Martin Vlado: Básnik sám vonku so svojou poéziou

Ak ma chcete obviniť z toho, že som ukradol názov, tak vedzte, že ani náhodou: tretie slovo zľava je iné, hádam mi len nechcete navravieť, že interiér a exteriér je to isté, dúfam, že týmto to máme za sebou, poďme k veci;

vec sa má tak, že ma pozvali na čítačku, nie ďaleko, na druhý koniec mesta, v ktorom som sa narodil a kde žijem, obyčajne ma pozývajú na čítačky na druhý koniec republiky, do hlavného mesta, čo takisto nie je ďaleko, doma som alebo neznámy alebo prehliadaný, alebo doma nie som bohvieaký básnik, doma nikto nie je prorokom, tú hlášku som, samozrejme, nevymyslel ja, starší ju poznajú, s názvom a prvým odsekom tohto textu nech si lámu hlavu mladí, pamätníci vedia kde je „jádro pudla“, ako hovorieva priateľ Jan z Ostravy, keď príde na niečo ozaj diabolské;

hodinu a pol pred čítačkou vyrazím z domu, dnes som ešte nikde nebol, vonku takmer štyridsiatky, pešo, mesto nie je veľké, cesta nie je nudná, pár metrov od bloku kolízia s červenou Mazdou, blesk z jasného neba, asi stopäťdesiat metrov nič, potom sa rozprší, namiesto neba čierňava, neprší, leje, pod bránou, kde je ešte sucho postáva bezdomovec, z vrecka nohavíc vyberám päť centov, chlapík ich schmatne, zahundre, nerozumieť mu, pravdepodobne mi neďakuje, opäť peklo, znovu kráčam, do cieľa, cieľom je tentoraz cieľ nie cesta, ešte by sa mi na ceste malo niečo prihodiť, aby toho nebolo málo, ale neprihodí sa mi nič, som v cieli;

usádzajú ma, do jedného z dvoch kresiel, kreslá sú rozostavené pozdĺž kratších strán konferenčného stolíka (predstavme si kancelársky nábytok z obdobia normalizácie), na umelohmotnej bielej tácni v tvare elipsy dva poháre otočené hore dnom, vedľa dvojlitrová plastová fľaša asi najlacnejšej perlivej minerálky, holohlavý chalan mi pred nosom šibrinkuje mikrofónom, pýta sa či dobre, dobre, hovorím, pracovníčka knižnice, ktorá by to mala moderovať vyzerá ako pracovníčka banky, ktorá by to nemala moderovať, začíname, niektoré životopisné údaje nepresné, názvy dvoch kníh skomolené, vročenia sedia-nesedia, alebo si ich nepamätám ja?, Peter, s ktorým sme spolu napísali jednu básnickú zbierku premenovaný na Pavla, vyguglené, zbúchané tesne pred čítačkou, prvá otázka, prvá odpoveď, druhá otázka, druhá odpoveď, tretia otázka, logicky tretia odpoveď, štvrtá otázka, môj plachý úsmev, knihovníčka/banková úradníčka to považuje za odpoveď, nasledujú prvá báseň, druhá báseň, tretia báseň, na tvári pracovníčky zdesenie, na tvárach divákov a poslucháčov čím ďalej, tým väčší údiv, čakalo sa na poéziu, ešte sa čaká, ešte sa dúfa aj napriek značným rozpakom, no zároveň sa azda už aj niečo tuší, poniektorí z neveľkého kolektívu divákov a poslucháčov sú o tom už aj skalopevne presvedčení, hŕstke optimisticky naladeným jedincom to tiež síce pomaly ale isto dochádza, najprv jeden, za ním súčasne hneď dvaja, s minimálnym odstupom štvrtá, prišli komótne, odchádzajú rozhodným krokom, presne tak po kratučkom zaváhaní aj piaty, tí čo ešte nevstali zo stoličiek nateraz ostávajú, vyzerá to, že za prvou vlnou odídencov môžeme dať bodku, ostatní sedia ako päť peňazí, vekový priemer diváckej/poslucháčskej obce sa odchodom troch dôchodcov, jednej dôchodkyne a muža na sklonku produktívneho veku dramaticky nezmenil, tak ako predtým to kazí len dievčina v druhom rade, všetci čo ostávajú sú/musia byť už uzrozumení, zmierení s tým čo je, s tým čo bude, nie je možné, aby sa v čitárni knižnice našiel ešte niekto, kto by nepochopil, komu by nesvitlo, šiesta báseň, siedma báseň, ôsma, deviata, zachrápanie, odfúknutie, zachrápanie, odfúknutie, dievčenský chichot;

