Jozef Karika je u čitateľov populárnej literatúry známy autor, prevažne píšuci o slovenskej mafii. S románom Trhlina sa však už po druhýkrát (po knihe Strach) pokúsil napísať niečo ako slovenský horor a po prvýkrát sa dostal aj do úzkeho výberu Anasoft Litera. Pozrime sa teda či oprávnene. Je Trhlina naozaj taká dobrá?
Na vykreslenie hororového alebo prinajmenšom dramatického deja, si autor vybral slovenské pohorie Tribeč. Vraj opradené záhadami, tajomstvami a zmiznutiami. Teda, ktorá časť Slovenska nie je s nimi spojená? Krvilačná grófka Báthoryová, levočská Biela pani či tajomné kruhové stavby podobné Stonehenge, nazývané rondely. Jozef Karika teda len objavil novú studnicu príbehov, ktorú trochu okorenil v štýle filmu Hory majú oči.
Ak uvažujem nad textom problematizujúco, neviem sa rozhodnúť či hlavným hrdinom má byť tajomný Igor, ktorý sa však nespráva veľmi hrdinsky, alebo sám autor, ktorý komentuje každú sériu Igorových výpovedí. To je však asi jedno. Sedia na káve, debatujú, alebo skôr Igor rozpráva svoj príbeh, ako narazil na tajomstvá Tribeča.
Nepresvedčivé sú i dialógy a jazyk, ktorý je v celej knihe príliš umelý a písaný, nie hovorový a hovorený. Pozrime sa na údajný autentický prepis Igorovej výpovede: „Nebol som sám, aj moji kolegovia čoraz častejšie zostávali na vzduchu, pokašliavali, chrchľali, alebo si, naopak, zanášali ťažko skúšané pľúca dávkami nikotínu zo zdravotnej cigaretky.“ Fungovalo by to, ak by sa Karika nehral na dokumentaristu, ale ostal by tým, čím je alebo sa snaží byť – spisovateľom. Tu si myslím je najviac očividné, že autor nepracoval s reálnymi nahrávkami. Neverím, že drogovo závislý človek, navyše vraj v úplnom šoku z toho, čo sa stalo, dokáže na jednej strane skladať dlhé zložené podraďovacie súvetia a na druhej strane sa len tak z ničoho nič odkloniť od rozprávania a chvíľu zotrvávať vo vlastnom svete. Príliš neautentické.
Podobné je to aj s častým opakovaním nadávok. Možno sa autor snažil, aby pôsobili hovorovo, ale veľakrát ich použil úplne zbytočne a nefunkčne. Napríklad: „Premýšľam, čo s týmto,“ ukázal som na trezor. „No boha, riadne hovädo.“ Už z predchádzajúceho dlhého opisu kancelárie v cvokhause a samotného trezoru sme pochopili, že to nebude len taká obyčajná škatuľka. Úplne iné je to vtedy, ak sa konečne dostanú do Tribeča a zablúdia v ňom. Keď sa vyostruje konflikt medzi Andrejom a Dávidom a keď objavia novú miestnosť v opustenom dome, ktorý navštívili pred chvíľou. „,Kurva!‘ ozvalo sa z domu. ,Poďte sem! Rýchlo!‘“ Ale takýto, naozaj funkčne využitých vulgarizmov, by sme spočítali asi aj na jednej ruke.
V polovici knihy ešte stále nie sme v tom tajomnom pohorí, len sa okolo neho točíme. A točíme, a točíme. Vyostruje sa konflikt medzi Andrejom a Dávidom, ale to je všetko. Až v poslednej tretine začína dej naberať spád.
Vchádzame do Tribeča. Dokonca dvakrát. Alebo len raz?
Autor však efektne pracoval s priestorom, keď použil myšlienky, že „to, čoho sa bojíme“, je les. Nepôsobí to tak prvoplánovo, ako keby použil zdivočené zvieratá, prahnúce po ľudskej krvi, tajomného človeka v maske s motorovou pílou či postupné miznutie našich štyroch hrdinov. Skôr je tu akýsi tajomný nepriateľ, ktorým je celý „les“ a „niečo“ v ňom. Atmosféra opadaných listnatých stromov a zvláštne svetelné a zvukové javy. Naozaj aspoň niečo nie úplne brakové. Stupňujúci sa konflikt už medzi všetkými aktérmi, veľmi rýchla „ponorka“, ktorá medzi nimi vznikla. Čitateľ sa môže zamyslieť nad tým, či naozaj je na vine „les“ alebo len ich vzájomná charakterová disharmónia. Čo ak nejde o Tribeč, ale o to, že jednoducho spolu nedokážu vychádzať? Možno je všetko úplne v poriadku, len oni sa rozhodli veriť, že je to nejaké mystické miesto. Myslela som aj na to, že autor chce z knihy iba urobiť psychologickú drámu, kde nie je dôležitý hororovo pôsobiaci les, ale konflikty medzi postavami. Ale ako sa ukázalo, stavil skôr na mainstreamovú klasiku.
