Miroslav Saniga (1964) je ornitológ, pedagóg a neúnavný popularizátor ochrany prírody. Je vedeckým pracovníkom na Ústave ekológie lesa SAV, pôsobí aj ako docent na Katedre biológie na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Predmetom jeho výskumného záujmu je ekológia a etológia vtákov so zameraním na hlucháňa hôrneho a murárika červenokrídleho. Je autorom desiatok populárno-náučných kníh, ale aj vedeckých odborných publikácií. V rodnej obci Liptovské Revúce vybudoval Rozprávkovú vtáčiu záhradu – ekodvor, v ktorom nachádzajú potravu a útočisko tisícky vtákov. Intenzívne sa venuje propagácii prírody a jej ochrany na rôznych besedách, v rozhlasových a televíznych reláciách a vo svojich knihách.
Ako tak listujem vašimi knihami, zdá sa mi, že väčšinu z nich môžeme žánrovo zaradiť ako sprievodcu prírodou – či už životom rôznych zvierat, alebo prírodným dianím počas ročných období. Čo je vaším zámerom pri písaní týchto diel?
V prírode sa odohrávajú v každom okamihu tisíce príbehov. Človek má však možnosť postrehnúť len ich nepatrnú časť. Už od chlapca som sa rád túlaval chodníčkami hôr, lesov a lúk. Všímal som si život v prírode a bol som nadchnutý jej dokonalosťou. Pamätám sa, aký som býval šťastný, keď som uvidel v lese nejakého dovtedy mne neznámeho vtáčika. S príslovečnou detskou radosťou som prežíval osudy vtáčat, ktorých hniezda som ponachodil v lone prírody. Musím sa však priznať, že tomu nie je inak ani teraz. Dnes som rovnako šťastný, keď nájdem niekde pod trsom previsnutej trávy, či v hustej čečine nejakú vtáčiu kolísku. Ako chlapcovi mi chýbala nejaká knižočka, ktorá by ma bola zasvätila do tajov a krás prírody, ktorá by ma bola povodila najtajnejšími zákutiami lesov či najkrajšími zátišiami lúk takou detskej duši prístupnou formou.
V prírode som zažil mnoho krásnych chvíľ. Mnohé z nich mi utkveli v pamäti ešte z detských rokov. Cítim, že by bolo sebecké, nechať si ich len pre seba a nepodeliť sa s týmito prekrásnymi zážitkami s „malými“ i „veľkými“.
Osobitný vzťah spomedzi živočíšnych druhov máte už od mladosti k murárikovi červenokrídlemu, stal sa akýmsi vaším emblémom. O živote tohto operenca ste napísali dokonca monografiu. Čo je na jeho živote zaujímavé?
Od prvého okamihu, ako som zahliadol murárika červenokrídleho na múre domu ako malý sedemročný chlapec, zamiloval som sa do tohto podivuhodného vtáčieho stvorenia. V tom momente sa moje srdce naplnilo láskou k operenému skvostu vápencových skál a azúrového neba. Bola to láska na prvý pohľad a zamilovanie na celý život…
Murárik ma očaril svojim vzhľadom, ladnosťou pohybu, prítulnosťou, tajuplnosťou… Najviac som však okúzlený jeho vernosťou jednému z najnehostinnejších prostredí – vápencovo-dolomitovým skalným galériám, hrdo sa týčiacim k azúrovému nebu –, ktorému zostáva verný aj počas zdrvujúcich zimných mrazov. Priznám sa, nech som fyzicky kdekoľvek, moje vnútro je prítomné v odľahlých skalných zátišiach, ktoré sú odvekým domovom tohto fascinujúceho vtáčieho druhu.
Sú medzi našimi stredoeurópskymi vtákmi ešte druhy, ktorých správanie nie je dostatočne preskúmané?
