Peter Karpinský, spisovateľ
V roku 2017 ma jednoznačne zaujala kniha Jiřího Holuba Jednoducho na mňa zabudli. Napriek tomu, že je určená mladým čitateľom (asi 13 až 14 ročným), určite by si ju mali prečítať aj dospelí. Jiří Holub v nej opisuje príbeh sedemročnej Kláry, ktorá sa s rodičmi presťahuje po druhej svetovej vojne z Prahy do Sudet. Hoci sa vojna už skončila, v tejto časti Čiech ešte stále vidno jej ničivé a krvácajúce stopy. Klára sa tu stretáva s koncentrovaným zlom. Je svedkyňou hrôz, aké v literatúre pre mládež nie sú bežné – je prítomná znásilnenia svojej matky, spoznáva nešťastný osud Nemky Helgy a na záver zistí trpkú pravdu o vyvraždení celej sudetskej osady Čechmi. Kniha Jednoducho na mňa zabudli odhaľuje biele miesta českej histórie a pokúša sa ich prístupným spôsobom podať mladému čitateľovi. Jiří Holub demonštruje, že zloba nepozná hraníc a nie je viazaná na žiadnu národnosť.
Simona Fochlerová, editorka Rádia Devín a organizátorka literárnej ceny Anasoft litera
Napriek tomu, že čítam hlavne slovenskú literatúru, v minulom roku ma najviac zaujala kniha francúzska. Novela Oliviera Bourdeauta Čakanie na Bojanglesa (Ikar, edícia Odeon, 2017) ma odviala ďaleko za literárne hranice Slovenska. Doslova urobila prievan. Vyvetrala moju čitateľskú skúsenosť brilantným jazykom a neklišéovitou štylistikou. Bourdeautova kniha je v čomsi ako žuvačka. Osvieži vás svojimi originálnymi metaforami, exotickými a bláznivými obrazmi. Dokonca, prvýkrát som čítala knihu tak, že som súčasne počúvala jednu jedinú pesničku (Nina Simone: Mr. Bojangles) stále dookola a pri čítaní aj tancovala. Ak máte radi Penu dní od Borisa Viana, tak je to niečo podobné…
Maroš Hečko, spisovateľ a hudobník
Michal Macháček: Gustáv Husák. Biografická kniha najdlhšie zvoleného prezidenta komunistickej éry je komplexným pohľadom na našu krajinu spred Novembra 89. Detailne spracovaný život popredného funkcionára komunistickej strany je výbornou možnosťou ako si urobiť obraz o dobe, ktorú sme žili.
Mariana Čengel-Solčanská, režisérka a scenáristka
Mala som už zopár rokov na poličke knihu od Arundhati Roy Boh maličkostí. Nikdy sa mi do nej nechcelo, bála som sa smútku, ktorý spomínal ktorýsi recenzent. O príbehu nechcem hovoriť, jedna veta či súvetie by hĺbku postáv a príbehu nikdy neobsiahlo. Začala som knihu čítať a keď som skončila, bola som iným človekom. Nemám rada takéto silné slová a som alergická na pátos, ale neviem nájsť žiadne vhodnejšie. Je to kniha, ktorá dokáže premeniť dušu, spraviť ju nežnejšou a citlivejšou. Plakala som tak, ako už celé mesiace a možno i roky nie. Bolelo ma celé vnútro. Je to jedna z najväčších kníh, aké som kedy prečítala. Najzásadnejších. Nie tým, aký príbeh hovorí, ale ako ho hovorí.
Elena Eleková, spisovateľka
Silvester Lavrík: Nedeľné šachy s Tisom. Knižku považujem za dôležitý pokus vysporiadať sa s našou históriou, o ktorej sme sa na hodinách dejepisu veľa nedozvedeli a ktorú možno všelijako poprekrúcať. Oslovila ma aj pre jedinečné dobové materiály: fotografie, tlačoviny v kontexte ľudského príbehu inšpirovaného skutočnou postavou zo skutočného mestečka. A je to aj príjemné sústo pre milovníkov archaickej slovenčiny.
Ján Mičuch, spisovateľ
Kniha Chlapec s očami ako hviezdy, ktorú napísal génius Pero Le Kvet a nádherne ilustrovala Martina Matlovičová, síce vyšla v roku 2016, no ja som ju „zožral“ až v tom minulom. Bolo to ako keď si sadnete pred vrecúško s orieškami, najprv si beriete po jednom oriešku, potom po dvoch, po troch, až napokon si zvyšok vysypete do úst na jeden záklon. Mojou najobľúbenejšou časťou knihy je samozrejme rozprávka o Jankovi Hraškovi, ktorý hľadal svoj kyjak. Veľmi mu držím prsty, pretože človek, ktorý nemá kyjak, je… Predsa človek bez kyjaku.
Valentín Šefčík, spisovateľ
Rok 2017 bol pre mňa rokom veľmi dôležitým, lebo to bol rok, v ktorom sa mi podarilo splniť si jeden vážny životný cieľ. Priam sen. Ale ako to už v živote býva, nič nie je zadarmo – a splnené sny už vôbec, takže som za ten splnený sen zaplatil a stále platím časom. Priam nedostatkom času. Čiže som sa v minulom roku ku knihám takmer nedostal. Ale zopár kníh predsa len prešlo mojimi rukami. A jedna z nich – Život je frajer, ale ja som väčší od Jozefa Urbana, prešla aj mojimi očami a mojou mysľou. A ak niečo prejde mojou mysľou, potom to už opäť prechádza mojimi rukami dosť často…
Michal Tallo, básnik, publicista, interný doktorand Filmovej a televíznej fakulty VŠMU
Bernard Noël: Výřezy z těla (Fra, 2017). Telo je v zobranom diele francúzskeho básnika Bernarda Noëla súčasťou reči, reč súčasť tela: reč zbytostnená do tela, reč, ktorá mimoriadne pôsobivo naberá fyzickú a priam hmatateľnú formu: „Všechno, co se ve mně podobalo očekávaní, se / zřítilo do výdutě břicha.“ Jeho poéziu vieme čítať ako najautentickejší možný záznam života naprieč desaťročiami. Básne, ktoré sa rozkladajú, starnú, zlyhávajú (nie však esteticky!) spolu so starnúcim organizmom, spolu so stúpajúcou hrôzou zo sveta a smrti. Životné básnické dielo ako najväčšia možná metafora všetkého. A napokon: Noël ako súčasť toho najlepšieho, čo v dnešnej svetovej poézii máme.
Mária Danthine – Dopjerová, spisovateľka
Z kníh, ktoré som prečítala minulý rok, asi vo mne rezonuje najviac Francúzsky testament od Andreja Makina. Cez rozprávanie starej mamy chlapec objavuje Francúzsko, ktoré samotní Francúzi možno ani nepoznajú, pretože je pre nich prirodzené. Svoju vlastnú krajinu, Rusko, tiež objavuje cez život starej mamy Charlotte. Kniha sa mi páčila asi práve pre to priblíženie stretu dvoch svetov, dvoch kultúr, dvoch generácií. Príbeh potvrdzuje, že aj pri snahe zachovania si rovnováhy medzi dvoma kultúrami, neustále vlastne tie váhy nakláňame na jednu alebo druhú stranu.
