Už v úvode prezradím verdikt – kniha sa mi páči. A jej umiestnenie medzi finalistami Zlatej vlny 2023 ma teší.
Čo sa mi pozdáva?
Čítal som poéziu (v čase rozhojnenia rezidencií jej pribúda) napísanú z rôznych miest. Sprevádza to dve neresti:
Prvá: Mávanie dobrým vkusom, či autorskou relevanciou. V básňach sa objavujú reálie z ciest, ktoré majú zvýšiť kredit autora. Ak oceňuje isté umenie/ak bol niekde mimo rodnej viesky, asi je kvalitný.
Druhá: čítal som knihy z rôznych svetových miest (reálie sa spomínajú v básni) od jedného autora/ky. Názvy miest sa menia, ladenie/postoj/optika nie. Takže odkiaľkoľvek to je, vždy je to o tom istom/s rovnakou optikou a smeruje to k rovnakému rozuzleniu/ladeniu básne.
U Brindovej je nadmieru pozitívne, že báseň z Paríža nie je o Paríži a báseň z Košíc je rovnako dobrá, ako tá z Paríža. A že pointa sa líši; že reálie naozaj môžu podnietiť človeka k novému objavu. Nedeje sa, že stále rovnaký človek chodí na rôzne miesta a jeho jadro sa nenechá vyrušiť.
Marcel Lacko napísal, že všetci žijeme v zóne desať kilometrov okolo letiska. To je dôsledok vysokej miery odosobnenia a sebaodcudzenia, štandardizácie skúsenosti. Ale ja mám rád reálie, fyzickú skutočnosť. V básňach zbierky Horolezci je prítomná. Čítal som básne Karola Chmela. Dostanú sa k pointe reflektovaním a tematizovaním jazyka. Sú výborné, ale zatiaľ mám radšej aj proto-skutočnosť, nie iba meta-poéziu. Oceňujem sterily, ale nevyhľadávam ich. U Brindovej sú reálie prítomné a majú vplyv na tému.
V mikrosujetoch básní sa dejú životy s prítomnými viacerými generáciami, sú tam vzťahy, rodina, manželstvo… Čítal som zbierku autora/ky – známe meno, veľmi originálne ilustrácie (ku každej básni), celá zbierka urobená ako jednotný vizuálny koncept, vtipné pointy… Reflektovanie vzťahov v takmer strednom veku na úrovni emocionálneho rozochvenia zo začiatku puberty. Ten nadhľad a vtip pri súčasnej neschopnosti hlboko reflektovať tematizované prežívanie je ako vtipné glosovanie sebapoškodzovania – vzhľadom na témy básní a nešťastné rozhodnutia vo vzťahoch.
Keď sa napríklad v básni povie, že subjektka dáva prednosť šoférovaniu, ktoré je nepredpokladateľné (aj za cenu karambolu), pred bezpečnou obrazovkou počítača, tak sa postaví mimo trendu tematizovania vzťahov v prostredí informačnej spoločnosti. Aj text generation a post text generation píše o redukcii interakcií na vzťah k obrazovke, píšu o sebe ako o robotoch (alebo sofistikovanejšie – kyborg, AI, VR atď.). Pri písaní zvnútra problému sa niekedy stáva, že zasiahnutý človek vlastne svoje väzenie miluje. Je bezpečné, známe, preskúmané… Navyše zotrvávanie v pozície obete má v sebe niečo z narcizmu. Obsesívne sebazraňovanie a následné vystavovanie rán. A medzi čitateľmi sa potom recipročne rozmáha druh voyerizmu, alebo rozhorčenia, ktoré sa vyčerpáva rozprávaním o probléme, nie jeho riešením. Aj keď pripúšťam, že niektorí moji obľúbení autori nepíšu nič iné, než vlastnú poetizovanú diagnózu… Tu jednoducho oceňujem, že sa dá kvalitne písať aj o zrelosti/ceste k zrelosti, nielen o vlastnej priepasti.
Brindovej poézia sa nebojí tematizovať traumy. Tie majú v živote mnohí (pri hypersenzitívnych umelcoch o to viac), ale nie každý si na ne nájde vlastnú odpoveď/vlastný hlas. Núkajú sa predpripravené schémy v podobe ozvien ideológií. Vyslovene politické častušky asi teraz nepíše nikto, ale niečo ako “discount zeitgeist” som už čítal: feminizmy, religionizmy, ekologizmy… Také knihy sú prijímané ľahko, lebo len potvrdia, čo sme už vedeli/tušili/očakávali. Pointa je tam niečo ako odpoveď na spoločenskú objednávku.
V básňach zbierky horolezci si autorka neskrátila cestu z východiska k pointe cez dopredu vychodené chodníky – aj tak by ju priviedli iba k predpokladanému záveru. Každá báseň má tak vlastné posolstvo, vlastné vyznenie, vlastnú pointu.
