V roku 1726 v okolí ruín košickej Hornej brány začala výstavba Veľkých mestských kasární. Išlo o jedno z prvých podobných účelových zariadení na území habsburskej monarchie a v strednej Európe vôbec. Tento pokrok vniesol do armády viac poriadku a krajine i mestu pridal na pocite bezpečia. A možno sa iba v novej dobe na novej stavbe začali preberať k životu noví developeri na úkor tých starých, ktorí na ubytovaní vojakov bohatli dovtedy.
V roku 1967 sa do pôvodne kasárenských priestorov presťahovali prví študenti, ktorí sa takto definitívne oddelili od svojej materskej Strednej priemyselnej školy strojníckej, prvej priemyselnej školy v Rakúsko-Uhorsku. Táto udalosť podstatne ovplyvnila úroveň vzdelávania budúcich rušňovodičov aj ostatných železničiarov, ktorých dovtedy pripravovali do praxe iba učňovské zariadenia. Bolo načase, pretože elektrifikácia železničnej trate v smere východ – západ naprieč celým Československom, vtedajším kľúčovým ekonomickým hráčom sovietskeho bloku, si žiadala aj dostatočne pripravený personál na obsluhu rýchlo pribúdajúcich elektrických lokomotív. A možno o tom rozhodol niekto celkom nekompetentný, kto nerozumel ekonomike ani železnici a použil iba svoju momentálnu politickú moc.
Tomáš objavil dopravnú priemyslovku v katalógu stredných škôl. Táto pomôcka mala zorientovať ôsmakov a deviatakov pri výbere ďalšieho štúdia. Katalóg sa formátom aj kvalitou papiera podobal časopisu Slovenka. Keď si v ňom zalistovala Tomášova mama ôsmaka, našla podčiarknutú jedinú školu. Nebola synovým rozhodnutím nadšená, no vôľu čistého jednotkára musela akceptovať.
Budova dopravnej priemyslovky stála na Leninovej ulici číslo 113, hneď vedľa obchodného domu Prior. Leninovou ulicou nazývali v tých časoch najvýznamnejšiu ulicu v mnohých významných mestách po celej republike. Košická tepna okysličovala mesto aj okolie gotickým stredovekom a všetkým, čo po ňom nasledovalo. Po Leninovej ulici pochodovali uhorskí kuruci kniežaťa Františka II. Rákociho, českí a slovenskí legionári podplukovníka Schöbla i vojaci sovietskeho generála Petrova. A napokon v prvomájovom sprievode, kedy už bolo isté, že Lenin i Leninova ulica tu budú naveky, dupal po asfaltovej ceste aj pionier Tomáš. Slávnostný sprievod vysielala televízia do celého Československa, takže chlapec bol na svoju Leninovu ulicu právom hrdý.
Odkedy mal Tomáš vysnívanú vzdelávaciu inštitúciu vyznačenú v katalógu, chodil si ju obzerať takmer každý deň. Z neznámej budovy, okolo ktorej dovtedy prechádzal bez povšimnutia, sa odrazu stala magická pevnosť. Statočný rytier na bicykli a v teplákoch vyťahaných na kolenách ju chcel dobyť za každú cenu.
V roku 1979 sa brána Strednej priemyselnej školy dopravnej otvorila pred Tomášom bez akéhokoľvek odporu. Akoby sa len zívlo lenivej rybe a vzorný žiak do nej vhupol paradoxne ako neposlušný Jonáš. To bolo jediné, čo bojovo naladeného chlapca v tej chvíli zaskočilo. Vďaka bezchybnému vysvedčeniu a úspešnej účasti na mnohých matematických a fyzikálnych olympiádach brala priemyslovka podobných žiakov všetkými desiatimi. A možno to bol iba chvíľkový rozmar riaditeľa školy Tibora Gála, ktorý vládol týmto kasárenským múrom vojenskou rukou. Bradatý maršal jednoducho ďobol prstom na meno na prihláške ako na miesto na mape. A bolo.
Publikované: 07/05/2018
Ján Mičuch sa venuje písaniu poviedok, básní, rozhlasových hier, pásiem a kabaretov.
