13.1. 2020  pondelok

Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium…
Mk 1, 14 – 20

Správy

Keď Biblia je majstrom skratky, tak evanjelista Ma­rek je extratrieda. Niet divu, že začiatok jeho evan­jelia tak letí. Ján je uväznený, Marek sa však neza­ťažuje vysvetľovaním, kým, kde a za čo. Preto Ježiš nastupuje na Jánovu pozíciu, dokonca s rovnakým sloganom. Čakali by sme, že tempo sa zvoľní aspoň pri povolaní prvých učeníkov. Ale aj tam učeníci bleskovo zanechávajú siete a bez rečí a prípravy sa pridávajú k Ježišovi. O Markovom evanjeliu sa hovorí ako o pašiovom príbehu s úvodom. Marek sa nehodlá zdržiavať detailmi. Ťahá ho to k miestu, odkiaľ ušiel nahý (por. Mk 14, 51 – 52), čo symbolicky znamená, že práve tam začal nový život. Aj keď Nico ter Lin­den píše, že Marek nie je spravodajca, ale rozprávač príbehov, na začiatku jeho evanjelia sa zdá, že je to naopak. Každopádne za jeho krátkymi správami sú schované mnohé odkazy aj slovné hračky. Napríklad fakt, že Ján bol uväznený, naznačuje, že aj Ježiša čaká podobný údel. A opäť sme tam, kde nás Marek chce mať – na Golgote.

14. 1. 2020 utorok

(Nečistý duch) vykríkol: Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský?“
Mk 1, 21 – 28

Záujem

Táto nezdvorilá otázka vykríknutá z posledných síl naznačuje veľkú dilemu, ktorú ľudstvo rieši počas celých svojich dejín. Kde je hranica medzi zdravým a nezdravým staraním sa jeden o druhého? Ak po­zorujeme ľudí ponáhľajúcich sa po uliciach veľko­miest, máme pocit, akoby si boli navzájom ukradnu­tí. A potom sa nemôžeme zbaviť dotieravého suseda, ktorý chce vedieť o každom našom kroku. „Žiadne­mu človeku do druhého nič nie je, ak ho nemá rád. A to platí aj o cirkvi. Cirkvi do ľudí nič nie je, ak o nich nemá skutočný záujem,“ píše evanjelický ka­zateľ Petr Pazdera Payne v knihe Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský? Na záujme o druhých predsa stoja vzťa­hy. No zároveň platí, že naozajstná láska dáva tomu druhému slobodu. Skvelo tieto dva body v jednom splnil Ježiš. Chce s nemocným človekom nadviazať vzťah. Stará sa (d)o neho. A zároveň ho oslobodzu­je. Týmito dvoma bodmi zrejme vedie hranica medzi skutočným záujmom a voyerizmom, ktorý sa môže tváriť ako starostlivosť.

15. 1. 2020 streda

Povedali mu: „Všetci ťa hľadajú.“ (Ježiš) im odvetil: „Poďme inde.“
Mk 1, 29 – 39

Hľadanie

Vo filme Kým si po nás príde sa milionár Edward Cole vyznáva z toho, že nemôže veriť v Boha. Na otázku, čo ak zistí, že naozaj existuje, odpovedá: „V tom prí­pade som zvíťazil.“ Aj tí, od ktorých by sme to ne­čakali, niečo či niekoho v živote hľadajú. „Neveriaci neveria v iného Boha, ako veriaci veria,“ hovorí jeden text Borisa Filana. Niet človeka, ktorý by na svete nič nehľadal. Nemusí ísť priamo o Boha, pretože Bohom či bohom sa stáva ten či to, čo podvedome hľadáme. Veta: „Všetci ťa hľadajú“ je potešiteľná, ale vlastne iba konštatuje. Ježiš dáva najavo, že nejde ani tak o samotné hľadanie ako o skutočnosť, čo alebo koho ľudia hľadajú. Ak človek hľadá rýchlospasiteľa, ktorý za jeden večer vyrieši všetky problémy jeho „vnútorného mesta“, to ešte neznamená, že hľadá Je­žiša a v jeho tvári Boha. Ak hľadá len zázračného le­kára, potom by mal ísť ďalej, do iných dedín a miest. Večerné uzdravenie neznamená, že ráno sa zas ne­musí ozvať iná choroba či túžba. Túžba ísť a nájsť toho pravého.

16. 1. 2020 štvrtok

(Ježiš) povedal (vyliečenému): „Daj si pozor a nikomu nič nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ktorú predpísal Mojžiš – im na svedectvo.“
Mk 1, 40 – 45

Ticho

Isteže Ježiš nepotreboval reklamu. Ani od nečistého ducha (por. Mk 1, 24 – 25), ani od čerstvo vyliečeného malomocného. Nepotreboval ani davový ošiaľ ako za čias, keď hrali Beatles. Chcel pokojne vstupovať do miest a dedín. Ale jeho „zákaz hovorenia“ sa netýka iba týchto technických záležitostí. To nie je zákaz. To je podobné ticho, ktoré ako bonus k životu dostal napríklad otec Jána Krstiteľa – Zachariáš (por. Lk 1, 20). Rozprávať v eufórii či znechutení znamená skresliť mnohé veci. Na správnu interpretáciu si človek musí počkať. Aj o vláde je slušné hovoriť až po sto dňoch jej (ne)fungovania. Kým bývalý malomocný podstúpi všetky procedúry a procesy, získa čas. Po niekoľkých dňoch, týždňoch či mesiacoch sa mnohé veci javia inak ako v prvej chvíli. Ježiš nepotrebuje dodržanie Mojžišovho predpisu. Očistná obeta má byť svedec­tvom a príležitosťou pre tých, ktorí sa jej zubami-nechtami držia. Vyliečený sa má ponoriť do seba. Až po tejto hĺbkovej reflexii môže zistiť, že dostal viac, ako sám čakal.

