„K niektorým ľuďom si nájdeme cestu až po smrti.“
I.
Na jej hrobe boli každú nedeľu čerstvé kvety. Všimla som si to, keď som sa prestala vláčiť na cintorín každý deň ako zbitý pes a v duchu zavýjať od bolesti nad vlastnou stratou, vtedy, keď som už prichádzala nenáhlivým krokom a s mamou som začala viesť dlhé nežné dialógy, ktorých repliky sme počuli len my dve.
Spolu s tým, ako sa mi čistila zakalená myseľ, čistil sa mi i zrak a ja som pomaly začala vnímať aj okolie jej večného odpočinku. A neskôr som to robila naozaj pozorne, aby som jej o ňom mohla referovať – mala to vždy tak rada, keď som jej robila prostredníka medzi ňou a vonkajším svetom, ktorý sa pre ňu tak náhle uzavrel ešte za jej života.
Bolo by ju iste prekvapilo tak ako mňa, že Mancika odpočíva v jej bezprostrednej blízkosti. Aj keď na tom vlastne nie je nič prekvapivé – susedov si zvyčajne na takomto mieste nevyberieme, tak ako ani v živote. A v malom meste je dosť pravdepodobné, že nimi budú známi ľudia. No i tak som si bola istá, že mamu by to prekvapilo rovnako ako mňa. Aj to, že každú nedeľu si ju ktosi pripomenie kyticou.
Mancika bola totiž na svete posledná svojho mena. Otec a brat zahynuli pri železničnom nešťastí a keď doopatrovala matku, jedinými jej príbuznými ostali akísi bratranci v Amerike. Aspoň tak to Mancika raz vykladala mojej starej mame. Mancika bola, ako sa to u nás stále hanlivo hovorí – stará dievka. Tá, čo sa vraj hnevá aj na kameň. No nie Mancika. Nevedno, či ju niekto niekedy videl nahnevanú. Dokonca ani jej študenti – a nebolo ich málo – ktorých vyprevadila k maturite. Vraj, keď čosi vyviedli alebo na seba hrubo vykrikovali, Mancika sa od žiaľu nad toľkou neprístojnosťou iba rozplakala. Plakala nad nimi, nad krehkými nádobami, ktoré sa snažila naplniť aspoň časťou svojej úcty a lásky k životu a ku kráse a ktoré sa občas ukazovali byť plné všeličoho iného.
Obyčajne však v Mancikinej prítomnosti akosi každý podvedome stišoval hlas a snažil sa učesať ohrublý slovník. Možno to bolo jej širokými nevinnými očami, tak podobnými Felliniho celoživotnej múze, ktoré ani rokmi nestrácali zo svojho fluida porcelánovej bábiky. Skutočne – bolo v nej čosi porcelánovo krehké a zdobené.
„Šáločka zo Sèvres,“ povedala raz mama, keď sa na ňu dívala ako presne odmeranými krokmi vyklopkáva na vysokých podpätkoch svoju cestu z práce domov.
Mamine prirovnanie mali pre mňa v sebe vždy kus nečakanej originality – tajne som sa v nich vyžívala a keby sa mi kedysi život nezdal nekonečný, poctivo by som ich zapisovala.
Toto som si nemusela zapísať – odkedy ho vyriekla, vynorilo sa mi vždy, keď som Manciku videla. Manciku v jej šatách zo šesťdesiatych rokov s úzkym pásom, ešte zvýrazneným opaskom a širokou sukňou, vysokých podpätkoch na stále štíhlych nohách a čipkovaných rukavičkách aj v najväčšej horúčave. Takto si ju pravdepodobne budú pamätať všetci obyvatelia nášho malého mestečka, takto ju pravdepodobne upravili aj na jej poslednej ceste, na ktorej som ju nevyprevádzala, lebo som vlastne o tom, že Mancika zomrela, dlho ani nevedela.
II.
Život v malom meste má svoje zvláštnosti. Nie je to dedina, kde každý každému vidí do hrnca, no nie je to ani veľkomesto, v ktorom o sebe ľudia nič nevedia. Myslím, že Mancika by ľuďom na dedine bola na smiech a vo veľkom meste by jej čudáctva zanikli popri zámerných výstrednostiach iných. No u nás, v blahej malomestskej klíme, zastala dôstojne svoje miesto rešpektovanej deviácie.
Neviem, či toto bolo príčinou alebo následkom toho, že sa nevydala. Nikdy som o tom bližšie nepremýšľala, vnímala som ju jednoducho ako miestnu starú pannu so starosvetskými maniermi. Figúrku, postavičku ako vystrihnutú z Jesenského poviedok. Alebo Dušekovu Slamienku, či inú literárnu hrdinku. A Mancika aj milovala literatúru, rovnako ako matematiku a fyziku, ktorú vyučovala; s úspechom, čo klal oči riaditeľovi gymnázia. Napriek tomu voči nej nikdy nič nepodnikol, dokonca za bývalého režimu prehltol i jej verejné návštevy kostola.
Mancika bola totiž okrem iného aj nábožná. So svojou staručkou matkou nevynechala jedinú bohoslužbu ani v časoch, keď navštíviť dom Pána mohlo byť naozaj pre človeka a jeho kariéru veľmi nebezpečné.
Mancike skrátka nechýbala odvaha. Nezľakla sa ani vtedy, keď v šesťdesiatom ôsmom prechádzali ulicou mesta tanky a opitý kostolník sa ich pokúšal trafiť poslednou prázdnou fľašou od piva. Vtiahla ho do dvora a nedovolila mu vyjsť, kým ich ťažké pásy neprevalcovali i posledný meter hradskej.
