Viktória Koósová: Antigona alebo príbeh o tom, že Téby nie sú Disneyland

Sofokles: Antigona

Milí knižní cestovatelia, vitajte v antických Tébach. Sprevádzať vás bude Sofokles, ktorý okolo roku 442 pred n. l. napísal tragédiu o Antigone. Udalosti opísané v Antigone  však patria do obdobia asi jednej generácie pred Trójskou vojnou (1193 – 1183 pred n. l.), a to je teda riadne dávno, predtým než žil sám Sofokles.
Obyvateľstvo Téb je nanajvýš podivuhodné. Po prvé – Kreón. Trochu narcis, ktorý si myslí, že jeho zákony presahujú tie božské. Napríklad jeho nariadenia o pohrebných službách, kvôli ktorým sa vlastne pochytili s Antigonou… Ale o tom až neskôr. Teraz ešte chvíľa pozornosti pre Oidipa, ďalšieho podivína. Ak neviete, o čo ide, v skratke: kráľ Laios s kráľovnou Iokastou mali syna, Oidipa, ktorého po strastiplnom začiatku najprv odviezli do lesa, potom Oidipus zavraždil svojho otca a nakoniec si ešte aj vzal svoju matku za ženu. Ale to len naozaj v skratke – ak vás to zaujíma viac, kliknite si aj na Oidipovský komplex  (teóriu Sigmunda Freuda).
Aby sme však neskákali hore-dolu, je potrebné povedať, že Antigona je v skutočnosti záverečnou časťou antickej trilógie – alebo aspoň nadväzuje na udalosti, ktoré nájdete v dielach Kráľ Oidipus a Oidipus na Kolóne. Malá zaujímavosť: ukazuje sa, že Antigona bola napísaná ako prvá z tejto trojice, no chronologicky patrí na záver trilógie. Sleduje sa tu nie celkom priaznivý Oidipov osud, a neskôr aj jeho ratolestí – koniec koncov, u Oidipa to akosi všetko ostáva v rodine.
Antigona, keď si to tak vezmeme, znie ako super trhák: má všetko, čo si taký súčasný fanúšik filmových hororov žiada. Krv, brutalitu, hrôzu, zápal pre vec, rodinné zápletky a hlavne, všetko je predostreté veľmi intenzívne. Čo sa teda vlastne v tých Tébach deje? Ak ste otvorili knihu o Antigone a dúfali v príjemný čitateľský zážitok, budete sklamaní. Nie je to žiaden Disneyland. Téby sú v tomto príbehu asi najmenej šťastné mesto na svete. A tak, ako vo väčšine tragédií: *pozor, spoiler* skupinka patriaca ku kráľovskej rodine sa tu vzájomne zmasakruje.
Vráťme sa ale na začiatok. Oidipus, otec Eteokla, Polyneika, Ismény a Antigony (alebo slávnej štvorky, povedzte si sami) si želal, aby sa následníkom trónu stal Polyneikos. Jeho braček (Eteokles) sa však trochu urazil a rozpútali tak proti sebe vojnu, v ktorej sa navzájom decentne, nešťastne, obaja z tohto sveta odpravili (v súčasnosti by ich snáď nominovali na Darwinovu cenu).
Celý Antigonin príbeh začína prológom, v ktorom sa z rozhovoru Ismény a Antigony dozvedáme, že Kreón, nový Tébsky kráľ (keď sme spomínali rodinné škandály, tak len aby bolo jasné, Kreón je brat Iokasty, teda Oidipovej mamy – nepripomína vám to telenovelu?), zakázal pochovať Polyneika, keďže ho považuje za zradcu. Riadnym pohrebom si uctí výhradne Eteokla. Nechať mŕtve telo len tak, uprostred bojového poľa, bolo v tom čase považované za jednu z najväčších možných urážok. Jeho nariadenie nie je len formálnym zneuctením, je skrátka proti gréckemu náboženstvu vyznávanom v tom čase. Pohreb bol chápaný ako znak úcty k mŕtvemu.
V tej chvíli sa preto plným právom ozve Antigona *v pozadí môžete počuť heroickú hudbu ako zo superhrdinského filmu* doposiaľ najväčší rebel v histórii – a ešte k tomu žena (o gendrovej korektnosti v týchto dobách asi nemôže byť reč). To všetko napriek Isméniným varovaniam, aby to celé nechala tak. Antigona dokonca sestru poprosí o pomoc, tá ale oproti horkokrvnej Antigone vyznieva zbabelo a dáva ruky preč. Antigona sa tak v tej chvíli stáva silnou hlavnou ženskou hrdinkou (superhrdinu pokojne konkretizujme vo vašich predstavách ako sexy Gal Gadot).
Žiaden Netflix ale nečakajte. Obrázok Wonder Woman v našich mysliach sa však pomaly ale iste s ďalšími Kreontovými príkazmi rozplýva v hmle plnej zúfalstva. Pochovanie brata je pre Antigonu akýmsi morálnym imperatívom, ktorý ju vovedie do väzenia. Neposlúchla kráľovské príkazy, musí preto pykať. Prichytili ju pri čine. Predvolaná je aj Isména, ktorá si želá umrieť po boku svojej sestry a označuje sa za komplica (áno, v tejto chvíli môžeme odvolať tú nálepku zbabelca), aj keď je nevinná. Antigona ale bez mihnutia oka berie celú zodpovednosť na seba.
Môžeme s istotou povedať, že Antigona nie je jedinou postavou v dejinách, ktorá uprednostňuje morálku pred právnymi zákonmi; a to aj napriek tomu, že jej hrozí osobný trest a môže prísť o svoj život. Ak trochu pouvažujeme, možno nájdeme takéto osobnosti aj medzi ženami, dokonca aj v našich dejinách. Je vôbec rozdiel medzi bojom za to, čo je správne v antike a v súčasnosti?
Nie sme tu však na to, aby sme moralizovali, takže späť k našej hrdinke. Na scénu vstupuje Kreontov syn, Haimón, Antigonin snúbenec, ktorý sa snaží celú situáciu urovnať. Kreón je však neoblomný, vyžaduje, aby Antigona za porušenie kráľovských zákonov pykala a odsudzuje ju na trest smrti – pochovanie zaživa. Haimón, ako malý chlapec, ktorému zobrali obľúbenú hračku, odchádza preč a zaprisaháva sa, že otca už nikdy nechce vidieť. Ale aspoň sa snažil, to sa mu musí uznať.
Antigona je vo väzení, tu dospieva k veľkému rozhodnutiu a vezme si život (obesí sa na vlastnom svadobnom závoji). Vtedy prichádza do Téb veštec Teirésiás (aj vás tie antické mená privádzajú k šedinám?), ktorého veštby sa zatiaľ vždy naplnili. Kreontovi predpovedá, že pre svoje rozhodnutia a krutovládu privolal na Téby hnev bohov a bude pykať. Pomaly sa tak pomocou poslov dozvedáme o tom, ako sa Haimón s Eurydikou, Kreontovou ženou, postupne svojpomocne odpravia z tohto sveta. Síce tragické, no tieto samovraždy mali aspoň jeden pozitívny efekt – konečne smrť najbližších dovedie Kreonta k zamysleniu sa nad svojimi činmi a nerozumnosťou.

