I.
& na mesto sneží & sneží, biely pád dopadá na tvoje dlane
v meste sneží & sneží, duša nepovstane,
autobus neodíde, nikto nič nezmešká
hrdlá továrenských cigariet vyfukujú svoj vznešený rozkošnícky dym do ružovo belasej nahoty prázdneho neba
& v meste sneží & sneží
… všetko zapadne samo do seba
… & hlavne do nemého spasenia tohto ľadového nebeského aktu
/taktu zvončekov
.. chladom teplo
diaľkou blízkosť
tvojimi perami našiel som tie svoje
& v meste sneží & sneží, oblečte niekto krista pána do teplého svetra, nech nezmrzne,
keď už tam hore visí tak sám
každá kôpka lístia mení sa v legendárneho Amidu & ulice v západný raj
… lebo
sneží & sneží
premrznuté palce v deravých topánkach
… sladký jazyk uväznený medzi zubami svetlopády pouličných lámp
je jedno kde práve si, aj tak nie si nikde
& na mesto sneží & sneží
podnapitý pouličný saxofonista týra uši vrán majestátom žalospevu lacného vína
& nerobí drahoty
… raz sa všetko skončí v šťastí & bolesti
telá detí sa zabárajú do vlhkej ľadovej periny
& je zbytočné hľadať paralelu s lonom smrti
na mesto sneží & sneží
& každý, kto chytil vločku do labyrintu svojho jazyka
je pripravený odletieť vo vesmír bez strachu
…lebo sneží & sneží
***
XIII.
„Človek sa hanbí len toľko, koľko je ho vidieť, & vidieť je ho len toľko, nakoľko dovidí on sám“
(Søren Kierkegaard)
… každý život vraj potrebuje epilóg, fňukanie do stránok farárskej tlače. Posledná báseň, smrť knihy trinásta v poradí. Vzpomeňme na sestru symfóniu, ktorá nás počká v kristu.
Aby som sa donekonečna opakoval, píšem, vravím, šepocem & kričím za všetky svety, všetkých paradigiem i všetkých posvätných diskurzov uväznených v nich, za každé oči, ktoré si myslia niečo iné…
Tak aby som sa naďalej opakoval – píšem, vravím, šepocem, & kričím:
že tretia svetová vojna bude vojnou o naše duše & nie telá, že tretia svetová vojna bude zápasom o naše duše, nie telá, že WWIII bude bojom o naše duše & nie telá, že svätová vojna, že tretia svätová vojna bude zápasom o naše duše, že 3. svetová vojna bude vojnou o naše duše a nie o naše telá…
Teda, ak nepočítame zbytočné krajiny na slzavých pobrežiach bez benzínu, stránky učebníc dejepisu, umrieť nie je tak hrozné, ak to nie ste práve vy ….
& my, na slzavých pobrežiach masovej hipstérie? Chudíkov polozlomený hlas koktá z reproduktoru: „Mám rád rádio“ & na predpremiéru ukrižovania 3D už nie sú žiadne voľné lístky, recenziu ponúkne Čsfd.
Vianoce bez panenstva. To predsa duch svätý bez kondómov určuje axiómy morálnej filozofie.
Hlas ponajnovšej mytológie kvíli tajomstvá očí – Hulk je nový Hercules, Spiderman spriada siete Arachné, Ghost Rider s Belerofontovým pohľadom, Beast len Enkidu, čo nikdy nedosiahne ľudskosť po spojení s prostitútkou, pochabý Achab vyšiel do boja s bielou veľrybou – paže & nohy & pohľad
ako
T 1000
Homéros slepého monitoru upriamil kameru do tvojho srdca – premietame live, podvedomé predstavy, čím ďalej, tým viac vzdialené lesu či poľu plnému repky…
Homéros monitoru – mechanický rozprávač našich príbehov, otec našich názorov, mamička nášho veku,
Homéros monitoru – naveky slepý.
Nik nevidí ostrejšie než oko kamery, & jedlo nechutilo nikdy tak dobre ako na televíznej obrazovke, však Ali.
K masturbácií zapínam stroj, vyhľadávač & kameru, zabudnime na to, že naše telo je neobsiahnuteľným objektom.
Ja je niekto iný – teda videohra z pohľadu tretej osoby & counter strike hračka pre znalcov metafyziky.
