Domov – cítiť sa dobre spoločne

Do vianočného vydania na tému pokoj sme oslovili aj združenie architektiek, urbanistiek a sociologičiek Spolka, ktoré sa okrem iného zaoberá aj rôznymi podobami a funkciami mesta, priestoru, prostredia. Členky Spolky, Lýdia Grešáková (sociologička), Viktória Mravčáková (architektka, urbanistka) a Kristina Roman (architektka), spoločne diskutovali a pripravili podnetný rozhovor, v ktorom približujú svoj pohľad na domov ako taký, rôzne alternatívy bývania a ich prípadné úskalia.

Kam až siaha domov

Lýdia Grešáková: Na počiatku ponárania sa do témy domova začnem príkladom, keď sme prv definovali, čo to vlastne domov znamená. Šlo o prvé cvičenie s účastníkmi a účastníčkami tohoročnej Never Never School, kde sme mali povedať alebo nakresliť, čo pre nás je domov. Pre každého bolo domovom niečo iné. Napríklad môj pohľad je zakotvený v histórii toho pojmu, v minulosti sa viazal na ohnisko a teplo, okolo ktorého sa komunita a ľudia sústreďovali. Iné účastníčky a účastníci vizualizovali iné veci. Napríklad, že domov je ich súčasný byt alebo ide o miesto, kde odvádzajú dane. Pre niekoho domov znamená miesto, kde žije ich pes. Vo výsledku sme prišli na to, že domov nemá jednu definíciu a pre každého je niečím iným. Toto pochopenie je veľmi dôležité, ak sa máme zamýšľať nad jeho formami alebo budúcim utváraním.

Viktória Mravčáková: Všetky vymenované veci však viac alebo menej spája prítomnosť nejakého stabilného prvku, toho, o čo sa môžeme oprieť. Pritom si treba neustále pripomínať, že domov je niečo, čo veľa ľudí nemá, minimálne v tradičnej predstave domova.

Kristina Roman: Pridajme si k tomu mierku. Domov je pre mňa zároveň starostlivosť a miesto, ktorému dokážem venovať energiu s vedomím, že sa mi to vráti. Myslím, že hlavným dôvodom, prečo sa často nevieme starať napríklad o spoločné alebo verejné priestory, je predstava, že sa nám to nevráti, resp. neoplatí. Môj domov tak nie je len kuchyňa so spálňou, ale aj moje susedstvo a blízke okolie. Keď rozmýšľam nad domovom, tak si predstavujem oveľa viac metrov štvorcových než len samotný byt. Na Terase začínal môj domov za prahom môjho bytu, tam mi susedstvo neponúklo žiadne väzby. Iné je to na Severe (Terasa a Sever sú mestské časti Košíc).

VM: V istom momente sme sa rozprávali o domove aj v mierke planéty. Predstavujem si to ako nejaký gradient, od toho najintímnejšieho, od samého seba, až po planétu. A medzitým sú rôzne formy zdieľania, starostlivosti a vlastníctva. Veľa ľudí na Slovensku vníma domov ako tých niekoľko svojich metrov štvorcových a to, čo sa deje na chodbe ich bytového domu, ich už často nezaujíma. Podstatný je pre nich priestor len vo vzťahu k tomu, čo vidia alebo nevidia z okna. Napríklad cestu do práce považuje málokto za domov, prejde ju autom a nemá k nej vzťah.

Keď nastane kríza

LG: Keď sa rozprávame o mierke planéty a definícii domova, je jasná previazanosť medzi výzvami, ktorými sa v našej každodennosti zaoberáme doma a tým, čo práve prežíva spoločnosť. Obzvlášť ak príde na krízy ako presídlenia kvôli vojne, energetická kríza alebo inflácia. Nedokážeme ich vyriešiť individuálne, musíme sa pre riešenie týchto problémov združiť – napríklad formou bytovej schôdze. V kolektíve sa preto často rozprávame o bývaní zo spoločenskej perspektívy. A tak sme narazili na rôzne spoločenskejšie formy bývania, ako sú napríklad baugruppe (kolektív ľudí, ktorí spolu investujú do vlastného spoločného bývania), družstevné bývanie. Hovorili sme aj o rôznych formách zdieľania (participatívneho) bývania v mierke miestností, celého domu, bytovky alebo susedstva.

