Jana Juhásová vyučuje teóriu literatúry a dejiny slovenskej poézie 20. a 21. storočia na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. Predchádzajúce literárnovedné štúdiá absolvovala na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove a na Univerzite Komenského v Bratislave, kde obhájila dizertačnú prácu. Jej záujem sa sústreďuje najmä na prítomnosť náboženských foriem v modernom (aj sekulárnom) umení a na premeny spirituálnej básnickej výpovede v poslednom storočí. Tejto téme venovala monografiu Od symbolu k latencii. Spirituálna téma a žáner v súčasnej slovenskej poézii (2016). Kniha Litanická forma od avantgardy po súčasnosť (2018) je voľným pokračovaním jej premýšľania a pohľadov do básnických textov z literárneho kánonu danou optikou. Autorka sa tiež venuje literárnej kritike, redakčnej práci a popularizácii umenia.

Tvoja prvá monografia Od symbolu k latencii. Spirituálna téma a žáner v súčasnej slovenskej poézii (2016) sa zaoberá sakrálnosťou. Najnovšie sa venuješ litániám (Litanická forma od avantgardy po súčasnosť, 2018). Tvoje témy sa teda pohybujú v prienikoch so spiritualitou, navyše prednášaš na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Ale kto si tvoje knihy prečíta, iste si všimne, že nie sú zamerané iba napr. na tvorbu katolíckej moderny alebo na náboženských autorov. V tvojich knihách sa objavujú aj básnici, ktorí literárnou kritikou nie sú zaradení práve k spirituálnym.

V obidvoch monografiách sa primárne nesústreďujem na spirituálnych básnikov, ale na spirituálne motívy a žánre v slovenskej poézii 20. a 21. storočia, a to v jej širokom zábere. Pod „spirituálnym“ aspektom pritom rozumiem javy, ktoré majú blízko ku kresťanstvu, no nevymedzujú sa inštitucionálne, skôr cez zvnútornené, individualizované prežívanie. Všímam si, ako tieto javy spolupracujú s rôznymi autorskými aj skupinovými poetikami naprieč celou škálou (i protichodných) tendencií. Ani v jednom prípade som nemala vopred pripravené schémy; nechala som sa viesť textami, pričom výsledky často prekvapili i mňa. Napríklad s modelom modlitby Otče náš svojsky pracovala celá skupina básnických rebelov v 90. rokoch 20. storočia; litanicko-repetetívnu formu si zase v 30. rokoch progresívne osvojili avantgardní umelci, na ktorých nadviazali i moderné neoavantgardy a experimentálni básnici. Samozrejme, v oboch knihách sú zastúpení aj spirituálni autori, ktorí výraznejšie alebo voľnejšie komunikujú s tradíciou.

Hovorovo zvykneme používať – „spustil litánie“, „musel som počúvať siahodlhé litánie“, „nehovor mi celé litánie“. V tomto kontexte sa litanickosť viac ako s náboženským významom spája s únavne dlhým a obsahovo prázdnym rečovým prejavom, s horekovaním, karhaním, výčitkou a pod. Zaslúžia si aj takto poňaté „litánie“ v poézii pozornosť?

