Barbora Hrínová (1984) prozaička a scenáristka, autorsky pracovala pre rozhlas a televíziu. Vytvorila šesť audio-dokumentov pre RTVS a Český rozhlas. Absolvovala výskumné pobyty v Gruzínsku a ako držiteľka Fulbrightovho štipendia tiež v USA, v Kalifornii. Je trojnásobnou finalistkou literárnej súťaže Poviedka. Za svoj knižný debut, zbierku poviedok Jednorožce (2020), získala ocenenie Anasoft litera 2021 a cenu René – Anasoft litera gymnazistov. Kniha bola doteraz preložená do češtiny, poľštiny a srbčiny, pripravuje sa jej macedónsky a maďarský preklad.
–
Do akej miery ti pomáha pri písaní tvoje vzdelanie (štúdium scenáristiky) a naopak, v čom ťa limituje?
V scenáristike je dôraz na vyjadrení stavov prostredníctvom situácie, konkrétnej scény, čo ma asi za tie roky ovplyvnilo. Pre väčšinu pocitov alebo myšlienok, ktoré moje postavy majú, sa snažím nájsť nejaký vonkajší ekvivalent a hľadať aspoň minimálny príbeh. Práve ten je, myslím si, vo filme silnejší ako v literatúre, prózy (nielen slovenské) často uviaznu v opisoch atmosféry, vyjadrovaní dojmov či v reflexiách. Ak by som nevyštudovala scenáristiku, možno by som nedokázala vystavať príbeh, nezdal by sa mi taký dôležitý. Príbeh sa dá chápať aj v širšom zmysle, ako akási štruktúra, ktorá v diele funguje. I preto by som sa ho len nerada vzdávala, ale zároveň by som teraz chcela viac využiť možnosti prózy. Literatúra sa mi zdá trochu voľnejšia, veľkorysejšia, nie je vopred dané, akú by mal mať román či krátky text formu.
–
Oproti príbehu sa často stavia sujet, v zmysle vzťahov medzi postavami a práve tie sú v tvojich prózach podstatné. Prečo podľa teba práve ony v súčasnej literatúre nefungujú, prečo sa v nej tak často varírujú motívy dysfunkčných partnerstiev či rodín?
Asi preto, že literatúra je alebo chce byť aj odrazom reality? Niektorí autori a autorky možno vzťahy zámerne dramatizujú a podrobujú rozpadu, aby vyvolali silnejšie emócie, skôr si však myslím, že reflektujú skutočnosť. V súčasnosti sa oslabili rôzne kultúrne a náboženské rámce, ktoré motivovali ľudí udržiavať vzťahy. Je viac vidieť (aj prostredníctvom sociálnych sietí) do súkromí, padli rôzne tabu a väčší priestor dostávajú individuálne voľby a preferencie.
–
Nesúvisia nefunkčné vzťahy postáv aj s faktom, že umelecká próza potrebuje aj problém, tenziu? Takisto, často sa hovorí, že šťastní autori nemajú o čom písať…
Áno, epika zväčša potrebuje problém alebo konflikt, ktorý by posúval dej dopredu. Myslím si však, že je skôr otázkou šikovnosti ako vnútorného šťastia autora, či dokáže písať zaujímavo aj o menej problémových veciach. Mala som isté obdobie, keď som sa usilovala zachytiť v prózach, či dokonca i v scenári, radosť, spokojnosť mojich postáv. Písať o „dráme“, konflikte, sa mi zdalo konvenčné, ako akási povinnosť. No, samozrejme, dospela som k záveru, že sa to celkom nedá. Najlepšie je asi nájsť nejaký tragický aspekt, ktorý nepriamo poukáže aj na prípadné šťastie…
–
Pôsobíš ako pedagogička v Ateliéri scenáristickej tvorby FTF VŠMU – v čom sa líši súčasné štúdium od toho tvojho? Vidíš rozdiel v študentoch, v prijímacích pohovoroch či samotných pedagógoch?