KR: Keď už sme otvorili tému bývania v čase kríz, premýšľam nad domovom vo vzťahu k pojmom nepokoj a pokoj. Pri čítaní publikácie Na obranu bydlení (Madden, Marcuse, 2020) som natrafila na pojem ontologická istota vo vzťahu k domovu a feminizmu (ontologická istota je stabilný duševný stav vyplývajúci z pocitu stálosti a poriadku udalostí v živote jednotlivca, zjednodušene možno hovoriť o pocite bezpečia bytia; Giddens, 2003). Ženy, ale aj ďalšie zraniteľné skupiny, v meste ontologickú teda absolútnu istotu nepociťujú, a to kvôli vonkajším vplyvom a nebezpečiu, ktorému často vo verejnom priestore čelíme. Domov je v tomto prípade jediné miesto, kde pocit ontologickej istoty dokážeme zažívať a nabíjať baterky. A tu, ako už upozornila Viktória, nesmieme zabúdať, že veľa ľudí ani to jediné bezpečné miesto nemá. Tým pádom nemá šancu zažiť absolútnu istotu, čo je existenčný základ a zázemie pre väčšinu z nás.

VM: Keď musí človek konštantne riešiť existenčné otázky, žije v konštantnej neistote. Nemá šancu riešiť budúcnosť, ale zaoberá sa len prítomnosťou. Je jedno, či rieši chlieb a vodu, alebo rôzne dopady spoločenských kríz.

LG: V tomto sa mi páči myšlienka, že bývanie by malo byť vždy na prvom mieste, princíp Housing First. Jeho základom je poskytnúť najprv bývanie, aby osoba mohla cítiť ontologickú istotu a posunúť sa ďalej, rozvíjať sa, respektíve zaradiť sa späť do spoločenského aj ekonomického chodu života. V kontexte Košíc aj celého Slovenska sa však do tejto témy dostávame veľmi pomaly.

VM: Mali by sme zmeniť svoje nastavenie na také, keď domov nebude zásluha, ale ľudské právo.

Otvorenosť rôznym formám

LG: Zároveň je pri tejto téme dôležité hovoriť aj o strednej triede. Otázky krízy a bývania nie sú vyslovene o ohrozených a zraniteľných skupinách, ale o celkovom vnímaní domova. Vezmime si tému dostupnosti bývania. Niekto má odložené financie na vlastný byt alebo viacero bytov, zabezpečí si ich, a tak nevníma, že niekto ďalší si domov dovoliť nemusí. Populárny je aj postoj, že bývanie musíme vlastniť, často tak ľudia bývajú sami vo svojom veľkom byte. A to nie je v poriadku. Každá a každý z nás môže zmeniť svoj postoj. Ľudia by si napríklad aj po prečítaní tohto rozhovoru mohli zodpovedať na otázku, čo pre nich domov je, ktoré atribúty pre nich domov tvoria a čo sú tie nepotrebné veci, ktoré sa nám nahustili do životov len kvôli tomu, že nám niekto hovorí, ako to má byť „správne“.

KR: Je dôležité si uvedomiť, že my ako spoločnosť momentálne čelíme aj kríze, o ktorej hovoríš, nedostupnosti bývania. Ide nielen o zraniteľné skupiny, ale o nás všetkých. Podľa štatistík a dát, na ktoré sme natrafili počas výskumu, je teraz najhoršie obdobie na zabezpečenie si domova – v porovnaní s inými európskymi krajinami potrebujeme najväčšie množstvo ročných výplat na zabezpečenie bývania.

LG: Na Slovensku ide o trinásť priemerných ročných výplat.

VM: Ako občania a občianky sa ku kríze nedostupnosti bývania môžeme postaviť tak, že budeme na naše mesto tlačiť, pretože budú prichádzať ďalšie a ďalšie výzvy a krízy. Mesto by malo byť otvorené rôznym formám bývania. Sú nimi napríklad spolupráce s Baugruppe a neziskovými organizáciami, a ako sme zistili počas letnej školy, tieto riešenia sú šetrné, funkčné a efektívne. Aktérov a aktérok v téme bývania je omnoho viac, než len developerské spoločnosti stavajúce drahé byty, každá môže zastupovať záujmy a potreby rôznych skupín, aj tých ohrozených a zraniteľných. Plánovanie budúceho bývania sa môže stať takou rozmanitou – na potreby odpovedajúcou – komplikovanou chaotickou zábavou.

Na to, aby sme zaujali životný pokoj, musíme dôjsť k poznaniu, že to nedosiahneme sami. Musíme sa spoločne cítiť dobre v celom meste. Súkromné je tiež verejné a naopak. To si musíme pamätať.

Editácia rozhovoru: Kristina Roman