Peter Markovič (1964) je historik umenia, ktorý sa venuje súčasnému slovenskému a východoslovenskému výtvarnému umeniu a umeniu 20. storočia. Bol riaditeľom Východoslovenskej galérie v Košiciach (1987-2010). Pôsobil aj ako externý pedagóg Technickej Univerzity v Košiciach, kde viedol kurz Dejiny svetového výtvarného umenia a architektúry. Ako kurátor pripravil početné autorské a kolektívne výstavy z tvorby súčasných slovenských a východoslovenských výtvarných umelcov a umelcov 20. storočia. Žije a pôsobí v Bardejove a Košiciach.
Považujem vás za dvorného kurátora maliara, kresliara a grafika Alexandra Eckerdta. No v podstate si Eckerdt vybral vás, a to už na začiatku vašej dráhy…
S umelcom som sa zoznámil po mojom nástupe do Východoslovenskej galérie v Košiciach plný ostychu pred rešpektovaným autorom, ktorého tvorbu som si mimoriadne vážil a obľúbil. Pozvoľna sa sporadické stretnutia zmenili na dlhšie rozhovory na vernisážach aj na ulici. V roku 1990 Eckerdt s veľkou radosťou plánoval rekonštrukciu reštituovaného domu na Kováčskej ulici na ateliér. Ako mi povedal, chcem sa vrátiť tam, kde som začínal. Jedného dňa mi povedal, že urobíme spolu výstavu. Pre mňa to bol skutočný blesk z jasného neba. Žiaľ, Alexander Eckerdt trpel dlhodobými zdravotnými problémami, a tak krásne nerealizované predstavy ostali len spomienkou. V jasnom záblesku onoho „blesku z jasného neba“ som po jeho smrti v roku 1993 postupne pripravil štrnásť výstav z umelcovej tvorby.
V súčasnosti na Kováčskej ulici nájdeme Malú galériu Alexandra Eckerdta. Okrem výstavy obrazov môžeme navštíviť aj pamätnú izbu Berenika, ktorou nás prevedie a so zanietením o Eckerdtovi porozpráva jeho švagriná, Emília Nedzelová. V knižnici možno nájsť knihy, ktoré čítal i tie, ktoré ilustroval. Sú to detské knihy ako napríklad Stratená víla alebo Lesní muzikanti, ktoré sa pri troche šťastia dajú aj dnes kúpiť v antikvariáte. Čo hovoríte na Eckerdta ako na ilustrátora kníh pre deti?
Myslím si, že umelcova poetická forma, schopnosť imaginácie i štylizovanosti jeho „voľného umenia“ vytvárajú všetky predpoklady pre, v Eckerdovom prípade počtom len neveľmi rozsiahlu a v kontexte ostatnej tvorby len okrajovú, ilustrátorskú tvorbu.
Eckerdtovi ako umelcovi ste na jeho poslednej prešovskej výstave pripísali „detský čistý výraz“, v čom spočíva?
Uvedenou metaforou som reagoval predovšetkým na umelcovu tvorbu z prvej polovice 60. rokov, v ktorej dokázal v kresbe, grafike i v maľbe dosiahnuť čistý výraz. Autor celkom oprostil výtvarnú formu na jednoduché elementy, jednoduchú líniu, vytváral tak predovšetkým veľmi štylizované motívy tváre a (prekvapujúco výrazne portrétne) zobrazenia manželky Božky. Veľmi jednoducho výtvarne riešil napríklad motív stromu, s očarujúcou prostotou riešil kvety stromov… Možno v podobnom „oprosťovaní“ svojho výrazu a umenia od znalostí a hodnôt špičkového školenia a prípravy tu niekde mohol hľadať aj „poučenie“ u Paula Kleeho. Eckerdtov prípad je vo svojej podstate „rafinovaný“ – autor pod zdanlivou výtvarnou prostotou v časti svojej tvorby ukazuje či dokladá schopnosť vedome zabudnúť na svoju profesionálnu prípravu a školenie a hľadať najelementárnejšiu formu výtvarného výrazu. Línia, čiara, gesto… Grafické pojednanie na papieri, ktoré nám evokuje kresby detí na papieri, ľahké, bez rozmyslu, spontánne, nezriedka prekvapujúco silné výpovede.
V Eckerdtovej grafike Nočný rozhovor vstupuje do obrazu aj text, dialóg dvoch milencov predtým, ako idú spať. Eckerdt si zapisoval svoje sny. (Rozhlasová relácia o ňom má názov Zobrané sny Alexandra Eckerdta.) Možno považovať práve sny za jednu z jeho tvorivých metód?