Samotná zápletka v Tribeči by možno ani nebola taká nudná, ak by autor ukončil knihu pri Igorovom rozprávaní. Boli tam naozaj piati? Štyria? Alebo dokonca len traja? Otvorený záver by mohol spustiť lavínu rôznych debát a diskusií. On však text zaklincoval svojim posledným komentárom k Igorovej výpovedi. Úplne zbytočným. Nevieme kto ten Igor je, neexistuje jeho blog ani všetky údajne pravé materiály. Zrazu všetko zmizlo spolu s Igorom. Ostáva len Howadoorov blog, ktorý spochybnil samotný autor cez postavu Dávida, a to priamo v diele. Ak aj doteraz niečo pôsobilo autenticky, záverečným komentárom vlastne autor povedal, že nemá nič a všetko je jeho výmysel. Pre kritického čitateľa (ak takého Karika vôbec očakáva) je veľmi ťažké uveriť, že to bola pravda, keď sa nemá čoho chytiť.
Aby som však nebola len kritická, pozitívom textu sú autentické články a blog, ktorý sa dá dohľadať na internete. Vlastne okrem toho najdôležitejšieho, Igorovho blogu. Ten si nevygooglite. Ale mnohí čitatelia mu uveria tak či tak.
Zvedavosť ma nepustila a pozrela som si aj film podľa tejto knihy. Na ňom oceňujem, na rozdiel od knihy, jeho záver. Otvorený, človek nevie, čo si má myslieť, vzbudzuje otázniky a premýšľanie. Ak si odmyslím všetko, čo bolo navyše, zlé či nepodarené, záver filmu sa vydaril.
Trhlina má mnoho trhlín. Nielen dejových a logických – ako napríklad, keď Dávid neexistoval, ako mohli spolu telefonovať cez Skype alebo keď boli v kaviarni, ako to, že si nikto nevšimol troch ľudí rozprávajú s imaginárnou bytosťou a objednávku pitia navyše?
A to, že sa raz nachádzajú na západe pohoria, na východe, severe či juhu. Autor najmä potreboval spojiť časti dokopy, aby za každú cenu zapadli a dávali zmysel. Snahu o ozvláštnenie vidno najmä v tom, že použil rôzne detaily (ako výlet na Žibricu a podpisy vo vrcholovej knihe) alebo dom, ktorý mal zrazu o jednu miestnosť navyše. Kontroverzné prepájanie v závere už však pôsobí veľmi chaoticky. Akoby potreboval veľmi rýchlo dopísať, lebo v prvej polovici knihy sa priveľa venoval opisom a nedynamickým, dej nikam neposúvajúcim monológom a dialógom. Ak teda na začiatku opisoval každý detail, tu vynecháva aj tie podstatné.
Žánrovo Trhlinu ťažko jednoznačne zaradiť k hororu či trileru, ale skôr je to triler. Popretkávaný snahami o dokumentárnosť a možno reportáž? Synkretizmus žánrov môže byť využitý produktívne, aj čitatelia žánrovej literatúry očakávajú tvorivosť, ale v tomto prípade by bolo lepšie zvoliť cestu jednoduchosti a vybrať si len jeden žáner.
Ak teda hľadáte oddychovku na jedno prečítanie, Trhlinu môžem odporučiť. Ak ale očakávate viac, natrafíte, podobne ako ja, pravdepodobne na priveľa trhlín…
Po úspechu Trhliny sa však Karika vrátil k téme, ktorá mu možno ide viac – mafii – a len pred niekoľkými dňami vydal knihu Čierny kruh. A to je možno pozitívne. Ďalšie trhliny s trhlinami, diery s dierami či medzery s medzerami by už asi boli na slovenského kritického čitateľa priveľa.
Jozef Karika
Trhlina
Ikar, 2016
Publikované: 08/01/2020
Veronika Andrejková Som študentka (zatiaľ) mediálnych štúdií v Prešove. Mám rada prírodu, knihy a najlepšie dokopy. Milujem Tolkienov svet Stredozeme – od začiatku po posledný vek dejín, Kingovo narábanie so slovami vzbudzujúce hrôzu a odpor a najnovšie aj dystopické snenie o tom, aké to bude v postapokalyptickom svete (ak tú apokalypsu vôbec niekto prežije). Nebránim sa objavovaniu nových knižných inšpirácií či jednorazových chuťoviek (ale tých tak pomenej, nech sa neprejem).
