Nie je to tak, že budeš mať v tomto živote všetko, na čo pomyslíš, zvyknem nahlas dohovárať televíznej obrazovke, keď sa na nej v celej svojej nevedomosti objavia ľudia bez znalostí. Takýchto samoľúbych jedincov by mali umlčať ako v minulosti, ibaže médiá ich totálnym nezmyslom zas a znova poskytujú priestor. To je vskutku nezodpovedné. Nie, toto som nenapísala
* Krv nie je život pre tých, čo po nej bažia. Jediný pomazaný pre tých, čo každú vieru nazývajú moc, je mesiáš, čo zlyhá. Kto sa ponižuje, aby bol povýšený, povýšený nebude. Poznáš všetky správne odpovede, odpisoval si od svojho učiteľa, ale poslednú otázku si nečakal: Kto, ak nie ty? Nemôžete mi povedať viac,
Iveta Merglová pochádza z Plzne, kde študovala knižnú kultúru a intermediálnu tvorbu na Fakulte dizajnu a umení Ladislava Sutnara ZČU. Žije v Prahe, živí sa grafickým a webovým dizajnom. Od roku 2016 sa venuje ilustrátorskému projektu Biceps, ilustráciám do časopisov, kníh a krátkym komiksom. V roku 2018
Radoslav Repický je absolventom Školy úžitkového výtvarníctva v Košiciach na oddelení grafiky a Fakulty umení na Technickej univerzite v Košiciach v ateliéri prof. Rudolfa Sikoru. Intuitívne pracuje s odkazmi zo svetovej populárnej tvorby. V jeho prácach je čitateľná dôverná znalosť historických i súčasných polôh komiksového média. Jeho
Januárová glosa to nemá ľahké. Nuž – je januárová. Vtedy si ľudia dávajú rôzne predsavzatia, píšu si ich veľkými písmenami na papier, aby každý videl. Napokon tými, ktorí by to predsavzatie najradšej už nevideli, sú samotní autori hrdých výziev. Glosa si nič také nemôže dovoliť. Musí sa tváriť slávnostne – je predsa január, prvý
Iveta Merglová pochádza z Plzne, kde študovala knižnú kultúru a intermediálnu tvorbu na Fakulte dizajnu a umení Ladislava Sutnara ZČU. Žije v Prahe, živí sa grafickým a webovým dizajnom. Od roku 2016 sa venuje ilustrátorskému projektu Biceps, ilustráciám do časopisov, kníh a krátkym komiksom. V roku 2018
Na Štedrý deň roku 2004 mi zomrela babka Jožka. Dedko František, jej muž, bol vtedy po smrti, a preto sme u nej na dedine už pár rokov trávili Vianoce. My, Urikovci (rodičia a tri dcéry), a tiež päťčlenná rodina otcovej sestry. V ten deň pred dvadsiatimi rokmi sme dokončovali na našom mestskom byte posledné vianočné prípravy, balili darčeky a
Nemôžem tomu uveriť, ale keď sa ráno zobudím, hneď viem, že som chorá, je mi mdlo, točí sa mi hlava, k čomu sa pripája mierne prechladnutie, v okamihu si uvedomím, že na druhý deň som sa mala vidieť s mužom, na ktorého neprestajne myslím, a ak som chorá – doteraz sa to nikdy nestalo –, tak sa s ním
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že to sem nepatrí. Najmä, ak sú Vianoce, šťastné, veselé, radostné... Je to o mojom kamarátovi, sme rovesníci, tesne nad šesťdesiat. Aj v knižnici, pre ktorú píšem tieto riadky, sa nájdu jeho knihy. Možno bol u vás na besede. Načítal knihy pre nevidiacich a slabozrakých. Videli ste ho v televízii, počúvali v rozhlase.
mala radosť z prítomnosti pamäti v zrkadle ráno videla tvár svojej prababičky opuchnutú z hladu vo vlastných deťoch si všímala tie bruchá ktorých sa nafukovali z pôdy kôry mrlíka rebrá im vrastali do tenkej kože videla deti v snoch privalené panelmi svojich bezpečných izieb s roztrhanými tvárami sklom z rozbitých okien mala radosť z