Anna Ondrejková (1954) je slovenská poetka. Okrem literatúry sa venuje aj výtvarnému umeniu a divadlu ako herečka, dramaturgička a autorka textov. Knižne debutovala v roku 1975 zbierkou básní Kým trvá pieseň. Napísala desať básnických kníh. Žije v Bobrovci a pracovala ako knihovníčka v Liptovskom Mikuláši.
Vaša predposledná kniha vyšla pred piatimi rokmi vo vydavateľstve Skalná ruža a volá sa Úzkosť. Keď som si ju prečítala prvýkrát, ale aj teraz, keď ju opätovne otváram, dolieha na mňa úzkosť z nemožnosti skoncovať s úzkosťou. Keď píšete: „zo sna tečiem striebristou krvou: úplná, živá, navyše“ (5), akoby ste ju včlenili ešte aj do sna, tam, kde sa pre ňu ani proti nej nemôžeme rozhodnúť. Odkiaľ sa jej vo vašich veršoch toľko berie?
Sen som tiež ja, moje pokračovanie, občas zmätené, občas šokujúco jasné, jasnejšie než bdelý stav. A úzkosť nie je niečo, o čom môžem rozhodnúť „áno“ alebo „nie“, úzkosť sa stane. Úzkosť je čakanie na výsledky z histológie, úzkosť je čakanie na správu, či niekto bol v lietadle, ktoré spadlo. Úzkosť je to, čo opisuje Leonid Andrejev v Balade o siedmich obesených: keď koč s odsúdenými napokon zastane, sú na mieste… a zrazu sa nedá dýchať, akoby niekto vysal vzduch.
Prečo jej je toľko v mojich veršoch, neviem. Písanie, to skutočné, pravé, je pre mňa vždy tajomstvom. Prirodzene, mnohé, temer všetko vo svojich textoch som schopná nejakým spôsobom kontrolovať (remeslo!!!), ale to, čo by sme azda mohli nazvať pokusom „zatiahnuť na hlbinu“, býva dopredu nevypočítateľné, nedá sa ovládnuť básnickou technikou. Veľmi zle sa mi o takýchto veciach hovorí, nedokážem ich vysvetliť a sama sebe som ich nikdy nepotrebovala definovať. A mám strach, aby to nevyznelo pyšne, smiešne, trápne…
V 21. storočí sa úzkosť dosť často skloňuje ako negatívny znak našej spoločnosti. Odborníci hovoria o chorobnom stave, keď strach ako obranný mechanizmus stratí svoju normálnu užitočnosť. Strach je potrebný pre zdravé inštinkty, ale úzkosť sa neviaže na konkrétnu nebezpečnú situáciu, vzniká v bežnej životnej situácii, je len súborom prehnaných obáv. Úzkosti sa máme vyvarovať, zbavovať. Vy sa jej nezbavujete, naopak otvárate jej prežívanie, aktualizujete ju. Alebo je toto váš spôsob, ako sa jej zbaviť? Priznať ju? A možno vôbec nesúhlasíte s odporúčaniami striasť sa úzkosti.
Ach. Úzkosť vnímam ako stav, kedy sa pohnú steny a hrozia ma rozdrviť. Kedy viem, že ma rozdrvia. Moja úzkosť nevzniká z banálnych obáv „bežného“ života (nestihnem prísť načas, určite sa pomýlim a bude to počuť tristo ľudí v kostole, napríklad). Úzkosť je, keď vidíte umierať blízkeho človeka a ste načisto bezmocní: budík každé dve hodiny, lebo to zúbožené ochrnuté telo treba polohovať, drsnosť mnohých zdravotníkov („čo by ste chceli, je to terminálne štádium“)… a už neviete, za čo sa modliť. „Za starosveta“ sa ľudia modlievali, aby „ho už dobrotivý Pánboh povolal“, ale na toto treba oveľa viac pokory, než jej máme (mám) dnes (pokora je považovaná za niečo hanebné). Toto je úzkosť. Jeden z druhov úzkosti. Jestvujú aj iné úzkosti, iné dôvody na úzkosť, ale zakaždým ide o približujúcu sa, postupujúcu skutočnosť ničenia, utrpenia, smrti. A ak neprežívame úzkosť pri vedomí toľkých vojen, ktoré sa odohrávajú na svete (svet je taký malý, všetko je na dosah, Ukrajina má s nami spoločnú hranicu), je to skôr dôsledok našej otupenosti, než vyrovnaného životného postoja.