Nikdy som sa nemohol opýtať autora, no určite a predovšetkým posledná kresliarska a grafická tvorba nesie v sebe motívy sna. Možno by som spresnil, že azda skôr snenia. Meditatívneho zamyslenia, uvoľnenia predstáv, psychologickú očistu. Možno práve v závere tvorby autor vytesnil aj hlbšie, boľavejšie momenty, hlboko zasunuté v jeho psychike. V posledný dielach nájdeme dovtedy vari celkom neprítomný motív sklamania, nepochopenia, márnej túžby… Eckerdt určite patril tiež k imaginatívne tvoriacim autorom, preto by sme k jeho dielu a tvorbe mohli použiť i podobný prímer.
Z niektorých snov vznikli obrazy, z niektorých poviedky. Kde sa u neho vzal ten posun od obrazu k slovu?
Po prvýkrát som si uvedomil, že autor má „vytríbený“ vzťah k slovu pri jeho neskorých grafických listoch, kresliarskych dielach. Názvy mnohých diel pôsobili veľmi literárne, prezrádzali silnú potrebu sprostredkovania a napovedania či dopovedania výtvarnej formy slovom. Žena, ktorá nevedela snívať, Muž s kamennou hlavou, Polnočný fajčiar alebo Žena bez muža autorovým slovom sprostredkovali príbeh, ktorý kresba rozprávala. Týka sa to predovšetkým jeho posledných diel zo série pomenovanej Kuchynské kresby.
K výstave bol vydaný katalóg, ku ktorému maliar počas vernisáže pripravil krátky text, ktorým interpretoval vystavený cyklus diel. Mám pocit, že asi vtedy som si po prvý raz uvedomil Eckerdtovu intenzívnu, ba možno až naliehavú potrebu pracovať aj so slovom podstatne širšie než „iba“ vpísaným slovným poetickým vstupom do grafického listu. Eckerdt doplnil stručný katalógový text o svoju úvahu o vystavených dielach na stránke formátu A4. Bola to nesporná potreba písať, komentovať, osvetliť a otvoriť odlišný, no pre autora určite veľmi potrebný iný komunikačný formát. Po približne dvoch rokoch som prekvapený uvidel v almanachu vydávanom košickým básnikom Erikom Grochom Tichá voda Eckerdtove kresby a mohol som si prečítať jeho poviedky.
Čím boli pre vás zaujímavé?
Vo viacerých poviedkach pracuje s motívom sna. Poviedky dozaista súznejú s umelcovým neskorým dielom. Predovšetkým v grafike a kresbe cítime jeho emocionálne uvoľnenie a možno prekvapujúce otvorenie. Z autorových diel cítime snenie o láske, o potrebe citu, nehy či túžby po žene. Mnohé eroticky vyznievajúce kresby dopĺňa azda po prvýkrát priznávaný pocit vnútorného konfliktu, márnej túžby, frustrácie, strachu z nenaplnenia túžby, ba možno až prežívanej emocionálnej ťažoby.
V poviedke Rozhovory pri studničke, ktorá vyšla v almanachu Tichá voda, vystupujú dve postavy, mužská a ženská, ktoré sa spolu vyhrievajú na slnku a potom fantazijne odletia na mesiac. Eckerdtova autorská metóda, ktorú tiež vyjadril slovami a ktorú rád citujete, je akoby opačná: „z oblohy si vypožičiam slnko alebo mesiac“. Je teda rozdiel medzi Eckerdtom maliarom a Eckerdtom poviedkárom?
Solárne a lunárne symboly boli častým motívom predovšetkým v skoršej fáze Eckerdtovej tvorby. Z roku 1965 pochádza grafický list s názvom Hra s mesiacom. V početných kresbách a grafikách autor často zobrazoval svojou veľmi poetickou formou slnko a mesiac. Diela s motívom oddychu, pohody a pokoja celkom prirodzene súznejú so zobrazením slnka, darcu hrejivého tepla a života. Eckerdtove vyabstrahované symboly sa spájajú s civilistickou poetikou jeho diel. Modré nebo nad hlavou je skutočne silným obrazom pokoja a šťastia. Eckerdt mal svoje slnečné i mesačné múzy, nositeľov silnej lyrizácie svojej výpovede. Pochopenie uvedenej symboliky by si možno zaslúžilo hlbšiu intepretáciu.