„Životopis“ každého vtáčieho druhu možno výskumom ešte viac a viac spoznávať, obzvlášť keď sa v drasticky meniacom životnom prostredí musí každý živočích prispôsobovať novým podmienkam.
Oba vtáčie druhy, ktoré dlhodobo skúmate – murárik červenokrídly a hlucháň hôrny – sú typickými obyvateľmi vyšších polôh. Murárik pre svoj život potrebuje skalné steny, hlucháň zasa staré a rozľahlé lesy. Aký máte vzťah k nížinným ekosystémom a druhom žijúcim v tomto prostredí? Je vaša vášeň k prírode silne viazaná najmä na hornatejšie oblasti?
Príroda v okolí našej podhorskej dedinky Liptovské Revúce, situovanej na pomedzí dvoch pohorí – Nízkych Tatier a Veľkej Fatry, je tak neopísateľne krásna a pestrá, že ju nemožno dostatočne uspokojivo obsiahnuť ani v tých najfantastickejších ľudských predstavách. Je to jednoducho prírodný koncentrát toho najkrajšieho, najpôvabnejšieho a najmilšieho, čo Stvoriteľ na našej planéte Zem vymodeloval.
Nech som v ktoromkoľvek rozprávkovom zátiší nášho malebného podčiernokamenského chotára, alebo ho mám aspoň na dohľad z okolitých kopcov, zažívam úžasný pocit absolútneho oslobodenia vnútra od závislosti na svetských záležitostiach. Moja duša sa vtedy dostáva do akéhosi zvláštneho stavu priam nadprirodzeného rozpoloženia. Pripadám si, akoby som sa ocitol v nezastupiteľnej role scenáristu a režiséra časného i večného života Stvoriteľa, sediačky sa prizerajúceho, s rozihraným úsmevom na tvári z pocitu dobre vykonanej práce, na svoje tunajšie prenádherné pozemské dielo. Nech by som použil tie najvyberavejšie prívlastky a zoštylizoval tie najkvetnatejšie vety, boli by len chabým odleskom skutočnej krásy, ktorou oplýva môj rodný kraj, tento maličký fliačik zeme pod Čiernym kameňom.
Milujem však celé Slovensko – od Tatier k Dunaju, od lužných lesov až po horské smrečiny, od močaristých lokalít až po nebotyčné skalné štíty. Naše Slovensko je pre mňa jednoducho prekrásnou Záhradou Eden…
Priznám sa, že v pozorovaní vtákov som začiatočník, no za tých pár mesiacov som už videl toľko rôznych druhov, až sa mi zdá neuveriteľné, že som ich dovtedy prehliadal. Tí, čo prechádzajú mestskou alejou, len zriedka tušia, že nad ich hlavami práve šplhá ďateľ prostredný… V čom nás pozorovanie vtákov môže inšpirovať?
Ekologické povedomie, nachádzajúce sa v stave akejsi „dormancie“ u každého človeka – dieťaťa matky prírody, treba vhodnými prostriedkami prebudiť čo najskôr počas jeho ontogenetického vývoja. Podobne aj ekologické cítenie je nevyhnutné pestovať u detí už v ranom veku. Väčšina ľudí vníma operence ako najobľúbenejšie tvory matky prírody. Zrakovému orgánu človeka lahodiaci príjemný vzhľad, ako aj akustické prejavy pôsobiace nerušivo v prostredí prijíma sluchový zmysel človeka s veľkým pôžitkom. Optické i zvukové vnemy prichádzajúce do príslušných receptorov človeka od operencov pôsobia blahodarne na jeho vnútro. Tieto pozitívne „charakteristiky“ vtákov, vedno s inými (užitočnosť v biologickom boji so škodcami) predurčujú tieto tvory prírody využiť ich ako jeden z najvhodnejších objektov, prostredníctvom ktorého možno nenásilne kultivovať ekologické povedomie a cítenie u človeka na úsvite tretieho milénia, keď sa tento živočíšny druh podozrivo od svojej pramatky prírody vzdialil.