Myslím, že jadro nášho štúdia sa príliš nelíši, základ tvorí Scenáristický seminár, ktorý vedú vždy dvojice pedagógov, a tam je dôležitá práve voľná, vlastná tvorba, zameraná na osvojenie si „filmovej reči.“ Prijímacie pohovory sú u nás rituálom, ktorý sa roky nemení a aj v tom spočíva jeho čaro. Doteraz si pamätám témy, ktoré sme mali vypracovať ako „domáce práce“, poviedky: Čo sa doma navarí, Frajer a Podraz. Pristupovala som k nim veľmi zodpovedne a písanie som naozaj prežívala, neviem, čo by som robila, keby ma vtedy nevzali (úsmev). Keď som už ja bola členkou komisií, uchádzači sa zdali viac nad vecou ako my, takí „cool“ a veľa z nich sa obzeralo aj po iných školách, napríklad v zahraničí. No na posledných prijímačkách sme mali zase trémistov, i slzy a vyznania, že si nič iné nevedia predstaviť, lebo „toto milujú“. Prekvapuje ma a zdá sa mi fascinujúce, že nejaké nové bytosti dokáže po takmer dvadsiatich rokoch od môjho pohovoru pritiahnuť to isté „pole“.
–
V minulom roku ma veľmi oslovila Steinerova kniha Lekcie majstrov, v ktorej autor (okrem iného) uvažuje aj o vzťahu učiteľa a žiaka. Je podľa teba potrebný odstup od študentov alebo sú nevyhnutné aj emócie k nim?
Myslím, že sú potrebné oboje vo vyváženej miere. V ateliéri vstupujeme so študentami a študentkami do osobných diskusií, najmä v posledných dvoch rokoch magisterského štúdia pri tvorbe ich záverečného scenára. Je to veľmi individuálny proces a s každým študentom vzniká u oboch zúčastnených nejaká špecifická chémia. Od toho ja potom dávkujem vnútorné zaangažovanie alebo naopak odstup.
–
Pociťujete aj u vás na škole odliv talentov (hoci do zahraničných univerzít)?
Pre záujemcov o štúdium u nás je tradične lákavá česká FAMU. Niekedy sa uchádzači rozhodnú urobiť si bakalára na VŠMU, je to pre nich pohodlnejšie, geograficky a možno aj psychicky, a potom prejdú do zahraničia. Mnohí však na škole zostávajú, je to veľmi individuálne.
–
Trikrát si bola finalistkou Poviedky – kam ťa posúvali súťaže, resp. ako pomohli tebe či môžu pomôcť iným autorom?
Keď som začínala, nikdy som neposielala svoje texty do súťaží, dôležitejšie pre mňa bolo dopísať ich a uverejniť v časopisoch. Upútala ma až súťaž Poviedka, zdala sa mi univerzálna a sympatická. Je to výborná motivácia a méta pre autorov, ktorí ešte nemajú ucelený súbor textov, pretože sa tam dá uplatniť s jedným krátkym počinom.
–
Nemyslela som na umiestnenie sa v súťaži, zaujíma ma skôr, či si dostala na svoje texty aj spätnú väzbu od porotcov, hoci len internú?
Nie, nedostala. Samozrejme, zaujalo ma, čo o mojich poviedkach povedali v rozhlasovom vysielaní pri zverejnení výsledkov. Pripadlo mi to celkom výstižné a výber do zborníkov ma v danej chvíli veľmi povzbudil.
–
Myslíš si, že písaniu sa dá „naučiť“?
Ako zručnosti áno, v písaní sa dá určite zlepšiť, učí sa ho, napokon, aj umelá inteligencia. Písaniu ako potrebe sa ale podľa mňa naučiť nedá. Myslím, že aj veľa pomerne talentovaných ľudí neskôr v dospelosti nepíše. Človeka by mala s tvorbou viazať nejaká vnútorná nutnosť, možno ten pocit tenzie, ktorý si spomínala. Mňa osobne zaujíma písanie ako otlačok špecificky ľudskej skúsenosti, preto by ma akokoľvek dokonalé výtvory umelej inteligencie asi až tak neohúrili.
