Domov
Predstavoval som si domov ako dom s veľkou záhradou a namiesto toho som sa ocitol v byte. V jednej izbe bývala Bianka a v druhej, v ktorej som uvidel počítač, Marek. Snažil som sa dostať k nemu bližšie, ale Bianka sa so mnou chcela hrať. Tak som sa musel tváriť, že som veselá mačka, akú chcela. Rozpútala sa vášnivá debata, ako ma nazvú. Dosť som bol prekvapený, keď mi prischlo meno Tina. Mňaukal som odušu, nemal som síce ani tušenie, aké sú tu zvyky, ale zdalo sa mi, že Tina sa hodí viac mačke ako mne – agentovi kocúrovi. Snažil som sa ich zaujať, aby pochopili, že také meno nechcem.
Nepochopili.
Bude to fuška naučiť týchto dvoch aspoň základom mačacej reči. S touto myšlienkou som si popozeral celý byt, najmä jeho strategické miesto, kuchyňu, kde mali čarodejnú skrinku. Veľkými očami som pozoroval, ako z nej mamina vyberá niečo dobre voňajúce.
Ách, zaľúbil som sa.
Nie do Maminy, ale do tej čarodejnej skrinky, ktorej charakteristický zvuk pri otváraní by som počul aj v najhlbšom spánku. Rozoznám ho medzi tisícimi inými zvukmi.
Keď sa vás niekto opýta, kde je domov, tak ja odpoviem, že tam, kde je čarodejná skrinka plná mäska. Tento výskum ma tak vyčerpal, že som vyskočil do hojdacieho kresla stočil sa do klbka a zaspal som.
V novom domove som si užíval život. Okná na všetky smery, z ktorých som mohol pozorovať okolitý svet a hlavne spoločnosť detí. Trochu mi vadilo to mačacie meno, ktoré mi dali Tina. Pri každej príležitosti som im dokazoval, že som kocúr. Tu a tam som si označkoval teritórium, keď bola príležitosť uhryzol som Mareka do členka, aby som si udržal postavenie vodcu svorky. Nemal ma preto veľmi rád. Ja som im iba chcel dať vedieť, že som kocúr a nie mačka. Bianka mi dávala na krk šatku, alebo iné ozdoby. Zaradila ma medzi svoje plyšové hračky. Musím priznať, že jej hladkania a škrabkanie som si rád užíval. Mohla ma hladkať hodiny, ale na brušku nie, lebo by sa mohlo odhaliť, že mám tajné agentské vrecko. To ma privádza späť k riešeniu problému s počítačom. Hoci som pravidelne zvádzal boj s Marekom ako druhým mužským členom domácnosti, potreboval som sa s ním aj skamarátiť.
Večer som ho tajne pozoroval spod stola, oňuchával som počítač a hlavne zapojenie káblov, aby som bol pripravený na svoju príležitosť. Na Zemi bolo leto, deti mali prázdniny, preto som nebol nikdy doma sám. Veľmi som nespal, aby mi nič z diania neuniklo. Potom som od únavy odpadol, kde sa dalo. Rád som oddychoval v hociktorej skrini, ktorá sa medzičasom zavrela a keď som sa zobudil, musel som hlasno mňaukať, aby ma našli. Až neskôr som pochopil, že si ju viem otvoriť aj sám, stačí dať labku do medzery a otvoriť dvere na šírku hlavy. Kde mačke vojde hlava a fúzy, tam sa už prepchá celá. To je mačací zákon, ktorý platí aj na Zemi.
To je dobré zistenie.
–
Skutočné meno
Pracoval som každý deň krôčik po krôčiku, aby som sa naučil ovládať počítač. Večer som išiel spať na klávesnicu, aby som nebol podozrivý, že sa okolo neho stále motám. Pravidelne som hral s Marekom počítačové hry, teda, on hral a ja som imaginárne chytal pohybujúce sa postavy na monitore. A keď som sa nudil, trochu som ho uhryzol, aby vedel, že som tam. Našou obľúbenou postavou bola Lara Croft. Tváril som sa, že bojujem aj ja, a tak mi Marek zmenil meno na Lara – bojovníčka.
Och, budem mať stále dievčenské meno?
Keď si Marek a Bianka pozerali v knihe, ako vyzerá kocúr a ako mačka, zistili, že som kocúr.
To som už bol iba krok k zmene mena. Dostal som prezývku Krofťák – kocúr bojovník. Bianke sa však toto meno nepáčilo, a tak hľadala iné, vhodnejšie.
V tom čase sa mi podarilo utiecť von z bytu na chodbu. Pri naháňačke s Biankou sme tam stretli suseda. Stál na neistých nohách, pach mal akýsi štipľavý. Zaostril zrak na Bianku, ktorá ma práve chytila a držala na rukách.
– Ako sa volá mačička, – spýtal sa.
– To je kocúr, ujo. Ešte nemám meno, možno Niky.
– Niky ako Nikolaus?
Susedovi sa rozžiarili oči.
– Mám na veci s tým menom dobré spomienky,
premýšľal nahlas sused.
A tak som dostal meno Sir Nikolaus.
Od suseda.
–
Kto z koho
Bol som oficiálny člen domácnosti s oficiálnym menom. Páčilo sa mi tu na Zemi. Bolo teplé leto a ja som ma na pozorovanie veľa okien i balkón.
Jednu noc som pozoroval cez pootvorené okno v Marekovej izbe nejaké tvory lietajúce ako malé stíhačky medzi blokmi. Zrazu jedno čudo vletelo do izby. Malá myš?
Prebudil sa vo mne výskumník. To čudo pišťalo a vletelo pod posteľ. Vliezol som za ním, že ho tajne preskúmam, a tak sme pišťali pod posteľou už dvaja, až sme zobudili Mareka.
– Och Niky, nemôžeš ísť pišťať inam?
Prestal som pišťať, ale čudo pokračovalo.
– Fuj, netopier.
– Nechcem ho mať v izbe.
Marek odišiel hľadať Maminu, aby si urobili poradu, ako chytiť Fuj netopiera.
Počul som z izby, že by som ho mal zjesť.
– Nie, nebudem ho jesť!
– Nechcem skúmať iné chute.
A tak museli navrhnúť náhradný plán.
Marek vliezol pod posteľ so sitkom, položil ho na netopiera. Potom vsunul papier pod sitko.
Netopier bol uväznený dokonale. Marek ho vyniesol na balkón a vypustil von. Netopier zmizol v tme a my sme mohli ísť spať.
Ja som sa ešte pred spaním pozrel na našu planétu Mačkofón.
Keď budete večer pozerať na Mesiac, postačí prižmúriť jedno oko, priložiť labku k okraju Mesiaca – tam je Mačkofón. Nie som dobrý v zemepise ani v astronómii, tak neviem presne, či je Mačkofón napravo, alebo naľavo od Mesiaca. Dôležité je, že existuje, ja som toho živým dôkazom.
Bianka Sielniková študovala Design výrobných strojov na Technickej univerzite v Košiciach. Pracuje v oblasti, ktorá je s kreatívnou činnosťou minimálne prepojená. Rada hrá tenis, číta a cestuje. Jej tvorivá stránka sa našla najmä v maľovaní a písaní pre deti.