Letopočet od roku 2001, tolerovať mešitu je ľahšie než počúvať vlastné myšlienky,
zapínam mp3, prestávam vnímať, autobus odchádza, dovidenia.
***
Šansón
Domov je vraj každý dom
dlane sú naveky samy
Kristus páchne kadidlom
& asfalt dážďovkami
Prší do vlasov šedivo belaso šansón steká
Pomalé kvapky
Po krivkách tváre
Pokrivkávajú ku perám
Nad hlbokou mlákou
Nakloníš hlavu
Kúpe sa v nej
Opačný svet
Dnes poviem ti príbeh o stromoch, čo naopak rastú
O bohu, čo nedal výpoveď
Domov je vraj každý dom
dlane sú naveky samy
Kristus páchne kadidlom
& asfalt dážďovkami
Tu spasiteľ žena nepokrstená / nenarodená v maštali
Mašľami krášli si vlasy pletie
Tvár pred dažďom skrýva
Nechty na nohách rudé a bosé
Za dekoltom srdce a na ňom pohľady
& dotyk čo stená
Že žena – kristka nám všetky hriechy
Odpustí
Domov je vraj každý dom
dlane sú naveky samy
Kristus páchne kadidlom
& asfalt dážďovkami
& nie je biča nie je tyč a nieje nič a-
ko ja
a nieto trestu, ak za nevestu vezmeš výzvu do boja
zastávky hrdzavé s ryšavým dychom
zmizol chlad, ticho i smrť
v mokrom prítmí blúdiť bytmi
slepá slnečnica otáča krk za slnkom
je tiché skryto v našich bytoch
Svarog drichme & Apolón
poháňa mu kolísku
Domov je vraj každý dom
dlane sú naveky samy
Kristus páchne kadidlom
& asfalt dážďovkami
& za sklom mámivým víno pijú páni
topánky daždivé šliapu po mlákach, svet topí sa dážďovkami
stenajú červy vyplavené zemou, čo priveľa vypila
zdá sa, že zvracať svoj osud nevieme sami
topiť sa topingom vody
je údelom nechodiacich
a Kýria jemných rúk povie skôr fuj … než by
z mláky zdvihla bezruké telo
po daždi je hmla nastáva bielo
nebolelo ?
& domov je vraj každý dom
dlane sú naveky samy
Kristus páchne kadidlom
& asfalt dážďovkami
***
–CHAGALL–
Exupéryho svetla nosič
zapaľuje lampám plyn
je možné milovať sa, pobiť
šepce skici harlekýn
& hore na strážnej veži
Madame Márnivosť čistí si pleť
je lepšie jeden deň prežiť,
než nikdy neumrieť
v izbietke si eniac pípa
baladu bosých chodidiel
od všemŕtvej Edith Piaf,
čo mení sa rázom v mademoiselle
minulosť nenájdeš v nikom
tá odpláva na plti
kto chce mať z detí anjelikov,
nech ich čo najskôr zaškrtí
chýbajú mi tvoje líca
žirafa sama sa vznieti
som zvracajúca pobehlica
trčiaca z dómu sv.Alžbety
Exupéryho svetla nosič
natiahol krídla – zmenil sa v úsvit
je načase na stole sa prebudiť
& začať skutočne blúzniť
***
XIV.
Myslím na teba, v tento deň bez kvapky dažďa
Mysím na teba & nemám sucho v ústach
& myšlienka, len tichá vražda
Keď svojím nevinným neodpúšťaš
Veriť v boha je ako veriť v ľudí
Duchaprázdny čin plný nudy
Azda nečakáš, že poviem, že ťa ľúbim ?
Myslím na teba
Seba súdim.
Tomáš Straka knižne debutoval samizdatom — Paper back — (2013). Roku 2014 vydal básnickú zbierku Hrdina robotníckej triedy a v roku 2016 mu vyšla próza s názvom Len sa nepozri do očí. Od roku 2017 spolu s Luciou Ernekovou organizuje slovenskú scénu slam poetry – súťažný formát performatívnej poézie, v ktorom vybraní diváci hodnotia vystúpenie prednášajúceho bodmi. Ukážky pochádzajú z autorovej pripravovanej zbierky Spievam.