–
Cena Anasoft litera, ktorú si získala za debut Jednorožce, prekvapila aj mňa ako porotkyňu, ako si ju vnímala ty?
Samotný moment ocenenia prekvapil aj mňa, musím sa však priznať, že som pred tým mala isté príjemné tušenie. Na môj debut bolo veľa pozitívnych ohlasov aj v takých kritických platformách, ako je povedzme Literárny kvocient. Za ne som vďačná a veľmi si ich cením, nie sú vôbec samozrejmosťou. Treba ich však brať s rezervou, takisto ako keby som sa stretla, naopak, s výrazne negatívnym prijatím, odmietnutím. Je to rovnaká skúška pre psychiku. A samozrejme, nemyslím si, ako aj ty naznačuješ, že porota hlasovala jednohlasne. Zdá sa mi, že v takýchto momentoch je vždy potrebný aj kúsok šťastia, rovnako ako v tých negatívnych kus nešťastia. Ale keďže kniha si prešla istými peripetiami a takisto ako ja dlhšou cestou, bolo to pre mňa isté zadosťučinenie.
–
Mala si medzi spolufinalistami svojho favorita, ak áno, prečo práve tohto autora či autorku?
Prečítala som takmer všetky knihy z „desiatky“ 2021, oslovili ma viaceré, najviac Naničhodnica Jany Juráňovej – kvôli jej pôsobivému vykresleniu obrazu osamelej stareny blúdiacej chodbami polikliniky ako metafory súčasnosti. Zaujali ma tiež poviedky Richarda Pupalu, a to pre všednosť, do ktorej situuje svoje postavy a pritom sú akoby centrom univerza.
–
Akú poetiku (pri čítaní) preferuješ, prípadne ku ktorým autorom sa rada vraciaš?
Nedávno som so študentami preberala Milana Kunderu a uvedomila som si, že ma stále fascinuje, jeho prózy sú plné myšlienok, ale nie prvoplánových, vie ich zaobaliť do vtipných momentov a dômyselne konštruovaného deja. Je výsostne literárny, divadlo ani film mu nesadli, on akoby literatúru, a to aj svojimi esejami, obhajoval a vytváral. Mám tiež rada poviedky Lucie Berlin, lebo je za nimi cítiť život, mieria k skúsenosti, i keď bolestnej, ale stvárnenej s humorom. Fascinujú ma aj poviedky Clarice Lispector, nechcem ich charakterizovať ako magický realizmus, lebo odkazovanie naň mi v našich končinách znie skôr ako fráza, veľa ľudí sa k tomuto štýlu vzťahuje, akoby bol synonymom literárnosti, akýchsi milých úletov, ktoré si beletria môže dovoliť. Lispector je skôr realistickou autorkou, píše o skutočnosti, avšak hlbšie videnej. Zo slovenských autorov mám asi najradšej texty Richarda Pupalu a Ivany Dobrakovovej, aj keď sú obaja odlišní, ich štýl je mimoriadne pôsobivý.
–
Ty sama však píšeš úplne inak ako autori, ktorých spomínaš. Znamená to, čisto hypoteticky, že by ti vlastné poviedky vkusovo „nesadli“?
Nesnažím sa pozerať na svoje poviedky zvonku, ako čitateľka. Som v prvom rade ich autorkou a zaujíma ma proces tvorby, ako najlepšie dostať svoj zámer na papier. Nemyslím v technickom zmysle, veľakrát si ich po sebe čítam, niekedy aj nahlas. Po zverejnení sú však určené pre iných a ja sa zase ako čitateľka stretávam v textoch cudzích autorov s „inakosťou“, nepotrebujem si sprítomňovať alebo potvrdzovať svoj štýl. Okrem toho si nemyslím, že moje písanie je „úplne iné“ od poetiky spomenutých dvoch autorov. Ale, paradoxne, je aj iné, inak by asi ani nemalo svoje opodstatnenie.
