Herman Melville: Biela veľryba
Je podľa vás biela farba skutočnou farbou alebo len absenciou ostatných farieb? Ako ju vnímate? Prevažuje u vás jej aspekt vznešenosti či nevinnosti alebo skôr tajomna a desivosti? Herman Melville túto farbu pripísal bájnemu tvorovi, okolo ktorého vystaval svoje najslávnejšie dielo, román Biela veľryba (1851, v origináli pod názvom Moby Dick or The Whale). Svoje úvahy o bielobe a jej možných významoch autor vniesol aj do textu: „I keď nikto nevie, kde sú tie bezmenné veci, ktoré sa prejavujú takými tajomnými znameniami, pre mňa, takisto ako pre to žriebä, niekde musia jestvovať. Tento svet, hoci navonok v mnohých smeroch stvorený v láske, má neviditeľné sféry, ktoré boli stvorené v strachu. Dosiaľ sme však nevyriešili otázku, prečo má belosť takú čarodejnú moc a nedozvedeli sme sa, prečo pôsobí tak mocne na dušu; a čo je ešte čudnejšie a oveľa ohromujúcejšie – prečo je na jednej strane najzmysluplnejším symbolom duchovných vecí, ba samým závojom kresťanského božstva, a zároveň umocňujúcim činiteľom vecí, ktoré vyvolávajú najväčší des“ (s. 189). Možno práve kombinácia strachu a úcty, ktorú v nás (často podvedome) pojem bielej farby vyvoláva, prispela k tomu, že dielo je dnes pevnou súčasťou kánonu svetovej literatúry.
Chcieť zhrnúť dej diela čo najjednoduchším spôsobom, povieme, že je to príbeh o love bielej veľryby, radostiach i strastiach posádky tráviacej veľkú časť svojho života na mori a filozofických úvahách, ktoré takáto situácia nevyhnutne prináša. Nebol by to opis nesprávny, avšak ani zďaleka by nevystihoval všetko, čo Biela veľryba v sebe obsahuje a čo môže ponúknuť čitateľovi. Melville sám dielo charakterizoval ako román-projekt, uvedomoval si, že pracuje na niečom naozaj výnimočnom, hoci sa kniha uznania a slávy dočkala až po jeho smrti. Popri práci sa colnici sa Melville ešte aj vo vysokom veku vydal na more – bolo mu osudom, celoživotne vnímal jeho volanie a práve diela s touto tematikou mu napokon zabezpečili slávu. Okrem Bielej veľryby sú to romány Taipi alebo Raj ľudožrútov (1846), ktorý predstavuje autobiografické prerozprávanie udalostí odohrávajúcich sa po zakotvení v hlavnom meste Markézskych ostrovov v Nukuheve či Omu: Dobrodružstvá v Tichomorí (1847) obsahujúce prvky literatúry faktu, cestopisné črty, ale rovnako tiež autobiografické momenty. Námorníckemu prostrediu ostala verná novela so záhadnými prvkami Benito Cereno (1855) a nedokončený príbeh švárneho námorníka Billy Budd (1924). Druhou výraznou témou, ktorú Melville spracúval, je sociálna situácia, postavenie človeka v systéme. Najznámejšou z tejto línie tvorby je jeho poviedka Bartleby, Príbeh z Wall-Streetu (1853) predstavujúca osudy pisára ubíjaného spoločenským poriadkom a jeho svojráznu vzburu proti nemu vyjadrenú artikulovaným nesúhlasom s vykonávaním zverených úloh: „Nie, prosím, ak proti tomu nič nemáte“ (Bartleby, 1987, s. 218). Zdvorilosť, no neochvejnosť tohto názoru v sebe vzdialene nesie ozvenu zásadovosti Melvillových námorníkov.