Odvahu prejavila, aj keď jej najlepšia študentka matematiky v treťom ročníku otehotnela s miestnou futbalovou hviezdou. Odvahu zastať sa dievčaťa pred spolužiakmi a prehovoriť s jej zhrozenými rodičmi. Vďaka jej výdatnej podpore sa nakoniec narodil malý futbalista s génmi matematika a dokonca to vydržalo aj jeho rodičom.
Sledujúc meniace sa kytice na jej hrobe som si spomínala na všetky tieto drobné príhody zo života mestečka, kde vystupovala ako významná postava. Prekvapilo ma, že ich vlastne nebolo tak málo. O Mancikinom „skutočnom“ živote som však nevedela nič. Nevedela som, čím žila za dverami starého domu s mezanínom, o čom snívala, čo dosiahla okrem svojej pevnej pozície v panoptiku miestnych čudákov.
Mama mi ešte stihla porozprávať, že po revolúcii začala okrem svojej matematiky a fyziky vyučovať i náboženstvo. Bezočiví fagani, ktorých rodičia podnikali a na deti nemali čas, sa jej raz na hodine náboženskej výchovy opýtali, či je naozaj panna. Neviem, čo im jej porcelánová tvár povedala, či zahorela ozajstným panenským studom, či prvým životným hnevom, o tom sa v príhode nehovorilo. Tak ako sa nikdy nehovorilo o Mancikiných nápadníkoch, čo mi prišlo dodatočne čudné, lebo hoci Mancika bola na miestne pomery trochu čudácka, ale inak aj pekná, pestovaná a inteligentná žena. To síce môže byť akurátny dôvod na starodievoctvo, ale nijako to nechráni pred klebetami, či skutočnými záletníkmi.
Tak som si vo svojom uplývajúcom smútku vybájila, že kvety na hrobe sú od jej tajného, nikým, možno ani ňou samotnou nepoznaného, ctiteľa. Dúfala som, že raz ho stretnem už trochu nahrbeného, ticho skloneného nad jednoduchým žulovým náhrobkom rozjímať o nenaplnenej láske. Moja zvedavosť na pôvodcu kvetinovej výzdoby rástla spolu s tým, ako sa obrusoval môj žiaľ.
Minula jeseň a začiatkom zimy sa na moje sklamanie objavila na hrobe kytica umelých kvetov, ktorá tam strašila až do Vianoc, keď ju nahradil malý stromček. Takmer zoschol, kým ho po Hromniciach ktosi konečne vyhodil a pri štylizovanej Mancikinej fotografii opäť zažiarila nová umelá kytica. Prežila mrazy a pľušte až do jari.
A potom jedného nepekného marcového dňa som už od cintorínskej brány videla pri jej hrobe nahrbenú postavu. Zďaleka to však nebola mužská postava. Stará žena vo vyblednutom zimníku kládla práve do fľaštičky od detskej výživy kytičku snežienok poprekladaných modrými kvetmi scily. Zastala som nerozhodne a celkom nelogicky na chodníku. Žena sa narovnala a pokojne mi kývla hlavou v ústrety:
„Idete za mamou?“
Poznala ma teda, no mne jej stará všedná tvár nehovorila nič. Rozrušila ma však najmä formulácia jej otázky. Pred všetkými som doteraz tieto cintorínske návštevy zakrývala, aby som nevyzerala hlúpo, či nebodaj nedospelo. Moja mama predsa odžila pekný kus života, z ktorého posledné dni sme trávili v úzkom kontakte a takto prehnane smútiť sa ani na dobrú dcéru v racionálne zmýšľajúcej spoločnosti nepatrí.
„Ja som už bola za svojím a teraz som doniesla i Mancike z týchto,“ dodala žena, keď som sa nehýbala.
„Chodíte k nej často?“ hlesla som konečne, nevedomky použijúc jej vlastnú rétoriku.
„V zime ani veľmi nie, vtedy niekedy ani z domu nevyjdem a kvetov niet. Ale takto od jari do jesene som tu každú sobotu. A Mancike to dlžím.“
Od vzrušenia mi zahoreli líca.
„Dlžíte?“
„No hej, sľúbila som jej to. Predsa len to bola čudáčka – iní by chceli sviečku zapáliť alebo sa pomodliť a ona – vraj kvety!“
Vo chvíli sa mi vybavila záhrada obklopujúca dom s mezanínom – plná kvetov a vôní a Mancika v starom slamenom klobúku s gumovými rukavicami a v záhradníckych nohaviciach. Ako som mohla zabudnúť na Mancikinu životnú lásku, na kvety? Vždy ich vraj mala čerstvé v kabinete. Po dlhom čase som sa usmiala. Prehodila som ešte pár slov so ženou, o ktorej som sa ešte dozvedela, že bola roky Mancikinou susedou a že poznala aj moju mamičku a vôbec všetkých, čo pomreli v poslednom čase a ktorých mená mi popravde často nič nehovorili.
Na najbližšiu návštevu cintorína som už niesla dve kytice. Keď som upravovala v kameninovej váze žlté narcisy, predstavovala som si, ako si Mancika práve dáva hore čaj o piatej z fajnového sèvreského porcelánu a spokojne sa usmieva.
Elena Eleková (1978) píše popri povolaní lekárky (a matky). Jej dve románové novely Život pri živote (2011) a Morituri (2014) sa preto tematicky viažu na zdravotnícke prostredie. Vydala tiež knižku pre deti Môj brat nemá brata (2017), píše divadelné hry pre michalovské ochotnícke divadlo a externe prispieva pravidelnými komentármi do denníka Sme.