V takomto chápaní úzkosti nie je dôvod sa jej zbavovať, striasť ju „ako prach z topánok“: je nevyhnutnou súčasťou nášho údelu a môžeme ju len žiť a prežiť.
„Problém“ je teda v tom, že „moja“ úzkosť je základný existenciálny pocit, naviazaný na reálne veci, že to nie je hŕstka prehnaných obáv (tie by som nazvala „úzkostlivosťou“). Problém je v tom, že chvíľami hovorím odlišným jazykom?
Koľko úzkosti znesie poézia? Stretla som sa s tým, že niektorí editori, vydavatelia sa trošku zľaknú témy smrti, strachu, beznádeje. Akoby sa báli, že kniha si kvôli „temnej téme“ nezíska čitateľov alebo sa boja, že sami nedosiahnu pochopenie veršov, neviem.
Neviem, koľko úzkosti (ale ani koľko lásky, nadšenia etc) znesie poézia a neviem, koľko toho znesú čitatelia. Editori a vydavatelia predstavujú osobitnú odrodu čitateľstva, nie? Ale literatúra od začiatku je plná aj temnoty a mám neistý pocit, že v súčasnosti sa v nej stupňuje miera brutality a beznádeje a ak sú takéto knihy napísané dobre, majú obrovský úspech. Nielen thrillery a krimi, aj „vážna“ literatúra (všetka: próza, poézia, divadelné hry) prekypuje tvrdými, naturalistickými opismi najhoršieho násilia. Takými, že som od hrôzy strácala vedomie. Nie je v porovnaní s tým moja poézia „krotká a nevýbojná“?
Možno ide aj o to, že v poézii (v takej, akú nie píšeme, ale krvácame) je strach reálny, smrť je tu, prítomná (ale rovnako je prítomný aj život so všetkou svojou silou), a v knihách, ktoré by sme mohli zaradiť do komerčnej spisby, je smrť často „ako vo filme“, pravidlá žánru sú pevne nastavené a dopredu vieme, kedy hrdina padne do rafinovanej pasce. Miera hrôzy je tu starostlivo a premyslene dávkovaná. Rovnako aj miera citu. Nič z toho, čo hovorím, však nie je presné, každá literatúra pracuje nevyhnutne aj s mierou… (A nenamietam ani proti takýmto knihám, majú rovnaké „právo na život“ ako všetky ostatné. A iste majú právo aj na úspech!)
Už sú preč časy cenzúr a hodnotiacich komisií, 50. roky, 70. roky a pod., ale ešte sa objavuje akási zvláštna cenzúra v čítaní pre mládež, pre deti… Svojho času sa strhla diskusia o vhodnosti Pišťankovej knihy pre jej vulgárnosť alebo textu od Futovej, ktorý sa objavil v šlabikári a bol podľa niektorých, najmä z cirkevných kruhov, málo prorodinný, lebo spomínal neúplnú rodinu. Neviem si predstaviť, aby niekto takto zasahoval do poézie, napr. aj preto, že je úzkostná, depresívna, že sa príliš venuje téme smrti. Napadá mi hneď, že niektorí by ju vedeli obžalovať zo šírenia negativizmu, velebenia smrti a pod. Niekto by mohol básnika vyzvať: Píšte veselšie! Poézia má byť predsa krásna! Myslím, že práve toto by mohol byť dôvod na obavu a vznik úzkosti.