–
V čom vidíš podobnosť medzi tvojimi poviedkami a tvorbou Pupalu či Dobrakovovej?
Sú prózami zo súčasnosti, zameranými na vzťahy. S písaním Ivany Dobrakovovej ich podľa mňa spája zameranie na rôzne podoby patológie, aj keď ona ide do väčších extrémov. S Richardom Pupalom máme, z môjho pohľadu, spoločný istý minimalizmus, úspornosť vyjadrovania a tendenciu opísať stavy postáv cez situácie.
–
Si architektonický alebo naopak spontánny typ autorky, t. j. píšeš pomaly a racionálne alebo rýchlo, až eruptívne?
Som asi „obojaký“ typ. Na začiatku musím mať spontánny nápad, emóciu, potom si však vytváram racionálnu štruktúru rozprávania a v prvej verzii obvykle popíšem všetky postrehy, ktoré som k príbehu zozbierala a považujem ich za dôležité. Mnohé z nich neskôr vyškrtnem a nahradím ich inými. Až v tejto fáze sa mi píše najlepšie, môžem sa oslobodiť od racionálnej kontroly, lebo vidím, že čosi je na papieri a má to základnú „hlavu a pätu“. Keby som nemala vytvorenú provizórnu štruktúru a text prvej verzie, nevedela by som sa počas písania uvoľniť.
–
Postavy z tvojho debutu sú naozaj akýmisi „jednorožcami“ – ich inakosť je demonštrovaná fyziologicky (obezita), psychicky (napríklad depresia), orientáciou (homosexualita) atď. Chceš tým scitlivovať čitateľa alebo je takáto postava pre teba rovnako bežná ako iné typy?
Ja si myslím, že každý si so sebou nesie nejakú inakosť, či už vnútornú alebo vonkajšiu, len u niekoho je viac zrejmá na prvý pohľad. Odlišnosti ma v istom zmysle fascinujú, no skôr by som chcela poukázať na úsilie spoločnosti o ich vytesnenie či zakrytie. Podľa mňa je rozdiel, keď má niekto neoholenú pazuchu alebo je tučnejší, ako keď sa niekto správa arogantne, až ohrozujúco. Naša spoločnosť však nepísanými pravidlami trestá neškodné prejavy a odlišnosti niekedy oveľa viac ako tie agresívne.
–
Narátor poviedky Tesne vedľa komentuje situáciu, v ktorej mama homosexuála nedokáže akceptovať požiadavky LGBT s odôvodnením: „Neprirodzené. Horšie ako choré, to by sa dalo vyliečiť, alebo pokazené, to by sa dalo opraviť“. Môže literatúra čosi „opraviť“?
Napraviť niečo podľa mňa môže len individuálny človek ovplyvnený literárnou alebo akoukoľvek inou skúsenosťou. Miera, v akej sa ho tá-ktorá skúsenosť dotkne, je veľmi individuálna, vnútorná záležitosť. Literatúra podľa mňa skôr poukazuje na niečo vo svete, ktorý nie je ideálny. Nerada jej prisudzujem burcujúci alebo niečo priamo naprávajúci rozmer.
–
Ja si tiež nemyslím, že literatúra zmení človeka, som však presvedčená, že keby ľudia viac čítali, boli by citlivejší… Akú skúsenosť máš so svojimi čitateľmi ty?
