LOS
Potok, kam si sa nahol,
si pamätá tvoju oblú tvár
a osikový háj ešte zoštíhlel,
keď sa v ňom pohli tvoje lopatky.
Zdá sa mi – aj rastliny ťa zdravia,
ďatelina a vrbovky sa inak vynímajú,
keď si tadiaľ prešiel ty,
čistina je ešte čistejšia,
prázdnota ešte plnšia
a slovo ešte múdrejšie,
keď si sa ticho díval na človeka.
Sever je tvoje striebro.
Nosím si do tvojich krajov svoj život,
to najcennejšie čo mám.
_
Neubližuj mi, pustota,
čo objímeš aj rozdelený pár.
–
DAŽĎOVNÍK
Už roky si skrývam tvár
a počítam dažďovníky vo vetre.
Prvýkrát stretli sme sa pri Balte,
vietor mi fackoval tvár
a ony sa smiali
všetkému vysoko.
Stane sa zo mňa iný človek,
zaplním si ústa mlčaním.
–
Nebo – ten stav,
keď nebude neistota.
Ďalekohľad je studňa,
pijem a zakláňam hlavu.
S akou istotou
ešte vyššie mizne dažďovník.
–
CHRÚST
Musela som dlho čakať,
kým mi opäť narástli krovky:
nová tvrdosť, nová dôvera.
Po roztrhnutých priateľstvách
hrubne ticho
a len chrúst ako meteorit
padá náhle z nebies.
Zima dlhá a mocná ako larva
požiera svoje vlastné mlčanie.
Nebeská brána sú krovky chrústa –
prikladám ucho k zemi,
či nezačujem aspoň klopanie.
Narodil sa,
keď žeriavy
roztrhli nad ním ruženec.
–
KAČICA
Na rieke Drine sa zrkadlili kačice
v ohybe, kde drina nikdy nekončila.
Ani keď sa na obzore zjavovala úžina
a skaly stáli vo vytržení.
Vo vajíčku som čakala novú dušu
alebo aspoň novú minulosť.
Z nepokoja nad kačacím hniezdom vznikla trhlina,
do nej vkladám nádej na život.
No čo ak je pod škrupinou v skutočnosti priepasť
a nádej je len prelet kačíc nad ružovým obzorom.
Podvečer zaznel výstrel
a môj beh, čo plašil vodu,
akoby aj vlny pripomínali
tyrkys a riečne krídla.
Keď prasknú konáre,
beriem si do úst cestu
a v priezore
kríkom lámem nádej.
–
NETOPIER
V tom starom indickom kostole
leteli netopiere kamsi k vežiam
a z ozdôb padal zlatý prach
a svätých ovenčili žltými kvetmi,
akoby dobehli až do cieľa,
vyhrali súťaž v načúvaní.
–
A netopier sa zakorenil do neba.
Krídlami si zakryl tvár –
radšej nevidieť,
len počúvať na jeseň
kroky odchádzajúcej vlhkosti.
Čierny plod,
čo dozrel po zvonoch.
Keď dozrievajú kvety,
ležia pri nohách.
Pod chodidlami svätých
znežnel prach.
Pokoj má meno
motýľov a netopierov
a svetla za mriežkou
v indickom kostole.
–
PAVÚK PÚTNIK
Rozmýšľam, či sa mi podobáš:
opustila som všetko,
no nemám ani Ariadninu niť.
Trasiem sa s tebou v chladných ránach,
čakám na slnko, kým ešte vzduch ošľahuje jeseň,
a keď povetrím letia šikmo listy,
chápem, že nikam nepatrím.
Hľadám si miesto,
akoby boli aj moje nohy
iba pohyblivé korene.
Zvlnené kopce –
a kto je vlastník snehu…
Srdce
aj domov
je niekde uprostred.
Katarína Džunková študovala medzinárodné teritoriálne štúdiá, porovnávaciu jazykovedu, indológiu so zameraním na sanskrt a slovanské filológie na Karlovej univerzite v Prahe. Doktorandské štúdium z historickej a porovnávacej jazykovedy absolvovala na Petrohradskej štátnej univerzite a v Inštitúte lingvistického výskumu Ruskej akadémie vied. Píše poéziu, esejistické texty pre rozhlas, prekladá z viacerých jazykov. V roku 2023 vyšiel jej preklad srbského básnika Rista Vasilevského – Srdce kruhu (F.A.C.E.) a prebásnenie staroegyptskej ľúbostnej poézie (Modrý Peter).