Napriek zdieľaniu námorníckej tematiky s väčšinou autorových diel ostáva Biela veľryba v mnohých ohľadoch špecifickou: „konvenčný román však priniesol obrovský úspech Nathanielovi Hawthornovi, Markovi Twainovi, Williamovi Deanovi Howellsovi, a dokonca aj Hermanovi Melvillovi, ak teda nerátame jeho veľdielo. Moby Dick bol na čitateľov očakávajúcich moreplavecké príbehy ako Tajpi a Omu priveľa“ (Foster, 2018, s. 26). Tajomstvom úspechu Melvillových raných diel bolo zrejme to, že sú to „romantické rozprávky o cestách po mori a ako také sa stali veľmi obľúbenými. Ale už aj v nich sa objavujú anticipácie Melvillovej neskoršej tvorby: najzreteľnejšie v rozprávačskej tendencii zmierovať kontrasty – mladosť a zrelosť, primitívnosť a civilizovanosť, súš a more“[1] (Gray, 2012, s. 184). V skutočnosti teda autor pracoval veľmi systematicky a premyslene, našiel si svoju ústrednú tému a tú postupne rozvíjal, cizeloval a doviedol ju až do dokonalosti. Biela veľryba je knihou vedome popisujúcou tento proces. Autor vytvoril rozprávača príbehu Izmaela ako protipól výraznej postavy kapitána lode Pequod Achaba. Podarilo sa mu tak pripraviť si pôdu na rozvíjanie dynamickej dejovej a zároveň reflexívnej úvahovej línie príbehu: „Ako muž činu (aj keď naňho môžeme mať taký či onaký názor) Achab si doslova žiadal protihráča – muža myšlienky. Je ním Izmael, ale iba jednou súčasťou svojej dvojitej úlohy, ktorú v knihe plní. Izmael je totiž rozprávačom príbehu […]. Zároveň je však aj jedným z účastníkov, aktérov príbehu, jeho hrdinom. Udalosti teda nielen hodnotí, ale aj okusuje, prežíva“ (Vojtek, 1987, s. 18). Dvojdomá povaha postavy Izmaela autorovi umožnila do deja vpletať nepreberné množstvo filozofických, etymologických či iných odbočiek, pričom kniha nestratila na dynamike. Vytvára sa dojem toho, že Izmael nám chce iba niečo dovysvetľovať, doplniť naše vedomosti, aby sme pochopili celý príbeh.
S ohľadom na Izmaelovu rozprávačskú úlohu sa ikonickou stala prvá veta románu: „Volajte ma Izmael“ (s. 23), avšak tou sa kniha v skutočnosti nezačína. Prvú kapitolu predchádzajú časti nazvané Etymológia a Citáty, ktoré dávajú tušiť, že nepôjde o klasický román, sú pre čitateľa signálom predznamenávajúcim prekročenie hraníc žánru. Podobnú funkciu v texte zohráva aj kapitola Cetológia uvádzajúca prehľad rôznych druhov veľrýb rozdelených do troch základných kníh. Na niekoľkých miestach román mení svoju formu nielen v rámci literárneho žánru, ale aj druhu, objavujú sa pasáže s formou divadelnej hry – vrátane dialógov či scénických poznámok – v čom možno dešifrovať autorovu inšpiráciu tvorbou Williama Shakespeara. Despotický kapitán Achab je prototypom shakespearovského tragického hrdinu. Ďalším výrazným zdrojom je Biblia, či už ide o príbeh Jonáša a veľryby, alebo mnohé iné referencie, ktoré Melville pretavil do podoby svojich vlastných prerozprávaní, a tak možno skôr hovoriť o akýchsi biblických narážkach či alúziách. Samostatnou kategóriou je práca s motívom zlých znamení či predtúch, ktorá naprieč celou knihou anticipuje jej tragický záver tvorený trojdňovým fatálnym prenasledovaním veľryby.
Neprehliadnuteľnou je autorova inšpirácia tradičnými literárnymi postupmi, nech už je to svojské spracovanie invokácie múz: „buď mi oporou proti všetkým pozemským kritikom práve ty, spravodlivý Duch rovnosti, ktorý si rozprestrel kráľovský plášť ľudskosti nad všetkými mne podobnými! Buď mi oporou, veľký demokratický bože“ (s. 121), alebo pomenovanie nemožnosti, až neschopnosti niečo obsiahnuť v celej šírke: „veľký leviatan je jediný tvor na svete, ktorého nikto nikdy nenamaľuje. Jeden obraz ho môže, pravda, spodobovať vernejšie ako iný, ale presne ho nevystihne ani jeden. Vidíte teda, že vlastne nejestvuje spôsob, ako si na súši utvoriť predstavu o skutočnom vzhľade veľryby“ (s. 253). Svojou neskrotnou vášňou uloviť bielu veľrybu kapitán Achab posilňoval jej mýtus a význam, takpovediac ju nanovo stvoril. Pomedzi horúčkovité opisy túžby uloviť Moby Dicka autor umne preplietol pokojné vykreslenia jednotlivých fáz lovu, stretnutia lode Pequod s inými loďami či drobné príhody spolužitia námorníkov počas dlhej plavby. Spomedzi nich vyniká potetovaný divoch Kvíkveg so svojím pohanským bôžikom Jojom. Izmael Kvíkvega stretol ešte na súši a nerozlučne sa s ním spriatelil, hoci spočiatku vyzerali ich vzájomné rozdiely ako neprekonateľný problém. Je to jeden z príkladov toho, ako je pre autora dôležitou hodnotou všeľudskosť, univerzálnosť prežívaných radostí aj starostí, ktorá nás všetkých spája, nech už sa v živote snažíme dosiahnuť akýkoľvek cieľ – a nemusí ísť iba o cieľ monumentálnych rozmerov ako v prípade kapitána Achaba.
