Dvojkrídle okno
Keď som bola v Nepále, cestovala som vlakom na takej otvorenej plošine. Navážal sa tam do mňa jeden chlap, obťažoval ma. Nebolo mi to jedno, ohradila som sa. Ohradila som sa dôrazne. Muž zabalansoval, stratil rovnováhu a prepadol cez okraj vagóna do otvoreného terénu. Nikto si nič nevšimol. Na najbližšej stanici som sa šla udať na políciu…
Na polícii:
„…A vám sa niečo stalo?“
„Nie.“
„Potom je to v poriadku.“
Dodnes naňho myslím. Či žije.
(Voľne podľa Pavlinho rozprávania)
1
Je Boh,
ako ja Neboh?
Rozmýšľam o tom na pohreboch
a nehrniem sa k rakve,
pozerať mŕtvym do viečok.
Ešte by som tam – vyvolený – za kvet
uvidel samo
KTOVIEČO,
keď do kostola vletí vtáča.
– – –
Keď aj ja k rajským záhradám
tak nenútene kráčam,
až sa zakrádam.
2
Nepál, Nepál…
Nepál.
Na kieho Budhu by som sa tam trepal?
Na svete toľko úkladov a nástrah.
Pomaly nieto kedy len tak
myslieť
na strach.
– – –
Pozerám na svoj odraz v lyžičke
a nevidím
nič
fyzické.
Program
Mocne povznesený nad úškľabok
dverí, líham na úskočnú posteľ,
obraciam sa z dlhej chvíle na bok,
keď som na lopatkách neosprostel.
Mlčím, ale chcem to zahovoriť
usedavým smiechom na poschodí,
kde dôsledne žijem bez priorít,
kde sa mi nič zvláštne neprihodí,
kde sa stránim zväzujúcich výsad
géniov, čo formovali na tom,
o čom idem odhodlane písať,
východiská k svojim postulátom,
kde mi neveria, a kde mi klamú,
kde len zo sna dvorím vnadným devám,
pyšný na svoj naničhodný glamour.
Kde som svoj. Aj keď si neprospievam.
8. 1. 2014
Na plote párik sýkoriek
takejto zime pritaká.
Kto pociťuje príkorie,
nech číta Jána Litváka.
A nech si pery nasliní,
alebo hoci s mastnými,
nech pozdravuje rastliny,
keď nevychádza s vlastnými.
Raňajky v tráve
Dni sa vlečú –
roky letia.
Sadám k leču
vprostred leta.
Je to iba
lečo laika,
tak v ňom chýba
paradajka.
No a psovi
chýba móres,
drhne mačku.
To chce nový
krovinorez,
prisámvačku!
V sociálnej sieti
„Tá americká propaganda…“
„Tá ruská propaganda…“
Už len ja som tu za nímanda.
S recepčnou krízou,
s tvorivou krízou,
mám provokovať perohryzov.
Za ruskou brezou
sekvoja.
Navidomoči
nesvoja.
A pod tou brezou
družina hrdlorezov.
Družina…
Čo nečítali Suržina?
„Ešte vždy sme dobrí na zabitie
spi krásna Verona.“
Verona, nespi!
A vy spite,
ako keď nezvonia.
Fakty či drísty.
Nie som
si
istý –
či si ho nesiem zo škôl,
kam som si chodil pospať,
ten názorový rozkol,
až názorový rozpad,
alebo to mám z domu,
kde celé noci svietim
a prizerám sa tomu,
ako je z teraz predtým,
ako sa všetko deje
akoby sa to dialo
len v medziach beznádeje
a nebolo to málo.
Láska i nenávisť.
Svet meňavý.
Pod maskou býva kukla,
pod kuklou škraboška…
Ak by mi hlava pukla,
ešte mám pánbožka?
Či oligarchu
a len tú,
a len tú ťarchu
talentu,
ja trpká hŕbka?
… Emily
mi nenačrpká
tequily.
Pustím si Broma,
ospalý
(swing to je, čo ma
rozpáli!),
sám konča stola,
bezmenný,
však dookola
džezmeni.
Hasne mi svieca,
ticho tam!
Ticho tam, keď sa
chichotám.
Keď sa mi treba objektívne hroziť –
tých postojov,
tých animozít.
(Ó, neodškriepiteľné pravdy –
vyžadujúce audit.)
„A rusofil…“
„A amerikanofil…“
Čičíkajú si profil.
Väčšina – nečinná.
Filozof by sa vzopäl,
zahľadel do hviezd
a popotiahol sopeľ
s výrazom Boh vie.
Ja hlava
už-už puknutá,
ešte mám,
ehm,
vnuknutia.
Nejde to hneď, no
za všetky jedno:
hlavne nič nerob, nekonaj,
iba si želaj VŠETKO NAJ.
Ako len Nikto Odnikiaľ.
Čo by si načo podnikal?
Nevieš dňa ani hodiny.
Nedozvieš sa to od iných.
Sústreď sa – ak už tvorivý –
na hormonálne poryvy.
A tak sa sústredím.
A klamem svojej múze:
vezmem ťa
na Betelgeuze.
Pavol Garan (1978) sa narodil v Rožňave, žije a tvorí v Dobšinej. Venuje sa poézii. Publikoval v mnohých slovenských a českých literárnych časopisoch a v Slovenskom rozhlase, svojou tvorbou je zastúpený aj v zborníkoch Dlh (Vienala 2004), Posúvanie (2007), antológia súčasnej slovenskej poézie Päť x päť (Literárne informačné centrum Bratislava, 2012) a PARNAS (2016). Ukážky z jeho tvorby boli preložené do angličtiny (John Minahane, Slovak Literary Review) a španielčiny (Alejandro Hermida de Blas, Nayagua). Debutoval zbierkou poézie Smrť zahroteným prstom (Vydavateľstvo SSS, Bratislava 2007), za ktorú získal prémiu Ceny Ivana Kraska, neskôr mu vyšli zbierky Jednotlivec (Trochejský kôň) (Vydavateľstvo DALi, Košice 2009) a Šla Pavla šalviou (FAMA art, Spišská Nová Ves 2017). Od roku 2001 je členom Spišského literárneho klubu.
