V poradí tretí slovenský spisovateľ prijal pozvanie do nášho detského kútika a dovolil nám položiť mu otázky o knihách i otázky na telo. Tentoraz sme sa stretli s básnikom Valentínom Šefčíkom, ktorý žije v Prešove. Počas nášho rozhovoru sme zistili aj to, že pán spisovateľ píše básničky poležiačky a občas si pri tom aj “schrupne“. Dozvedeli sme sa, že do momentu, kým nebola postavená diaľnica medzi Košicami a Prešovom, stopoval autá, a tak cestoval domov z práce. A či veríte alebo nie, zoznámil sa týmto spôsobom s ľuďmi, ktorí mu pomohli vydať mnohé z jeho kníh.

Viem, že ste riaditeľom školy. Čomu sa venujete viac, písaniu kníh alebo “riaditeľovaniu“? (Dávid, 9 rokov)

V škole “riaditeľujem“ a učím a keď si nájdem voľný čas, tak rád píšem.

A čo vás viac baví? (Natálka, 9 rokov)

Mňa baví strašne veľa vecí. Písanie je jednou z nich. Veľmi rád chodím aj do mojej školičky. Mám svoju prácu rád a mám rád aj tie chvíle, keď môžem písať.

Je ťažšie byť riaditeľom alebo spisovateľom? (Dávid, 9 rokov)

Ťažšie je byť spisovateľom. Učiteľská a riaditeľská práca je náročná a zodpovedná, ale aj krásna a vyžaduje si veľa času. S písaním je to podobne, lebo ja som veľmi náročný autor, ktorý je málokedy spokojný s tým, čo vymyslí “na prvú šupu“. Veľa škrtám, trhám, prepisujem, opravujem, inovujem a niekedy aj celú báseň vyhodím. Ostane len nadpis a píšem báseň znova iným spôsobom. Keď si báseň prečítam a mám z nej dobrý pocit, vtedy je moja misia úspešná.

Píšete rukou na papier alebo používate počítač?  (Vasyl, 7 rokov)

Píšem rukou na papier, poležiačky a na bruchu.

Prečo ste začali písať knihy? (Samko, 7 rokov )

Lebo to nikto nechcel robiť!Vlastne netuším, prečo som začal písať knihy. Ja som začal písať iba básne. Akýmsi osvietením mysle, v jednom okamihu, len tak z ničoho nič som si povedal: ,,Idem napísať básničku pre deti!“ A potom som to vyskúšal o deň, aj o dva, aj o týždeň a zistil som, že asi mám v sebe niečo, nazvime to dar písať básničky. Zistil som, že moje básne dokážu osloviť deti a možno aj dospelých. To bolo niečo, čo ma prekvapilo a zároveň potešilo. Tak som si pomyslel, aké by to bolo pekné, keby sa tie básničky objavili v knižke. Nuž som začal hľadať spôsoby, ako by som mohol vydať knihu. Podarilo sa mi vydať moju prvú knihu s názvom Kniha na vydaj. Potom vyšla druhá, tretia, štvrtá a piata.

Koľko rokov píšete? (Matejko, 7 rokov)

Mal som asi 10 rokov keď som pocítil potrebu urobiť niečo poetické. Pamatám si, že to bolo v čase skorej jari, keď už kvitnú podbele. Vzal som si zápisník a ceruzku a šiel som za dom k potoku. Tam som uvidel podbele. Začal som o tých podbeľoch písať básničku. Či už bol ten môj pokus úspešný alebo nie, to si dnes nepamätám, ale bolo to to prvé poetické, čo som kedy v živote skúsil. Samozrejme, že som potom neskôr skúšal písať básne pre dievčatá, také zaľúbené. Na vysokej škole som mal i vážnejšie pokusy, ale až keď som sa stal učiteľom, tak som napísal svoju prvú báseň pre deti. Odvtedy píšem hlavne pre ne.

Prečo ste napísali knihu o láske? (Natálka, 9 rokov )

Podobnú knihu som na našom knižnom trhu nenašiel a mal som pocit, že tu niečo také chýba.

Je tažké písať básne? (Samko, 7 rokov)

Je to veľmi tažké. Ale na to som prišiel až oveľa neskôr, než som vydal prvú alebo druhú knihu. Pretože keď človek začne písať, všetky jeho nápady sa mu zdajú byť perfektné a dobré. Až neskôr zistí, že to možno až také dobré nie je. Začne sa pýtať sám seba,  čo ak sa to dá urobiť lepšie alebo čo ak toto už povedal niekto iný lepším spôsobom? Človek skúša a  učí sa. Ja sa učím dodnes. Čím viac píšem, tým ťažšie mi to ide, lebo tým menej som spokojný so všetkým, čo vytvorím. A tak škrtám, mažem, prerábam. Je to drina. Ale, je to dobrá drina, lebo keď sa niečo podarí, tak je to potom veľmi fajn.

(S Valentínom Šefčíkom sa zhovárali Natálka, Matejko, Vasyl, Dávidko a Samko)