dvíham hlavu, publikum sústredené na muža v treťom rade, stredný vek, dlhšie prešedivené vlasy, béžové balónové nohavice a čierne tričko, hlava na hrudi, rytmicky sa pohybuje, „ticho!“ zakričí odvážlivec, ktorého by sme pokojne mohli nazvať ujom, neviem, ako to ujo myslí, pozerá sa na mňa, viac na mňa, ako na toho, ktorého by sme pokojne mohli nazvať sympaťákom, ujo čaká, že to ocením?, ujo mi naznačuje, že by som mal prestať čítať?, „ticho!!!“ oveľa ráznejšie ujo, ujo sa dvíha zo svojho miesta, hrmot stoličky, ujo krívajúc, no pomerne vrtko k sympaťákovi/spáčovi, náhla dysrytmia chrapotu, v pravú chvíľu, ujo bol už blízko, zastal, stojí, ujov tupý nenávistný pohľad a prekvapený pohľad prebudivšieho sa sympaťáka, sympaťákov aj iný pohľad – musel byť, lebo ujo je posratý, posratý ujo na krok od už celkom prebudeného, stojí ako prikovaný, nestojí ako prikovaný, stojí ako posratý, ako posratý sa otáča, už nevrtký, o poznanie viac krívajúci, na svoje miesto, k svojej stoličke, aj ujova stolička vyzerá ako posratá, ujo už  posrato sedí na svojej posratej stoličke nevediac o tom, ani zbla netušiac nič o tom, že čo je dovolené bohom nie je dovolené volom;

hlavy ku mne, banková úradníčka t.č. v knižnici, že či ešte budem čítať, ja nato, že už som prečítal celú zbierku, klient je divný, produkt podozrivý, pracovníčka sa vynájde, nasleduje diskusia, jedna ruka sa napodiv dvíha, oči všetkých upreté na sympaťáka, kladie mi otázku, otázka je položená/na otázku treba odpovedať (klasik), pozornosť publika opäť upriamená na mňa, tentoraz to nie sú moji obľúbení autori, tentoraz to nie sú ani moje obľúbené knihy, na také a podobné otázky odpovedám vždy rovnako: vymenujem autorov/autorky, ktorých/ktoré fakt nemusím, snažím sa na nikoho nezabudnúť, žiadneho a žiadnu nevynechať, pospomínam tituly kníh, ktoré som nikdy nedočítal, prečo to robím?, na to niet odpovede, takto si strieľať z úprimne zvedavého/z úprimne zvedavej, takú prču si robiť z nepočetného publika, hanbím sa, veľakrát som si povedal, mnohokrát som si zakázal, že nabudúce nič také, a predsa, aj dnes som pripravený na takú alebo podobnú otázku odpovedať rovnakým spôsobom, repertoár kníh rozšíriť aj o tituly, ktoré by som nikdy ani len nechytil do ruky, ale otázka je uplne iná, otázka znie: „Aké vlastnosti by mala mať prvá veta v prozaickom texte?“;

sympatickému spáčovi sa teda snívalo o próze, prvá veta by mala byť kratšia a brilantná, musí zaujať, vtiahnuť, vzrušiť, vyvolať očakávanie, otázka aj odpoveď sú mi odkiaľsi povedomé, spomeniem si, rozhovorím sa, jeden z mienkotvorných denníkov, sobotná príloha a otázka populárneho literárneho publicistu približne desiatke slovenských spisovateľov a spisovateliek, rád interpretujem cudzie múdre myšlienky, vlastných múdrych myšlienok akoby som sa bál, Ľubomír Feldek, myslím, že to bol Feldek, povedal: „Dobrý text sa pozná podľa prvej a poslednej vety,“ ale odbočil som, prvá veta rozhoduje o celom texte, nabaľuje na seba ďalšie vety, prvá veta sa, skrátka, nesmie zbabrať, musí byť ako prvá hudobná veta v Beethovenovej Piatej symfónii či v Čajkovského koncerte b-mol, len pred chvíľou to smejúce sa dievča zvážnie, hľadí strnulo kdesi cezo mňa, v stave hlbokého zamyslenia skláňa hlavu k notesu na holom kolene prekríženej pravej nohy, ľavou rukou si odhŕňa vlasy z čela, ukazovákom a prostredníkom si prechádza po obvode ľavého ušného lalôčika, značí si niečo do notesa, robí si poznámku o dôležitosti prvej vety v prozaickom texte, ale možno si do notesa iba niečo kreslí, prípadne si tam napíše: to je ale chuj, je to mladá začínajúca autorka a táto veta bude prvou vetou jej poviedky, no, nie je to Beethoven ani Čajkovskij, ale veta je to krátka, vcelku zaujímavá, vtiahne, vzruší, vyvolá očakávanie, odpoveď na otázku: „Aké vlastnosti by mala mať prvá veta v prozaickom texte?“ zavŕšim rakúsovskou úvahou o architektonickom a sochárskom autorskom prístupe, druhý spôsob podčiarknem, otesávať zbytočné, slovný balast povyhadzovať, nad vymazanými vetami nesmútiť, vymazaným vetám sa treba tešiť, je to akiste očividné ako mi odľahne, ako sa to snažím okamžite prekryť, zamaskovať tú úľavu bežným útrpným výrazom, lebo radosť sa k básnikovi vonkoncom nehodí, a práve v tej chvíli prebudený vstáva zo stoličky a kráča k východu, unavený, zhrbený, pohľadom ho odprevádzam až k dverám, už ho niet, odišiel a nechal ma tu, len tak naverímboha, napospas samému sebe, bez druhej vety.