LOS

Potok, kam si sa nahol,

si pamätá tvoju oblú tvár

a osikový háj ešte zoštíhlel,

keď sa v ňom pohli tvoje lopatky.

Zdá sa mi – aj rastliny ťa zdravia,

ďatelina a vrbovky sa inak vynímajú,

keď si tadiaľ prešiel ty,

čistina je ešte čistejšia,

prázdnota ešte plnšia

a slovo ešte múdrejšie,

keď si sa ticho díval na človeka.

Sever je tvoje striebro.

Nosím si do tvojich krajov svoj život,

to najcennejšie čo mám.

_

Neubližuj mi, pustota,

čo objímeš aj rozdelený pár.

DAŽĎOVNÍK

Už roky si skrývam tvár

a počítam dažďovníky vo vetre.

Prvýkrát stretli sme sa pri Balte,

vietor mi fackoval tvár

a ony sa smiali

všetkému vysoko.

Stane sa zo mňa iný človek,

zaplním si ústa mlčaním.

Nebo – ten stav,

keď nebude neistota.

Ďalekohľad je studňa,

pijem a zakláňam hlavu.

S akou istotou

ešte vyššie mizne dažďovník.

CHRÚST

Musela som dlho čakať,

kým mi opäť narástli krovky:

nová tvrdosť, nová dôvera.

Po roztrhnutých priateľstvách

hrubne ticho

a len chrúst ako meteorit

padá náhle z nebies.

Zima dlhá a mocná ako larva

požiera svoje vlastné mlčanie.

Nebeská brána sú krovky chrústa –

prikladám ucho k zemi,

či nezačujem aspoň klopanie.

Narodil sa,

keď žeriavy

roztrhli nad ním ruženec.

KAČICA

Na rieke Drine sa zrkadlili kačice

v ohybe, kde drina nikdy nekončila.

Ani keď sa na obzore zjavovala úžina

a skaly stáli vo vytržení.

Vo vajíčku som čakala novú dušu

alebo aspoň novú minulosť.

Z nepokoja nad kačacím hniezdom vznikla trhlina,

do nej vkladám nádej na život.

No čo ak je pod škrupinou v skutočnosti priepasť

a nádej je len prelet kačíc nad ružovým obzorom.

Podvečer zaznel výstrel

a môj beh, čo plašil vodu,

akoby aj vlny pripomínali

tyrkys a riečne krídla.

Keď prasknú konáre,

beriem si do úst cestu

a v priezore

kríkom lámem nádej.

NETOPIER

V tom starom indickom kostole

leteli netopiere kamsi k vežiam

a z ozdôb padal zlatý prach

a svätých ovenčili žltými kvetmi,

akoby dobehli až do cieľa,

vyhrali súťaž v načúvaní.

A netopier sa zakorenil do neba.

Krídlami si zakryl tvár –

radšej nevidieť,

len počúvať na jeseň

kroky odchádzajúcej vlhkosti.

Čierny plod,

čo dozrel po zvonoch.

Keď dozrievajú kvety,

ležia pri nohách.

Pod chodidlami svätých

znežnel prach.

Pokoj má meno

motýľov a netopierov

a svetla za mriežkou

v indickom kostole.

PAVÚK PÚTNIK

Rozmýšľam, či sa mi podobáš:

opustila som všetko,

no nemám ani Ariadninu niť.

Trasiem sa s tebou v chladných ránach,

čakám na slnko, kým ešte vzduch ošľahuje jeseň,

a keď povetrím letia šikmo listy,

chápem, že nikam nepatrím.

Hľadám si miesto,

akoby boli aj moje nohy

iba pohyblivé korene.

Zvlnené kopce –

a kto je vlastník snehu…

Srdce

aj domov

je niekde uprostred.

Katarína Džunková  študovala medzinárodné teritoriálne štúdiá, porovnávaciu jazykovedu, indológiu so zameraním na sanskrt a slovanské filológie na Karlovej univerzite v Prahe. Doktorandské štúdium z historickej a porovnávacej jazykovedy absolvovala na Petrohradskej štátnej univerzite a v Inštitúte lingvistického výskumu Ruskej akadémie vied. Píše poéziu, esejistické texty pre rozhlas, prekladá z viacerých jazykov. V roku 2023 vyšiel jej preklad srbského básnika Rista Vasilevského – Srdce kruhu (F.A.C.E.) a prebásnenie staroegyptskej ľúbostnej poézie (Modrý Peter).