Bielu veľrybu môžeme pomyselne rozdeliť na časti odohrávajúce sa na súši a tie na mori, pričom u Melvilla je potrebné mať na zreteli, že „More a diaľky sa uňho z predmetu literatúry stávajú čarovným sklíčkom, cez ktoré objavujeme nielen nepoznané a neprebádané svety okolo nás, ale najmä v nás. Teda more a diaľky aj ako východisko filozofické; ako znovunájdenie istoty a rovnováhy, ako kritérium ľudských činov, vášní, snov“ (Kot, 1965, s. 287). Autor svojimi knihami vytvoril a rozvinul špecifickú mytológiu života na mori, ktorý je v mnohom zrkadlom života na súši. Pracoval so zreteľnou a čitateľnou autorskou stratégiou, pričom zároveň priamo komunikoval s čitateľom, uvedomoval si jeho existenciu a aj vo svojom najkomplikovanejšom diele mu takpovediac hádzal záchranné lano, či už ide o poznámky pod čiarou (až humorným dojmom vyznievajú napr. jeho odkazy typu „Viac na túto tému v nasledujúcich kapitolách“, s. 117) alebo mnohé vysvetľujúce pasáže s historickými a sociologickými presahmi. Niektoré záhady však musia ostať nevysvetlené a my sa k nim nikdy neprestaneme v mysli vracať: „Niet ustáleného, priamočiareho napredovania v živote; nekráčame po nemenných, raz navždy daných stupňoch, aby sme na poslednom zastali – cez neuvedomené čaro detstva, neuvažujúcu vieru chlapčenstva, pochybnosti dospievania (údel spoločný všetkým) a potom cez skepsu, cez nedôverčivosť prejdeme nie preto, aby sme nakoniec dospeli do premýšľavej vyrovnanej pohody mužného veku, ktorý sa nesie v znamení toho veľkého slova keby. Lebo len čo túto púť máme za sebou, už tým kruhom kráčame nanovo – sme deťmi, chlapcami a mužmi a oným keby donekonečna“ (s. 445). Hoci je život na mori v mnohom objavovaním akýchsi večne tajomných, alternatívnych, bežným smrteľníkom neprístupných svetov, Izmael o sebe hovorí, že jeho Harvardom aj Yaleom bola veľrybárska loď. Melville nám týmto vyjadrením odkazuje, koľko múdrosti v sebe ukrývajú zdanlivo jednotvárne dobrodružstvá života na mori. Ide pritom rozhodne o múdrosť, ktorá sa zíde aj tým, čo sa pohybujú výlučne po súši.
Literatúra:
FOSTER, Thomas C. Čítaj romány ako profesor. Bratislava: Tatran, 2018, 327 s.
GRAY, Richard. A History of American Literature. Oxford: Wiley-Blackwell, 2012, 913 s.
KOT, Jozef. Doslov. In: MELVILLE, Herman. Raj ľudožrútov. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1965, 300 s.
MELVILLE, Herman. Bartleby. In: MELVILLE, Herman. Benito Cereno. Billy Budd a iné. Bratislava: Tatran, 1987, 296 s.
MELVILLE, Herman. Biela veľryba. Bratislava: Tatran, 1987, 536 s.
VOJTEK, Juraj. Melvillove zápasy s „veľrybou“. In: MELVILLE, Herman. Taipi. Omu. Bratislava: Tatran, 1987, 528 s.
…
[1] Z anglického originálu preložila J.Š.
Jaroslava Šaková (1991) vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a anglický jazyk a literatúru na FiF UK v Bratislave. Doktorandské štúdium absolvovala v Ústave slovenskej literatúry SAV. Vo svojom výskume sa venuje prevažne téme avantgardných tendencií v medzivojnovej slovenskej poézii. Je členkou redakčného okruhu časopisu Glosolália, pravidelne prispieva aj do periodík Knižná revue či Romboid.