Všetky udalosti sa odohrávajú v Tébach, pri kráľovskom paláci, čo sa riadi antickým pravidlom drámy o jednote miesta. Dej netrvá dlhšie než 24 hodín, to zas korešponduje s princípom jednoty času. Séria nešťastných úmrtí v závere v nás zanecháva istú katarziu, v poslednej bodke cítime vyvrcholenie všetkých emócií, ktorými sa postavy nechali viesť počas celého trvania príbehu. Tragédia ostala naplnená vo svojej katastrofe. Je Antigonin príbeh tragédiou kvôli početným úmrtiam? Alebo kvôli tomu, že si v závere Kreón uvedomí (aj keď neskoro) svoju nerozvážnosť, zlomyseľnosť a tvrdohlavosť? Za to všetko predsa zaplatí krutú daň. Ostáva sám vo svojom zúfalstve. Ako taký štvrták po dopísaní maturitného testu.
Priam až idealizovaná postava Antigony vedome riskuje všetko, čo má – svoj život – iba kvôli tomu, aby sa riadila morálnym kódexom, aby počúvla svojich bohov, aby sa nechala viesť tým, čo považuje za správne, namiesto rešpektovania vôle kráľa. Kreón, na druhej strane, vidí len svoju moc a stojí si za svojím slovom a rozhodnutím. Zatiaľ čo Antigona je od začiatku do konca nemenná, verná svojim myšlienkam a viere, Kreón sa nakoniec zamýšľa nad svojím správaním.
Rozdiel medzi nimi dvoma spočíva v napätí. V napätí medzi zákonmi, ktorých sa chcú pridŕžať. Antigona kladie dôraz na „vyššiu moc“ a záväzky, ktoré máme voči bohom a svojej rodine, Antigona je stelesnením boja za to, že v špeciálnych prípadoch je fajn porušiť nejaké tie Kreontove maličké, nepodstatné zákončeky, zatiaľ čo Kreón je na strane princípov vytvorených človekom, presvedčený o svojej pravde do poslednej chvíle. Jeho názor mení až smrť blízkych.
Smrť, ktorá sa tu premieta vo viacerých možných polohách. Smrť – samovražda ako jediné možné východisko postavy, ktorá si myslí, že niet inej cesty, že nedokáže inak narábať so svojím osudom? Alebo je to samovražda, ktorá je naopak výsledkom zmierenia sa s tým, čo sa má stať? Alebo ešte inak – je samovražda v Antigone prostriedkom k úteku z toho, čo im pripravila vyššia moc? Možno by sa odpoveď dala hľadať pri interpretáciách toho, prečo si vlastne Eurydika a Haimón vzali život.