Doteraz som bol asi na úrovni témy. Prešiel by som k metóde.
To, čo sa mi páči, by som nazval dôslednosť a cit. Po nastolení témy (niečo ako expozícia v prvých veršoch) báseň ide cestou buď syntaktického, alebo paradigmatického hromadenia motívov. Čitateľ ide tou cestou s ňou (čas cesty uteká verš po verši). Význam sa nabaľuje a realita básne vzniká tou cestou (aj lineárne, aj exponenciálne = polysémiou + vzájomnými vzťahmi medzi významami). Brindová zachová mieru medzi vypovedaným a neurčitým.
Čítal som báseň osoby X, ktorá znela naliehavo, ale bola dosť neurčitá. Na otázku k čomu odkazujú tie neurčité, ale zdanlivo vážne a dôležité obrazy (znie to ako poézia, keď je to obrazné a neurčité, nie?) to niekde pred pointou X nevydržal a naliehavosť a neurčitosť premenil na vulgárny a osočujúci obraz. Miera medzi neurčitosťou a konkrétnosťou bola prekonaná skratom. Naliehavosť sa zvrhla na vulgarizmus. Akoby nevedel vydržať v napätí básne, akoby nevedel postaviť cestu k rozuzleniu, tak zbúral celú báseň. Môže sa zdať, že to je vážna téma, keď si vyžadovala také radikálne riešenie. Podľa mňa je to nemohúcnosť a netrpezlivosť, rezignácia na dôveru k čitateľovi/neschopnosť niečo efektívne urobiť, tak nech je to aspoň efektné/tak nech to čitateľom aspoň zatrasie.
V básňach zbierky Horolezci sa nestane, že by autorka cestou od expozície k záveru podľahla pokušeniu uľahčiť si to a odbočiť k niečomu, čo je ľahšie.
Takže jej cit je v
- správnej miere konkrétnosti a abstraktnosti. Vieme “o čom to je”, ale nie tak, aby to prestalo byť enigmatické
- neochote urobiť to ľahšie, zľahčiť si cestu k záveru… to je aj tá dôslednosť – odmietanie toho, čo sa núka, ale nie je riešením
Ak by táto časť textu vznikala okolo Vianoc, núkala by sa analógia: Čo ak by okrem pastierov a 3 mágov do Betlehema o týždeň neskôr prišiel pútnik a hľadal Odpoveď? Odpoveď nie je v rezignácii na cestu – do mesta musí vstúpiť. Žiaden európsky zen o tom, ako nikam nejdem. Odpoveď nie je v krčmových rečiach – takže o hostinci pútnik vie, ale nezostane v ňom. Odpoveď nie je na stretnutí politických aktivistov – takže riešenie nečaká od nového politického rozhodnutia Herodesa, či pripnutia stužky na chlopňu saka/FB filtra na profilovke. Tých odbočení je veľa, ale pútnik prejde celým mestom, s ľuďmi sa stretne, ale neuviazne pri nich, pôjde aj za mesto a hoci maštaľ/jaskyňa nie je prívetivé miesto, dôjde k nej a rozozná tú tvár. V hotových ponukách je pohodlie, v státí tvárou v tvár sa deje význam.
Takže je podľa mňa úctyhodné jednak to, že autorka vie, aké skratky na ceste za významom existujú (to je tá kultúrna a intelektuálna kompetencia), ale s citom napíše poéziu (bez citu by mohla písať pamflet, alebo moralizovať – ako ja (úsmev) ktorá je náročná aj tým, čomu všetkému sa vyhne, o čom všetkom hovoriť nebude (toho je viac, než vypovedaného – inak by sme mali balast a publicizmus) a tiež je autorka náročná k sebe tým, že sa nezastaví, kým význam naozaj nerozovrie (to je dôslednosť).
A cit je aj v tom, že význam rozovrie iba do tej miery, aby za Betlehemom nepostavila ďalší stánok s hotovými odpoveďami. Iba napíše správu, že význam existuje, dá sa k nemu dôjsť, ale nie si ho kúpiť v peknom obale s autorkinymi vlastnými ilustráciami.
Alena Brindová
Horolezci
OZ FACE 2022
Jozef Palaščák (1984) debutoval zbierkou Básní TELOI (2009). V roku 2010 vyšla bibliofília Otec, Syn a Cudzinka a zatiaľ ostatnou zbierkou je Notácia (2014). Jeho básne boli preložené a publikované v maďarčine, angličtine, slovinčine, bosniačtine a poľštine. Píše recenzie, poviedky, je spoluautor divadelnej hry Divadla Na Peróne s názvom Slovenský raj (2017). Pracuje ako literárny redaktor.