Eckerdtov krehký lyrizmus v spojení s vesmírnymi symbolmi mi pripomína pomyselný „lyrický dážď“, v ktorom umelec lyricky vníma a absorbuje vesmírny Princíp. Nebo a vesmír nepredstavujú princíp drámy alebo „krušivého“ existenciálneho poznania, ktoré dozaista môžeme vnímať len v o niekoľko rokov mladšej tvorbe bytostne nepokojného výnimočného maliara Jozefa Kornucika. Jestvujú Kornucikove maliarske diela pomenované Hľadanie rovnováhy alebo Spomienky na budúcnosť, ktoré pracujú s vedomím resp. upovedomovaním si kozmických síl nepomerne existenciálnejším a ťaživejším spôsobom. Eckerdtova lyrická metafora a poetický obraz je odrazom vnímania radosti dňa, Kornucikove posedávanie na streche košického paneláku a hľadenie na hviezdy a do vesmírnej hĺbky určite napovedajú o prežívanej úzkosti, hľadaní svojho miesta pod hviezdami a predovšetkým sú silnou Kornucikovou filozofickou reflexiou.
Eckerdt ako maliar ostával na zemi pod modrým nebom, pod hrejivým slnkom alebo pri svite mesiaca. Môžeme povedať, že umelec prijímal Dobro zoslané z nebeskej sféry… Eckerdt ako autor literárneho textu uniká za hranicu pozemského sveta, opúšťa našu sféru s podivuhodnou predstavou vesmírneho putovania bez náznaku potreby sa navrátiť. Tento princíp udiveného pozerania sa na Zem z „výšky“ Vesmíru nepredstavuje existenciálnu drámu. Hrdinovia poviedky sa trochu rozprávkovo vznášajú a odchádzajú kamsi do ďaleka.
Dve Eckerdtove poviedky (List, Vypálený rybník) vyšli aj v Košickej čítanke Milana Kolcuna. Ako vnímate „košickosť Eckerdta“ ? Fedor Kriška v jednom katalógu spomína, že Eckerdt by mohol žiť na ktoromkoľvek mieste zemegule a bol by rovnaký…
Pri príprave predošlých výstav som našiel niekoľko fotografií zachycujúcich Eckerdta aj s manželkou v Paríži v roku 1968. Pri predposlednej výstave v Košiciach som jednu takú fotografiu prezentoval ako fotostenu – Eckerdt sedí na širokých schodoch vznešene pôsobiacej klasickej budovy v pozadí. Fotografiu som pokladal za veľmi symbolickú a jej inštalácia bola vedome riešená tak, aby divák v múzeu pozeral zo schodiska na Eckerdta, sediaceho na širokom a prázdnom schodišti z podhľadu. Eckerdt v Paríži sedí a uvažuje. Napadlo mi neraz, o čom asi rozmýšľal: bol unavený z prechádzok alebo zvažoval, čo urobí v najbližších dňoch či hodinách. V Paríži i v Československu sa vtedy lámali dejiny. Uvažoval, že ostane v Paríži? Vrátil sa do Košíc. Ťažisko jeho tvorby bolo založené v podstatnej miere na spodobnení motívov lásky, ženského aktu, oddychu, pláže alebo plavárne. Javí sa ako možné, že jeho ľudský údel by bol v kontexte tvorby prenositeľný do iného kultúrneho kontextu. A bol by dozaista „rovnaký“ aj v Paríži alebo vo Frankfurkte nad Mohanom. Po ukončení štúdií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave sa vrátil do Košíc a predtým rovnako nezostal po stredoškolských štúdiách v Prahe. Tento fakt tiež môže poukazovať na jeho „košickosť“. Jestvuje ešte jedno svedectvo o vzťahu Alexandra Eckerdta a Košíc – kniha Tomáša Štrausa Moje Košice, kde autor zreteľne pripomína osobnosť Alexandra Eckerdta a jeho miesto v košickej tradícii. Eckerdt bol bytostný figuralista, no tiež umelec intenzívne a s celoživotným záujmom vnímajúci krajinu. V podobnom prípade by nikdy nevznikli série diel z prostredia chaty/železničného vagónu na Svinke, určite by nevznikli silné a nesmierne imaginatívne až snovo pôsobiace kresbové diela s motívmi zo Spiša… Mohol by žiť kdekoľvek, ale pre jeho pochopenie je potrebné sa opýtať, či by chcel… Kto vie, či by rovnaké slnko a mesiac a hviezdy videl aj v inom mieste na zemeguli.
… chodím tiež do práce z malej izbičky do ateliéru.
Cesta trvá sekundu, niekedy týždeň.
Oblečiem si montérky a čisté biele plátno položím na stojan.
Privolám si farby na paletu.
Z oblohy si vypožičiam slnko alebo mesiac, ako kedy.
Privriem oči a zastavím čas…
Z toho všetkého, čo som prežil a pocítil, snažím si niečo vyjadriť farbou.
Pootvorím okná, odložím plátno a som veľmi šťastný, že som robil.
Alexander Eckedrt, 1965 (Výtvarný život/rozhovor s autorom)
(S Petrom Markovičom sa zhovárala Laura Kladeková.)