Toto je veľmi komplikované. Ak hovoríme o Gabriele Futovej: aj v rozprávkach sú neúplné rodiny, polosiroty a siroty, ktoré putujú za svojím šťastím. Úplná rodina nikdy nebola samozrejmosťou, ale pravdepodobne sa nikdy v histórii nerozpadali rodiny s takou ľahkosťou a nízkou mierou zodpovednosti, nie kvôli úmrtiu, odchodu za prácou alebo násiliu, a verejná mienka nebola voči tomu taká benevolentná.
Literatúra je vždy medzi dvoma mlynskými kameňmi: na jednej strane je jej povinnosťou i cťou zobrazovať reálny život, teda sa nemôže vyhnúť neúplným rodinám, nemôže sa vyhnúť násiliu, vulgárnosti, krutosti, ktoré presiakli celý náš svet… na druhej je zodpovedná za to, čo zaseje do ľudskej duše.
Lenže „trochu sme odbočili“. Výzvy typu „píšte veselšie (optimistickejšie, ,národnejšie‛, proti tomu či onomu)“ sú v literatúre prítomné ustavične, najmä v našom priestore, kde literatúra si dlho nemohla dovoliť luxus byť len literatúrou. Je len na nás, či ich prijmeme, či sa s nimi (aspoň navonok) stotožníme, či pre nás budú predstavovať výzvu, alebo či sa pokúsime ostať sami sebou a zaplatiť za to. Úzkosť potom vznikne nie z vonkajších požiadaviek, ale z najvnútornejšej obavy, nakoľko dokážeme rozlišovať medzi takýmito spoločenskými lákadlami (lebo vždy sľubujú úspech) a nakoľko budeme mať silu im odolať…
Majú poetky iný kľúč k životu a jeho veciam, iný „kód“ ako ľudia, ktorí nepíšu verše?
„Ja som baník, kto je viac,“ bolo obľúbené heslo v časoch „budovania socializmu“: nebaníci boli (alebo sa aspoň v očiach spoločnosti vytváral taký obraz) podľa takejto filozofie niečo podradné. Iný príklad? V úžasných textoch Pavla Straussa ma vždy zarážalo, na aký piedestál stavia lekársku profesiu.
Preto. Aj preto sa neopovážim povedať, že (či) vlastníme iný kľúč. Alebo ak ho aj máme – je lepší od kľúčov tých, ktorí nepíšu verše? Byť básnikom ešte neznamená byť dobrým človekom, hoci by sme si to radi nahovorili. Iný údel, ten nebásnický, nemá predsa nižšiu hodnotu.
(S Annou Ondrejkovou sa zhovárala Silvia Kaščáková)
(temné) údolie jeseň sa zaviera: sneh,
mladý sneh sa zosúva
do môjho
prázdneho
lona: do počiatku
noci
_________________________________________________________
zabiť cudzinku (vo mne), vlčiu
ženu: v adventnej
tme klíčia stopy
po stratenom
_________________________________________________________
na káre stojí priezračná kráľovná:
čierne vtáky zmrzli, opadali: zúbožená:
starnúca: vezú ju
kam?
studené odpočinuté more sa dvíha
z brehu ako slepé
vojsko
_________________________________________________________
zasrienená ryba sa prevaľuje
v pustatine: ryba
vyvrhla
utopené
panny nemluvniatka
už nebude iné? len suchý
sen z cudzej
knihy?
_________________________________________________________
tma (nebo?): z úzkych
vyschnutých škár sa ako ovčí
trus sypú
jagavé drobné hviezdy: moje
smutné
jagavé
oči
_________________________________________________________
vedro je plné baránkovej krvi
miláčik, mala som ťa držať v náručí,
kým si umieral
mala som ležať pri tebe
v ohnivozelenej novembrovej tráve
s prerezaným hrdlom
_________________________________________________________
vedro je plné krvi
plné mojej krvi
_________________________________________________________
príbeh (ja) na mladom snehu
Anna Ondrejková
na Vianoce, 2017