Podľa posledných zistení v rámci Európskeho Červeného zoznamu vtákov je každý piaty vtáčí druh ohrozený vyhynutím. Čo môžeme my – laickí obdivovatelia – urobiť pre prírodu a pre voľne žijúce vtáctvo?
Zhotovenie kŕmidla niekde na balkóne alebo v záhrade je vhodným príkladom, ako ukázať našim ratolestiam pozitívny vzťah k operencom, a ako aj u nich takto nenásilne zasiať semienko lásky k prírode. Takýmto počinom si nielen spríjemníme zimné chvíľky pri pozorovaní vtáčat na kŕmidle, ale určite pomôžeme prežiť niektorým vtáčatám najťažšie obdobie roka. No a na miestach a v blízkom okolí, kde našli operence obživu v zime, zostanú aj hniezdiť. Potom nám v sade či v záhrade budú pomáhať biologicky ochraňovať a ošetrovať ovocné stromy. A tak „kapitál“, ktorý sme investovali počas zimy do potravy pre vtáčatá, sa nám mnohonásobne vráti v bohatej úrode ekologicky dopestovaného ovocia neošetreného nijakými chemickými prípravkami.
Pristavme sa pri Vašich ilustráciách, ktoré sú súčasťou mnohých Vašich publikácií. Ide najmä o čiernobiele perokresby s pozoruhodnými detailmi jednotlivých živočíchov, ale aj rastlín. Prezradíte nám viac o ich vzniku?
Keď som sa ako malý chlapec zamiloval do prírody, nemal som fotoaparát, aby som si objekty prírody mohol fotiť, a tak som si svoje najmilovanejšie prírodniny – vtáky kreslil. Kreslil som si ich všade – do zošitov, knižiek, na okná autobusov, na tabuľu v škole. Každá písanka a učebnica bola pokreslená vtáčikmi, najmä podobizňami murárika červenokrídleho, za čo som si neraz „vyslúžil“ aj „výprask“… Niet sa čomu čudovať, keď na hudobnej výchove v zošite nezačínal riadok husľovým kľúčom, ale murárikom. Takéto niečo sa učiteľovi vôbec nepáčilo…
Pravidelne prednášate a chodíte na besedy do škôl, kde ste v kontakte s mladou generáciou žiakov a študentov. Často zdôrazňujete potrebu zážitkového učenia namiesto memorovania definícií. Ako môžeme (nielen) v deťoch budovať väčšiu citlivosť k prírode?
Každá veková skupina, počnúc predškolským vekom a končiac tínedžermi, si vyžaduje špecifickú a pre ňu najvhodnejšiu formu sprístupňovania vedomostí a najnovších vedeckých poznatkov z oblasti prírodovedy. Pri zážitkovom učení sú žiaci a študenti vtiahnutí do deja. Z priamej účasti na konkrétnom jave sa vedomosti získavajú najľahšie a majú aj najtrvácnejší charakter: odchyt vtákov, poznávanie podľa sfarbenia, značkovanie krúžkami, spoznávanie nočného života v lese – vábenie jeleňov, sov, chrapkáča poľného alebo prepelice poľnej.
Človek ako najrozumnejší tvor planéty je zodpovedný za zachovanie úžasného prírodného systému, ktorý sa na nej kreoval tisícky rokov. Osud prírody je v našich rukách. To, aký vzťah k prírode nadobudnú naše deti, záleží na nás dospelých. Už od útleho veku je potrebné kultivovať vzťah malého človiečika k prírode. Vtáky, ktoré sú nám príjemné už na pohľad pekným operením a nežne sa nám prihovárajú aj svojim spevom, sú vhodným objektom, prostredníctvom ktorého možno u detí formovať pozitívny vzťah k prírode. Deťom treba ukázať pekný príklad nášho vrúcneho vzťahu k prírode a takýmto praktickým spôsobom sa pokúsiť zasiať v ich vnímavých srdiečkach semienko lásky k prírode a jej obyvateľom.