Súhlasím, ale priznám sa, že si neviem celkom osvojiť pojem „scitlivovanie“ v súvislosti s literatúrou. Je dnes veľmi nadužívaný a znie mi trochu účelovo. Ale samozrejme, som rada, keď si získam čitateľa pre vnímanie nejakej perspektívy, ktorou sa dovtedy nezaoberal. Skúsenosť mám takú, že ľudia, ktorým sa môj debut páčil, hovoria, že rezonovala s ich empíriou a prežívaním. A potom sú niektorí, zvyčajne z krajne konzervatívneho spektra, ktorí ju hneď odmietnu, vnímajú v nej niečo urážlivé voči ich obrazu sveta a uzavrú sa voči nej.
–
Jedna z tvojich postáv sa ocitne v Gruzínsku, kde si aj ty sama absolvovala študijný pobyt. Čo ti táto krajina dala a naopak, čo ťa v nej prekvapilo negatívne?
Táto krajina mi dala najprv menší šok, pretože som bola prvýkrát mimo Európskej únie. Bola tam vtedy horšia infraštruktúra a prvý dojem z určitých vecí (napr. sídlisko, kde som bývala), bol možno menej príťažlivý aj v porovnaní s našou Dúbravkou či Petržalkou. S odstupom ale tento pobyt hodnotím ako najlepší a najinšpiratívnejší výlet môjho doterajšieho života. Gruzínsko má veľmi dlhú a slávnu históriu a mnohé krásne miesta, kde na človeka skutočne dýchne atmosféra. Ja som tam išla so zámerom písať poviedkovú zbierku, ale na to som napokon nemala dosť síl, tak som sa vrátila k písaniu seriálu pre TV a cestovala po krajine.
–
Čo konkrétne ťa šokovalo?
Zvolila som asi prisilné slovo. V Gruzínsku som skrátka zažívala pocit osamotenia a vylúčenia z krajiny, ktorá je akoby na pomedzí svetov a nemôže patriť do „Európy“, hoci by sama veľmi chcela. Asi sa mi tie dojmy zliali s nejakým mojím vnútorným pocitom, ktorý som tam prvé týždne zažívala a vyústili v miernu chrípku a úzkosť.
–
Kedy a kde potom nachádzaš „dosť síl“ na písanie?
Napríklad aj teraz v Prahe, kde som momentálne na Vyšehradskej literárnej rezidencii. Prahu som si vybrala zámerne, ako mesto, ktoré trochu poznám, aby som si tu nemusela zvykať a mohla sa venovať písaniu. Celkovo mi prospieva, keď mám k dispozícii istý neprerušovaný čas a duševnú pohodu.
–
Vo svojich poviedkach často striedaš prostredia: z dediny sa presunieš do veľkomesta, z interiéru do exteriéru atď. Súvisí takáto rôznosť s empíriou alebo?
Asi súvisí, ale pre mňa je prirodzené, že človek sa nezdržuje len na jednom mieste. Vyrástla som v meste, ale určite ma dosť ovplyvnili letá u babičky na dedine. Ja si skôr myslím, že „prostredia“ pre mňa nie sú pri písaní až také dôležité, skôr je to premenlivosť myšlienok, nápadov či impulzov, ktoré sa u mňa často striedajú, a potom im prisúdim prostredie, v ktorom by najlepšie vynikli.
–
Podobne rozmanito pracuješ s jazykom – funkčne využívaš cudzie slová i dialekt, citácie z odbornej literatúry aj hovorovosť. Napriek oslabenej dejovosti však netenduješ k lyrickosti v zmysle využívania jej prostriedkov…
Áno, ja asi nie som príliš lyrický typ (úsmev). Poézia mi je však blízka, môj otec ju celý život obdivuje a zbiera, obklopovala ma. Sama pre seba si ju však musím znovu objaviť, myslím, že ma také obdobie čaká alebo už práve začalo. A čo sa týka tej rozmanitosti, tá je asi len odrazom toho, čo vnímam, každý z nás sa pohybuje vo viacerých jazykových registroch. Väčšinou sa snažím jazyk textu prispôsobiť vnímaniu postáv a situácii, v ktorej sa nachádzajú.
–
(S Barborou Hrínovou sa zhovárala Marta Součková)