Susanah Monta z University of Notre Dame (USA, Indiana) zastáva názor, že k zmenenému kultúrnemu pohľadu na litánie došlo s nástupom reformácie. Kým v stredoveku bola oslavno-prosebná modlitba prejavom kladnej afektívnej zbožnosti, reformátori ju začali vnímať ako výraz oslabenej myšlienky, bezduchosti a neprimeranej citovej prepiatosti. Myslím si, že v súčasnosti vyvoláva termín obe asociácie a umenie s obidvomi dokáže funkčne pracovať. Niektorým básnikov umožňuje princíp opakovania (spresňujúco viacnásobného tematicko-syntakticko-intonačného paralelizmu s charakterizačným princípom) vyvolávať silnú predstavu totality, sily a krásy zvolenej (nezriedka i nenáboženskej) témy, iní ním koncentrujú pozornosť na vyčerpanosť a opotrebovanosť jazyka či jeho neschopnosť adekvátne postihnúť realitu. S nástupom avantgárd a postavantgárd 20. storočia sa v litanickom princípe zvýraznili i jeho hudobné a rituálne potencie, pripomenula sa magická sila a uhrančivosť slova. Repetícia sa často uplatňuje aj vo vizuálnej poézii alebo v simultánnej básni, ktorá má blízko ku kubistickému obrazu: kumulovanie detailov, vrátane organizovania prvkov z viacerých zorných uhlov, je tu snahou o úplnosť vnemu, hĺbku analýzy. Málokto možno vie, že už od 12. storočia sú v umení známe aj tzv. politické „litánie“ s dystopickou funkciou, v ktorých sa kumulujú negatívne spoločenské javy. V nasvecovaní tém a javov by sme takto mohli pokračovať.

Ako je to s klasifikáciou básnikov? Ako vznikajú ich „nálepky“, zaradenia, ich prívlastky, ktoré my, čitatelia, študenti, učitelia atď. často preberieme a uveríme vám, literárnym vedcom a kritikom? Môžeme vám bezmedzne veriť?

„Nálepky“, čiže zovšeobecňovanie a klasifikácia singulárnych javov, sú nevyhnutné v každom vednom odbore. Pri vychádzaní syntetizujúcich prác (v literárnej vede sú to najmä rôzne „dejiny literatúry“) sa väčšinou rozvinie (niekedy aj búrlivá) diskusia, či sú „zošnurovania“ a „zásuvky“ nastavené dostatočne objektívne a zároveň citlivo. Ak je aj koncepcia prijatá, s odstupom času, v inej generácii, sa téma klasifikácie často otvorí nanovo a prehodnocuje sa. Tak sa to v posledných desaťročiach udialo napríklad pri téme slovenského romantizmu, ktorý sa v predchádzajúcom období javil literátom ako dosť homogénny monolit; prehodnotenie však ukázalo, že romantizmus bol vnútorne bohato diferencovaný. Súčasnú slovenskú poéziu sa tak naposledy (pomerne úspešne a v literárnej vede akceptujúco) pokúsili klasifikovať Jaroslav Šrank v knihe Individualizovaná literatúra (2013) či autori kolektívnej monografie (Karol Csiba – Michal Jareš – Radoslav Passia – Veronika Rácová – Ľubica Schmarcová – Ivana Taranenková) Hľadanie súčasnosti (2014). Hoci nejde o identické „nálepky“, knihy si neprotirečia a obidva projekty vnímavo počítajú aj s prechodnými javmi, keď jedna tendencia vstupuje do tvorby básnikov inej línie, alebo si všímajú aj autorské dielne, ktoré sa rozvíjajú na pomedzí či v priesečníku viacerých tendencií.

Našla si si k poézii cestu osobne aj pracovne. Pre mnohých je iba snom mať prácu, ktorá je zároveň radosťou, pasiou… A ďalšia vec je, že stredom tvojej práce sú básne, ktoré (ide o nepotvrdené podozrenie) nemajú taký obrovský fanklub ako próza. 

