Alena Sabuchová: Šeptuchy

Útlu knižku som si zaradila k magickým miestopisom, kde je jednou z hlavných postáv krajina, ktorú by ste potom radi navštívili.

„Hospodin najprv stvoril hmlu, potom do nej vymyslel Podlasie, a až nakoniec zvyšok sveta,“ tak opísala hlavnú postavu rozprávačke jej teta Irena.

Šeptuchy a ich múdrosť vydestilovaná z podlaskej hmly sú vlastne len katalyzátorom životných príbehov klientov, ktorí prichádzajú zo sveta, kde si všetci myslia, že ich problémy sú zásadné. Tak ich poznáva rozprávačka príbehu a jej najlepšia priateľka Dorota, ktoré v kraji na morovom vŕšku dospievajú formované tým, čo povedali v cerkvi a čo si prečítali v Brave. Spolu s ostatnými obyvateľmi Podlasia, pre ktorých je vrcholom kultúrneho roka slávnosť Ivana Kupalu, chodia raz za rok hodovať s mŕtvymi na ich hroby a na akcie do Kauflandu.

Dorota, hrobárova dcéra, predstavuje tak trochu geniálnu priateľku v podlaskom vydaní. V styku s mŕtvymi si vypestovala svoj vlastný druh skeptickej múdrosti, ktorý neprináleží jej veku a ktorý sa prejavuje v jej občasných komentároch na margo človečenstva. Tie si však neodpustí ani samotná rozprávačka.

„Neviem, prečo si všetci myslia, že nájdu po smrti pokoj. Keď ho nenašli pred ňou,“ komentuje napríklad. Podobných komentárov príznačne rozseknutých do viet je v knihe hojne, niekedy možno až priveľa. Zvyčajne sú dosť kategorické, skeptické a podčiarkujú (príjemnú) melanchóliu vanúcu z celého príbehu.

Ale ako zas vraví jedna z miestnych postáv: „Kým je čo jesť a piť a nie je vojna, je všetko v poriadku.“