Ak chceme nelichotivý a bolestný povzdych žiakov: „Ach, beda, prebeda, zasa tá nezáživná prírodoveda!“ zmeniť na radostné zvolanie: „Hurá, konečne záživná prírodoveda!“, musíme „nezáživné učenie“ o prírode transformovať na príjemné „zážitkové učenie“, prostredníctvom ktorého si respondenti zapamätajú podstatne viac ako bifľovaním faktov a poučiek.
Bohatá tvorba pre deti a mládež (rozprávky, poviedky, ale aj diela pre mladých prírodovedcov) predstavuje ďalší element vašej snahy o popularizáciu prírody. Má toto vaše dlhoročné snaženie úspech v podobe nasledovníkov? Viete o niekom, kto sa vďaka vašim knihám stal ornitológom či ekológom?
Popri svojej vedeckej práci sa snažím všemožne popularizovať prírodu, aby sa o živote jej ratolestí dozvedelo čo najviac ľudí. Nestačí totiž, aby prírodu chránilo len niekoľko profesionálnych ochrancov a milovníkov. Na ochranu prírody treba získať čo najviac ľudí. Dosiahnuť to možno len tak, že týmto ľuďom priblížime zrozumiteľným a vhodným spôsobom život jej obyvateľov. Potom, keď budú poznať vzácnosti prírody, dokážu sa nadchnúť aj pre jej ochranu. Sám človek nemôže dosiahnuť tak vo výskume, ako aj v ochrane prírody veľa, ak si nezíska spolupracovníkov alebo aspoň „informátorov“. Trpezlivá mnohoročná spolupráca s tlačenými i elektronickými médiami, prednášková činnosť po školách a terénne výlety s deťmi prináša bohaté plody v podobe telefonátov, e-mailov a od starších ľudí najmä listov. Dozvedám sa z nich mnohé skutočnosti o dianí v prírode, o ktorých ma oboznamujú pisatelia či telefonujúci.
Neznámy pán mi napíše, že má radosť z návratu lastovičiek a belorítok… Tetka sa zase v telefóne teší, že jej na kŕmidlo lieta počas zimy veľa sýkoriek, brhlíkov, stehlíkov a čížikov… Malý chlapec sa ma v e-maile pýta, kde sa má prihlásiť do školy, keď by sa chcel stať profesionálnym ochrancom prírody… Všetky odozvy od respondentov majú však jedného spoločného menovateľa, ktorý má pre mňa najväčšiu hodnotu. Tým je hlboký záujem ľudí rôzneho veku a s rôznym pracovným zaradením o dianie v prírode a jej ochranu. Telefonát či list od neznámeho človeka, v ktorom sa mi zdôveruje so svojimi zážitkami z prírody, je pre mňa najkrajšou a ničím nenahraditeľnou odmenou, ktorá ma drží nad vodou. Vážim si, že tento anonymný človek si musel nájsť čas, ktorý sa stáva v tejto uponáhľanej dobe na úsvite tretieho milénia úzkoprofilovou veličinou, aby mi napísal alebo zatelefonoval. Takýto list či telefonát prezrádza, že jeho autor miluje prírodu z hĺbky svojho srdca. Keď ma o svojom úprimnom vzťahu k prírode informuje, je to pre mňa energia, ktorá mi pomáha žiť. Energia, ktorou ma obdarúvajú poslucháči mojich relácií, účastníci besied alebo čitatelia mojich kníh v spätných reakciách, má pre mňa nevyčísliteľnú hodnotu.
Prirodzene, je aj niekoľko študentov, ktorých inšpirovala k štúdiu biológie a ekológie moja populárno-vedecká tvorba, čo tiež človeka príjemne hreje pri srdci zapálenom nesmiernou láskou k prírode…
(S Miroslavom Sanigom sa zhováral Jozef Horvát)
