Marián Milčák: teraz

pominuteľnosť–

pominuteľnosť
nech je radostnou
riekou plnou
rýb

v mysli
ktorá ustala

pokojná
nechávajúca plynúť všetko
čo je v pohybe

ako konár
na ktorom aj v temných
dňoch bdie žiarivé
ovocie viniča

v mysli
ktorá každý presvätý
okamih
nazvala súcitným
slovom

teraz

––

cogito
(pamiatke z. herberta)

pán cogito sa legitimuje, lebo v hranách kameňa je teraz
na nerozoznanie podobný sebe. trochu viac ľahostajnosti
k osudu, trochu menej monotónnosti v reči, v mlčaní, ktoré nikdy
nebolo patetické. jeho metódu by sme pokojne mohli nazvať
aj jednoduchým oznamovaním kritického rozumu, rýdzou iróniou,
kódom na prežitie, plachým úsmevom v reťazci DNA.
v nemilosti dvorných básnikov, ušetrený slávy (ktorú i k menej nadaným
priviedli muži kráľovskej akadémie ako slepého psa na povraze), nepovedal
veľa dobrého o dobe. nikdy mu nezabudnú: v prítomnosti špicľov,
zbabelcov a katov sa dopustil exaktnej nepresnosti: pravdu nazval hrôzou,
ukrutnosťou. nechajme teda pána cogita v pokoji prekročiť nenápadnú hranicu
skutočnosti, lebo v prísnych hranách kameňa a v nezáujme o čas je najviac
podobný sebe.

–

(erikovi j. grochovi)

v mene toho čo nevidíme
a jestvuje
sa musíme vrátiť k tomu čo vidíme
a nejestvuje
nečakať s rukami skríženými alebo
na stehnách
demento mori bratku aj to je báseň
lebo pleva hniloba a zápach
majú zmysel a možno tak ako iní
pristaneš i na to že nik nevie
čo znamená
———— scribere
                a poesis
a to čo sa nad nami vznáša nie sú anjeli
ale mole a pokiaľ ide o mňa
neodmietam všetko veď oči ma pália
práchnivá ruka ešte máva oproti
svetlu a hárok buničiny je
v týchto končinách len zmluvou
z lacnej ľudskej kože

takto vyzerá moja práca:
všetky knihy píše boh

–

–(mariánovi andričíkovi)–

môcť tak raz kŕmiť sliepky
nepohnúť textom

naložiť s prítomnosťou varením
fazule
presným stínaním tekvice
privoniavaním
a nadšeným hádzaním
strapcov

(ozajstní mystici sú dávno vo fyzike)

byť lesným lojzom
zdvihnúť sa k métam púšťaním
veterných janíkov a drakov

alebo nehybnosťou zaťatým zízaním
do prázdna

nevedieť o sebe
radostnou tvárou hlupáka vyžarovať
pokoj

–

labyrint–

rozvetvené chodby sú raz peklom
a inokedy
rajom ktorý by som mohol oplakávať

prítmie
palica a žiarivá hmla sú požehnaním
prekliatie je v myšlienke dvojníka
ktorý dúfa že v katakombách je skrytý
plán

lebo chodby sa hýbu ako údy obra
a menia svoju polohu

v tomto je spojenectvo: pomýlení
trochou tepla otvárame knihy
z ktorých sa na nás sype piesok

báseň je prikrátka niť
klbko odmotané v sne

stratený v stavbe
ktorá nemá okraj a stred
mám ešte tvár
rozleptanú časom

na mojom šťastí či nešťastí
nezáleží

––

pán cogito a nemohúcnosť–

pán cogito chce po sebe prečítať báseň, ale vypľuje hrču krvi. chce premeniť vlastnú
myseľ na cestu, ale rozum mu povie: bezmocnosť. ako pri tuberkulóze, ako pri zápale pľúc.
keď prehovoríš, (premýšľa cogito), je všetko odrazu nehybné a mŕtve. (je to tu, a zároveň
to tu nie je). iba keď zmĺkneš, môžeš byť v jednote so všetkým, čo jestvuje. vynorí sa to hlboko
pod hladinou mysle a ako slnko kotviace v zátoke zaleje svet pokojným jasným svetlom.

niekto ako pascal–

stojí na okraji priepasti, niekedy do nej padá. rúti sa v prúde atómov víriacich
v prázdnote. odvrátený od sveta vecí a tvarov. jeho lebka je rozkonárený strom.
nevedno, o čo sú prichytené úponky mysle. zázračné dieťa, fenomenálny lilipután,
matematický obor. vždy (s väčšou náklonnosťou k číslam ako k ľuďom) zbožňoval
rozum a poznanie. usmiaty, stojí na okraji priepasti s ohňom zašitým do plášťa.
vidí, čo iní nevidia. boh je bohom abraháma, izáka a jakuba, nie takých, ako býval on, učencov
a mysliteľov.

–

–pán textu

pokojne vstúp
dvere sú otvorené

nemusíš klopať
nemusíš sa báť
že je prineskoro

nemusíš nič vysvetľovať

tu vládnem ja
smrť nemá prístup
k textu

po vzbure trópov
po prevrate figúr
dejiny stratili moc

podobne chaos čas
a náhodu premôže
aj nepatrná hliadka
veršov

na ktorejkoľvek hranici
môjho sveta

–

–+++

ten kto dospel
koná bez pohnutia
uchopí bez dosahovania
dáva sa tak že nič nezostáva
je vdychom i výdychom
tebou i mnou majstrom
a žiakom
zároveň

po vyhasnutí
sa stáva jediným pravým
ohňom ozajstným zábleskom
prázdnoty
nejestvujúcou rýdzou priezračnou
slzou

je ničím je chvením je
plnosťou je pohľadom
je nikdy nezavretým okom
do ktorého vteká plač
nášho podivného

–

–ikkyu, upravená parafráza

rád by som ti
ešte niečo (pove)dal
ale čo by pomohlo?