(ukážka z knihy)
Marinovačka
Ticho som sa blížil ku komínu. Boli tam už všetky mačky a vášnivo mňaukali. Fešanda si ako vždy brúsila pazúriky o stenu komína.
– Čo si zmenil? – opýtali sa mačky zborovo.
– I d e n t i t u, – vyhláskoval Chochol. – Viete, kto je zubár? Volajú ho aj dentista a Frodo si zmenil zuby, teda aj identitu, aby ho nespoznali v útulku. On je určite hľadaný kocúr.
Mačky svorne pokývali hlavami po tomto vysvetlení.
– Takže on je ten obávaný zločinec? – pípla do ticha Fešanda.
– Tak nejako, – odvetil Chochol.
Vyzerá to, že plagát zhltli aj s navijakom. Teraz som pokojne mohol dupotať po streche, aby vedeli, že prichádzam. Mačky ostali trochu zarazené, lebo nevedeli, či som niečo z ich rozhovoru počul. Tváril som sa, že nič. Krčil som čelo a otáčal som natrhnuté ucho, aby ho mačky videli. Buchta ma privítala:
– Ahoj, Frodo, dobre, že si prišiel. Sme zvedavé na tvoj plán lúpeže.
– Prišiel som neskoro? Všetci už predstavili svoje plány?
– Nie, rozmysleli si to a rozhodli sme sa, že ak sa nám tvoj plán zapáči, budeš veliteľom akcie.
Ani v najodvážnejších snoch som nedúfal, že nastane takýto obrat. Pousmial som sa popod fúzy. Moje obrázky obávaného zločinca zabrali.
Nedopovedal som ani prvú vetu z môjho plánu a už som videl, že Šušlavý Lojzo sa škrabe, vrtí, neobsedí na mieste.
– Taký som nezaujímavý?
– Nie, ale niečo ma tu hryšie, – odpovedal.
V tom okamihu sa začal vrtieť aj Špicák, ktorý sedel vedľa neho.
– Lojzo, ty si priniesol blchy v kožuchu!
To už sme boli na nohách všetci. Buchta zmizla ako strela. Všetci sme od Šušlavého Lojza bočili.
– Chlapci, včera šom bol pozrieť kamošov pri leše. Prišla tam aj líška. Mali šme menšiu párty, hrali sme chytačky. No aši šom pochytal aj blchy.
Ani sme nezačali lúpež plánovať a už riešime iné veci. Medzitým sa však vrátila Buchta a prevzala velenie.
– Chyťte Šušlavého Lojza do vreca, uviažeme mu ho okolo krku. Potom tam nastriekame trochu octu, nech omráčime blchy.
Tak sme sa na Lojza vrhli a napchali ho do vreca. Vyzeral smiešne, ako veľká saláma s mačacou hlavou. Buchta odniekiaľ vybrala ocot. Naše kamarátky mačky ma občas vedia prekvapiť, poznajú toľko vecí!
Ocot Buchta nastriekala do vreca, zaviazala okraje opäť Lojzovi okolo krku a nechali sme ho marinovať.
Takto sa z porady stala marinovačka.
Načo nám je veliteľ?
Doteraz som si myslel, že ovládam situáciu, ale nebola to pravda. Možno som mačky zaujal plagátmi, no pri riešení skutočných problémov som ani nepípol. Zato Buchta sa ukázala ako pravá veliteľka.
Lojzo sa marinoval celú hodinu a my ostatní sme sa iba prekrikovali. Ak by nás niekto pozoroval, smial by sa na celé kolo. Banda mačiek so štipcami na ňufákoch sa prekrikuje ako na trhu. Štipce nám rozdala Buchta, aby sme necítili ocot, čo sa šíril okolo Šušlavého Lojza.
– Mali by sme sa rozhodnúť, čo chceme ukradnúť, –snažil som sa všetkých prekričať a prevziať iniciatívu.
– Šoberieme hocičo, – mňaukal Šušlavý Lojzo. – Čo uvidím, to vešmem a utekám.
– Ticho! – zrúkol som. – Budeme potrebovať masky na tvár s otvorom na oči.
Moja poznámka utíšila hurhaj.
– Ja mám masku na tvár, – mňaukla do ticha Fešanda. – Takú peknú ružovú na spanie.
– Musí byť čierna, – ozval sa Šušlavý Lojzo.
– V čiernej nevyzerám dobre, – poznamenala Fešanda.
– Budú čierne alebo tmavozelené maskovacie, – objasňoval som plán. – Fešanda nebude potrebovať masku, ona bude spojka, ktorá musí strážiť pred obchodom. To si ešte vysvetlíme neskôr. Teraz potrebujem dobrovoľníka.
Vychutnával som si pozornosť, ktorú mi mačky a kocúry odrazu venovali. Vedel som presne, koľko práce nás čaká, no cítil som nadšenie a zvedavosť nás všetkých.
– Dobrovoľníka potrebujem, aby sa vkradol do predajne a urobil falošný poplach. A my ostatní budeme sledovať, ako rýchlo príde policajné auto.
Špicák sa rozhliadol dookola a povedal: – Hlásim sa ako dobrovoľník, bývam tu najdlhšie, ničoho sa nebojím, ani policajných psov, keby ich priviedli.
– Ja šo pšami chytačky hrať nebudem, – ozval sa Šušľavý Lojzo, ktorého Buchta vyslobodila z marinovacieho vreca.
– Nikto nebude hrať chytačky. My ostatní budeme hliadkovať pred obchodom a urobíme únikový chaos. Dohodnime sa, kedy urobíme falošný poplach.
Opäť nastal krik. Padlo toľko návrhov, že podľa nich by sme v potravinách mohli rovno bývať.
Týmto sme skončili poradu, ktorá sa mohla volať krikrada. Bol som taký uťahaný, akoby som vykopal dvojkilometrový tunel. Počkal som, kým všetci odídu a ľahol som si ku komínu, aby som si pospal.
…
Úryvok je z pripravovanej knihy Veľká mačacia lúpež.
Podporiť jej vydanie môžete na tomto odkaze.
Bianka Sielniková študovala Design výrobných strojov na Technickej univerzite v Košiciach. Pracuje v oblasti, ktorá je s kreatívnou činnosťou minimálne prepojená. Rada hrá tenis, číta a cestuje. Jej tvorivá stránka sa našla najmä v maľovaní a písaní pre deti.