To podozrenie je určite potvrdené a dá sa ľahko overiť cez nízku predajnosť lyrickej tvorby. Nič to zároveň nemení na fakte, že ľudia, ktorí mágii poézie podľahnú, v tomto počarovaní radi zotrvávajú. U mňa takýto prelom nastal na vysokej škole, keď som sa rozhodovala pre tému diplomovej práce a ako predmet výskumu som si zvolila symbol v poézii sv. Jána z Kríža. Doteraz si pamätám na ten údiv zo zistenia, že zopár poetických útvarov, ktoré potom barokový svätec „vysvetľoval“ traktátovou prózou, malo pre mňa oveľa väčšiu výpovednú silu ako ich siahodlhé komentovanie. Sympatické bolo, že si to ospravedlňujúco uvedomoval aj samotný autor a viackrát túto nedostatočnosť jazyka vo svojich výkladoch Duchovného spevu, Temnej noci či Živého plameňa lásky pripomínal. V procese poznávania Jánovej tvorby som si vtedy výraznejšie uvedomila, že jazyk poézie presahuje možnosti bežného dorozumievania, že ašpiruje pomenúvať javy presnejšie, prenikavejšie, sugestívnejšie, ale i pokornejšie – s vedomím, že stále nám pri uchopovaní vecí niečo uniká. Okrem jazyka je báseň svojská i svojou stavebnosťou. Básnik ponúka rébus a čitateľ hľadá možnosti, ako zvolenú kompozíciu odčítať, prebieha akási intelektuálna hra, ktorej výsledkom má byť nielen porozumenie (technike), ale i hlbšie či oslobodzujúce poznanie (života). Priznávam, čo je asi prejavom profesionálnej deformácie, že aj vo voľnom čase, napríklad počas dovolenky, si beriem do cestovného kufra viac poézie ako prózy. Pri šoférovaní alebo žehlení však veľmi rada počúvam audioknihy s prozaickými textami.

Viem, že sa venuješ aj popularizácii literatúry. Aké aktivity podporuješ alebo ktoré z nich sú ti blízke u vás v Ružomberku?

Ružomberok je mesto na významných krížnych cestách, no dosť ďaleko od veľkého civilizačného ruchu. Katolícka univerzita žije skôr pokojným rytmom – je rodinného založenia, funguje v malých komunitách učiteľov a v menších komunitách študentov. Sama sa snaží podieľať na kultúrnom živote v meste (najmä v spolupráci s Galériou Ľudovíta Fullu) alebo vyhľadávať pre študentov kultúru v blízkom okolí (SKD Martin, Štátna opera Banská Bystrica, literárny život v Žiline). Univerzita má svoje hudobné teleso aj študentské divadlo, Katedra predškolskej a elementárnej pedagogiky PF pravidelne robí súťažné a kultúrne akcie pre deti z ružomberských škôlok, Pedagogická fakulta v spolupráci s Klubom Tomáša Munka organizuje súťaž pre vysokoškolákov v tvorbe duchovnej poézie, naši žurnalisti sú aktívni v mestskej televízii i v regionálnej tlači. V inšpiratívnom prostredí Univerzitnej knižnice robíme moderované čítačky, besedy a poetické recitály so slovenskými básnikmi a prozaikmi či prezentácie literárnovedného charakteru. Snažíme sa na ne pozývať aj ľudí z mesta a zo stredných či základných škôl. Už niekoľko rokov sa v spolupráci s Prešovskou univerzitou a organizáciou FACE realizuje v Univerzitnej knižnici i jedno zo stretnutí s autormi domácej a zahraničnej poézie Poetry Quartet, otcom myšlienky a hlavným realizátorom ktorého je Ján Gavura. Viaceré kultúrne akcie organizuje pre študentov Univerzitné pastoračné centrum; naši pedagógovia tiež participujú na kultúrno-duchovnom podujatí Dotyk krásy spojenom s dielňami umenia, ktoré v Banskej Štiavnici každý rok pripravuje dominikánska rodina na Slovensku. Univerzita by chcela v intenciách svojho poslania rozbehnúť viaceré projekty Service-learning(u) – poskytovať profesnú pomoc mestu a jeho komunitám, a zároveň tým zlepšovať praktické kompetencie zúčastnených študentov v ich študijných odboroch. Určite sa dá v tomto smere spojiť so sociálnou oblasťou aj umenie. Tejto myšlienke osobne veľmi fandím.

(S Janou Juhásovou sa zhovárala Silvia Kaščáková)