17. 1. 2020 piatok

(Ježiš) povedal ochrnutému: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy. (…) Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov.“
Mk 2, 1 – 12

Uzol

Prvou „skúškou správnosti“ bola pre Ježiša konfron­tácia s pokrikujúcim démonom (por. Mk 1, 21 – 28). Napriek tomu, že zákonníci „dostali na frak“, to ešte nebol koniec. Tentoraz pod zdemolovanou strechou Ježiš odpúšťa hriechy! A to je už neprípustné! Aký je však rozdiel medzi zbavením človeka od démona zla a odpustením hriechov? Človek v synagóge bol spútaný vnútorne, človek v odkrytom dome je spú­taný aj telesne. Rozmotať gordický uzol len v teles­nej oblasti je polovičaté riešenie. Obaja potrebujú od sadzí vyčistiť krb svojho vnútra. A tak ako v prípade malomocného (por. Mk 1, 40 – 42) sú Ježišove slo­vá: „Odpúšťajú sa ti hriechy“ už anticipáciou toho, čo nastane: „Človeče, Boh ti už dávno odpustil. Odpusť aj ty sám sebe. Keď to dokážeš, odídeš domov po vlastných s lôžkom pod pazuchou.“ Prijatie človeka takého, aký je, bez výčitiek a s poukazom na to, že si nemusí nič vyčítať, má silu spôsobiť, že aj sám človek sa prijme taký, aký je. A už táto skutočnosť ho vylieči.

18. 1. 2020 sobota

Keď potom Ježiš sedel v (Léviho) dome za stolom, stolovali s ním aj mnohí mýtnici a hriešnici, lebo ich bolo mnoho a nasledovali ho.
Mk 2, 13 – 17

Prijatie

Aby Marek potvrdil, že „sa priblížilo Božie kráľovstvo“ (por. Mk 1, 15), ukázal Ježiša ako lieči celé mesto aj samotného človeka, ba lieči tým, že odpúšťa hriechy. Vrchol všetkých liečebných „procedúr“ však nastal na hostine s tými, čo najviac potrebovali le­kára. Hostina si nevyžaduje žiaden zázračný zásah. A predsa môže byť ozdravujúca. Nie, nie, týchto ľudí nevyliečilo dobré víno, čo sa ešte zvýšilo zo svadby v Káne (por. Jn 2, 1 – 12), ani dobrý steak. To, čo ich vyliečilo a lieči, je prijatie. Ježiš nenapísal na Léviho dom 95 podmienok vstupu, ktoré by obsahovali in­štrukcie, ako sa očistiť, aby hostia mohli vstúpiť. Už dávno predtým všetkým povedal: „Chcem, buďte čis­tí!“ (por. Mk 1, 41) Ich očistenie však v jeho podaní pramení práve v tom, že v jeho prítomnosti môžu byť takí, akí sú. Môžu hovoriť, čo od života čakajú a čo im život nedal. Môžu byť sami sebou. A vtedy im spadnú kamene zo sŕdc. Najlepším medikamentom je preži­tie skúsenosti, že Boh ich miluje práve takých, akí sú.

19. 1. 2020 nedeľa

(Ján Krstiteľ) zvolal: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta.“
Jn 1, 29 – 34

Odpustenie

Možno si to ani neuvedomujeme, ale ľudia aspoň podvedome hľadajú za každým nezdarom obetné­ho baránka. Považujú za potrebné ukázať prstom, pomenovať a nejakým spôsobom potrestať človeka alebo vec, ktorá za to môže. Aj keď človek príde na to, že za to môže sám, hľadá ďalej, aby si za obetného baránka vybral počasie, okolnosti, chorobu atď. Hľa­danie obetného baránka sa tak stáva nikdy a nikde nekončiacim začarovaným kruhom. Na scénu však vstúpil Boží Baránok, ktorý všetky nedokonalosti, nezdary, jedným slovom hriechy vzal na seba a navždy ukončil špirálu hľadania obetného baránka. Čo urobí s obrovským balíkom ľudských neduhov? Vez­me ho, pribije na kríž a všetky hriechy odpustí. Podľa Richarda Rohra odpustenie je v podtexte dvoch tretín Ježišovho učenia. Jediným spôsobom, ako radikálne ukončiť nezmyselnú podivnú hru na hľadanie vinní­ka, je sňať z neho skutočný či vymyslený hriech. A to sa dá jedine odpustením. Pritom netreba zabudnúť, že odpustenie začína už odpustením samému sebe.

HUSOVSKÝ, Jozef. Portské, steak a Biblia. Každodenné zamyslenia nad Bibliou na rok 2020. Vydavateľstvo Michala Vaška, 2019, 400 s.

 

Publikované: 08/01/2020