tak, ale je to hlavne o chlapcovi, ktorý prvýkrát v živote zanevrie na svoju milovanú mamu. To, že sú chudobní, je okolnosť. Kebyže sme v chemickom laboratóriu, poviem, že je to katalyzátor, ktorý ovplyvňuje priebeh reakcie.
To však nič nemení na fakte, že poviedka zobrazuje rodinu v zlej finančnej situácii – vzťah protagonistu k matke je potom iný, ako keby si opisoval bohatých ľudí, nie?
Nie, nemusí byť iný. Viem si predstaviť príbeh strednej vrstvy, kde chlapec po prvýkrát zanevrie na svoju milovanú matku – akurát taký príbeh by si vypýtal inú zápletku. Chudobní ľudia nie sú v princípe iní ako tí, čo majú viac, o tom som hlboko presvedčený.
Rodinnú históriu, respektíve rôzne generácie tematizuješ vo viacerých textoch – v čom sa líši tento spôsob od kreovania osudu jednej postavy?
Cez rodinných príslušníkov, rodičov či starých rodičov sa príbeh prehlbuje v čase. Homo sapiens vie obvykle obsiahnuť tri generácie – to je storočie, zmestí sa do neho veľa udalostí, historických, aj rodinných, intímnych. A naši najbližší – najmä v prvej fáze našich životov – majú na nás veľmi silný vplyv. Interakcie medzi generáciami sú, skrátka, plné možností.
V druhej knihe využívaš hororové prvky, sám však radšej používaš označenie strašidelné príbehy. Prečo?
Označenie horor mi nevyhovuje, je priveľmi určujúce a zaväzujúce, väčšina ľudí si pod ním predstaví niečo od Kinga. Strašidelný príbeh môže byť i rozprávka, tú obvykle neoznačíme za horor. Strašidelné motívy má aj Hans Christian Andersen, ktorý vie vytvoriť veľmi zvláštnu atmosféru a na neho sa, napríklad, odvoláva zaujímavý maďarský spisovateľ Géza Csáth – jeho príbehy nie sú horory, ale sú dostatočne znepokojujúce či strašidelné, aby som si ich uložil do police s týmto žánrom. V dobrom strašidelnom príbehu nepotrebujete, aby sa vám do krku zahryzol upír. Ja mám rád aj jemné vychýlenie z reality.
Práve na rozhraní (reality a sna či ireality) sa tvoje postavy pohybujú často…
Áno, je to vďačný stav pre budovanie príbehu – predovšetkým pri písaní fantastických či strašidelných príbehov. Ide o akýsi medzipriestor. Ešte ste v realite, no niečo sa s ňou už deje a práve tie náznaky, vychýlenia z normálu, dokáže čitateľ silne vnímať. Ak je už hranica prekročená, prestáva fungovať naša dimenzia a stať sa môže hocičo, môže to byť zaujímavé, ale prestáva sa vytvárať aj neistota a napätie. Mne ako čitateľovi to už začína byť ukradnuté. Keď na mňa autor tridsať strán chrlí kozmickú hrôzu a hnus apokalyptických rozmerov, už mi nezostáva iné len pokrčiť plecom.
Zdá sa mi, že skutočnosť, ktorú opisuješ (napríklad nezvládnutie materskej roly a existencie vôbec v poviedke Nožík so žltou rúčkou), je dostatočne strašná aj bez hororových rekvizít. Načo ich potrebuješ?
Ja ich nepotrebujem, potrebuje ich poviedka. Nožík so žltou rúčkou je príbeh o matke, ktorej sa zjavuje mužíček a ten ju nahovára, aby podrezala svoje dieťa. Mužíček môže byť reálny v zmysle bytosti zo zásvetia, ale možno predstavuje matkino zlé svedomie. Čo je horšie? Čoho sa chce čitateľ báť? To nechám na ňom. Bez mužíčka – našepkávača – táto poviedka jednoducho neexistuje.
Do akej miery ťa ovplyvňuje práca na komerčných seriáloch či reality show? Dá sa oddeliť od písania umeleckej literatúry?
Striktne oddeľujem prácu na komerčných televíznych projektoch, vďaka ktorým platím účty a kupujem chlieb, a prácu na poviedkach, ktoré mi dávajú zmysel života. Poviedky píšem, keď mám „odrobené“. Možno však raz napíšem text zo zaujímavého televízneho prostredia.
Naozaj ti písanie dáva zmysel života, aj v súčasnosti, keď sa umenie často marginalizuje?
Áno, potreba rozprávať príbehy, ktorú som pocítil už dávno, ešte na základnej škole, je jednou z tých, ktoré ma napĺňajú. Ale musím priznať, že o tom veľmi nepremýšľam. A nikdy by mi nenapadlo, aby som túto potrebu spochybňoval alebo ju akýmkoľvek spôsobom devalvoval. Písanie poviedok mi dáva zmysel tak, ako mi ho dáva moja rodina.
Čo pre teba znamená postup do finále Anasoft litera?
Nominácia na Anasoft litera (alebo aj na Cenu Jána Johanidesa) ma veľmi teší – niekto si totiž myslí, že písanie nie je len mojou vnútornou potrebou, ale má aj istú úroveň. A jednoznačne treba povedať, že Anasoft litera je najvýznamnejšia slovenská literárna cena. Bodka.
V poviedke Zrkadlo zo zbierky Čierny zošit sa protagonista teší na svoju ženu, dokonca sa nezdráha uvažovať o láske k nej: po často deemocionalizovaných autorských výpovediach, v ktorých vzťahy medzi mužom a ženou nefungovali, píšeš o ich inej podobe, i keď aj ty sám stvárňuješ tiež nefunkčnú rodinu. Je podľa teba potrebné vyvažovať disharmonické až patologické v literatúre takýmto „láskavým“ pohľadom?
Nie je to potrebné. Určite nie v zmysle: fúha, v poslednom čase som písal o samých rozhádaných pároch, preto teraz musím vytvoriť nejakú harmonickú dvojicu. Navyše, poviedka Zrkadlo je len prvá časť väčšieho príbehu a ja sám zatiaľ netuším, ako sa bude manželský život tohto páru vyvíjať. Zrejme tam bude aj poriadny problém, keďže hrdina „privliekol“ do priestoru zrkadiel, ktoré majú doma, aj čosi veľmi zlé. Každopádne, keď píšete napríklad o vojne, píšete zároveň o mieri – respektíve o jeho absencii. A tak je to aj s láskou.
(S Richardom Pupalom sa zhovárala Marta Součková)
